Nedobytný hrad a kastelán
Pred dvoma týždňami, v krásnu slnečnú sobotu, ma prišli navštíviť priatelia z Tatier. Keď som pre nich vymýšľala program, prišla mi na um zaujímavá možnosť - výlet na Devín. Okrem toho, že ide o mimoriadne pekný hrad, je to aj symbol slovanstva a našej histórie. Môj návrh ihneď jednomyseľne prijali a všetci sme si už začali vymýšľať tradičné slovanské mená, ktoré podľa vzoru štúrovcov na Devíne prijmeme. Nuž sme sa teda nahrnuli do pomerne plného autobusu smerujúceho priamo pod starobylý hrad. Na konečnej zastávke vystúpila väčšina z pôvodných pasažierov a keďže bol naozaj pekný deň, v okolí sa už motalo niekoľko výletníkov. Na naše nemalé rozčarovanie brána do areálu bola zamknutá, a to napriek tomu, že sme v ňom jasne videli niekoľko voľne sa premávajúcich postáv. Naše rozpaky zdieľali aj ostatní bezradne čakajúci pri vstupe. Popri pikantných slovenských výrazoch sa ozývala i nemčina, maďarčina, poľština. Nemienili sme to vzdať. Keď sa po chvíli zjavil správca hradu, iba nám vysvetlil, že už je po sezóne. Týmto považoval celú vec za vybavenú a chystal sa odísť. Zastavila ho len moja otázka, čo teda robí toľko ľudí v areáli. Toto odôvodnil jednoduchým tvrdením, že už nemá vstupenky. Mal ich vraj len do tretej. Na návrh, že mu zaplatíme vstupné aj bez lístka, odvrkol, že on sa z úplatkárstva obviniť nenechá. Potom usúdil, že už s nami premárnil dosť času a napriek môjmu naliehaniu odišiel. Brána ostala zatvorená. Turisti, ktorí po slovensky veľmi nerozumeli, začudovane pozorovali celé dianie. Napokon sa spolu s nami pobrali späť na autobusovú zastávku. To, čo bolo vidieť v ich očiach však bolo zrozumiteľné vo všetkých jazykoch. V to popoludnie sme neprišli len my o zážitok, ale aj hrad Devín o niekoľko vzácnych koruniek vo svojej pokladnici a v konečnom dôsledku aj o priazeň mnohých zahraničných turistov. A potom sa všetci čudujeme, prečo nám to s tým cestovným ruchom ešte stále nevychádza celkom podľa našich predstáv.
