Reklama
Reklama

Pluralitou ku konsenzu

V prvý decembrový týždeň zamieril do Bratislavy na pozvanie Goetheho inštitútu jeden z najvýznamnejších žijúcich nemeckých, ba i svetových filozofov - Jürgen Habermas. Patrí medzi odchovancov Frankfurtskej školy politického myslenia, pričom sám bol marxistom a dodnes je citeľné sociálne posolstvo jeho tvorby.
Počet zobrazení: 860

V prvý decembrový týždeň zamieril do Bratislavy na pozvanie Goetheho inštitútu jeden z najvýznamnejších žijúcich nemeckých, ba i svetových filozofov - Jürgen Habermas. Patrí medzi odchovancov Frankfurtskej školy politického myslenia, pričom sám bol marxistom a dodnes je citeľné sociálne posolstvo jeho tvorby.

Na Slovensku zatiaľ vyšla len jedna jeho publikácia (Dobiehajúca revolúcia), no v češtine sú na slovenskom trhu prístupné ešte ďalšie dva jeho spisy (Problémy legitimity v pozdním kapitalismu a Strukturální přeměna společnosti). Medzi slovenskou intelektuálnou verejnosťou je známy predovšetkým svojou koncepciou komunikatívneho konania, čiže konania orientovaného na dorozumenie, konsenzus, toleranciu, a to pri dodržaní plurality. Do Bratislavy sa však Habermas vybral obhajovať najmä svoje myšlienky na tému európska integrácia, ktoré publikoval v júni tohto roku v DIE ZEIT č. 27 (tento článok s názvom "Prečo potrebuje Európa ústavu?" preložila Doc.PhDr. Mária Bátorová, DrSc.).

Spoločné hodnoty

Habermas pri reflexii súčasnej európskej integrácie vychádza z faktu, že "hospodárske očakávania ako motív nestačia na to, aby mobilizovali obyvateľstvo, ktoré by mohlo politicky podporiť riskantný projekt únie..." Na to je, podľa Habermasa, potrebná orientácia na spoločné európske hodnoty. Pretože iba ekonomické prednosti európskeho zjednotenia nemôžu byť jediným plnohodnotným argumentom pre projekt Európskej Únie. Habermas ich, navyše, vidí len ako predpoklad pre ďalšiu výstavbu EÚ, a aj to iba v kontexte kultúrnej príťažlivosti, ktorá má ďaleko presahovať číru hospodársku dimenziu. V tejto súvislosti Habermas cituje aj francúzskeho premiéra Lionela Jospina, ktorý tvrdí, že je "potrebná ďalekosiahla perspektíva, inak Európa vyjde navnivoč len ako trh a rozplynie sa v globalizácii."

Číro ekonomický model EÚ, ktorý Habermas podrobuje svojej kritike, je postavený najmä na neoliberálnych východiskách, medzi ktoré patrí, podľa neho, i pohľad na človeka iba ako na racionálne sa rozhodujúceho podnikateľa vykorisťujúceho vlastné sily. Ďalším východiskom neoliberálneho modelu, ktoré Habermas uvádza, je ekonomické chápanie demokracie, "ktorá občanov štátu redukuje do štatútu členov trhovej spoločnosti a štát predefinúva na podnik služieb pre klientov a zákazníkov." S týmto modelom Habermas nemôže súhlasiť. Neoliberálna vízia však podľa neho nezapadá ani do doposiaľ prevládajúcej "normatívnej prirodzenosti Európanov". Európa nie je len trhom! Aby sa však mohli postihnúť aj kultúrne dimenzie projektu EÚ, je nevyhnutný ďalší krok, a tým je jeho - politizácia.

Spoločný politický subjekt

"Odmietajúce alebo zdráhajúce sa obyvateľstvo možno získať pre Európu len tak, že sa celý projekt vymaní z bledej abstrakcie administratívnych opatrení a rozhovorov expertov, teda keď sa spolitizuje," tvrdí Habermas, pričom vidí trojakú potrebu v tomto procese: Po prvé, potrebu európskeho občianskeho spoločenstva, ktoré by so sebou priviedlo vznik európskeho straníckeho systému. "Týmto spôsobom by sa preorganizovali teritoriálne formy organizácie podľa funkčných princípov, aby tak vznikli asociačné vzťahy, ktoré by mohli tvoriť jadro rozsiahlej európskej spoločnosti," dodáva Habermas. Po druhé ide o potrebu konštrukcie rozľahlej európskej verejnosti. V tejto súvislosti Habermas priznáva veľkú úlohu masmédiám, ktoré by nepoznali hraníc, pričom však, ako treba kriticky podotknúť, celkom zabúda (žeby úmyselne?) na možnosť zneužitia masmédií na presadzovanie trhovej spoločnosti, ktorú načrtol už jeho "kolega" z Frankfurtskej školy Herbert Marcuse a dodnes na ňu upozorňuje americký filozof Noam Chomsky. Tretia, a záverečná potreba je podľa Habermasa budovanie spoločnej európskej politickej kultúry.

Inými slovami, Habermasova základná myšlienka tkvie v tom, aby bol európsky kontinent vybudovaný ako spoločný politický subjekt so všetkými dôsledkami, lebo jedine ako taký dokáže brániť svoju ohrozenú kultúru a spôsob života. Preto je podľa neho dôležitý samotný akt založenia tohto subjektu, a tým by malo byť podľa neho prijatie európskej ústavy. Tak by sa, podľa Habermasa, mohol začať proces odstraňovania diskrepancie medzi "napredujúcou ekonomickou a za ňou krívajúcou politickou integráciou". Na začiatku tohto procesu by bolo referendum o ústave, ktoré by dalo do pohybu rozsiahlu debatu v celej Európe. Zároveň by sa projekt EÚ dostatočne spolitizoval práve v takom rozmere, aký má Habermas na mysli.

Sociálny rozmer Európy

Habermasova myšlienka európskej ústavy, resp. jeho výzva na prehĺbenie európskej politickej a kultúrnej integrácie je aktuálna i preto, lebo v Európe vidí špecifickú kultúrnu entitu, ktorá ma okrem iného aj silný sociálny rozmer. Aby ho Európa dokázala obhájiť aj vo svetovom globálnom spoločenstve, je nutné, aby vystupovala ako jednotný celok. Ako píše: "Pokiaľ majú Európania záujem vyrovnávať nežiadúce sociálne následky narastajúcich nerovností globálnej distribúcie statkov, a ak chcú ovplyvňovať istú reguláciu svetového hospodárstva, musia mať aj záujem na vzniku konštitučnej moci, ktorou by získala Európska únia schopnosť politicky jednať v kruhu globálnych hráčov." Zároveň je podľa Habermasa nevyhnutné, aby EÚ bola podporená vlastnými bojovými silami. Iba tak totiž môže uplatniť vlastné predstavy v NATO a v Bezpečnostnej rade OSN.

Habermas nezabúda ani na tzv. dilemu "krízy rozšírenia". Ide o transformujúce sa východoeurópske štáty (medzi nimi i SR), ktoré podľa Habermasa predstavujú ďalších dvanásť ekonomicky a spoločensky heterogénnych štátov. Aj preto je v projekte EÚ potrebná ďalšia, čiže nielen ekonomická integrácia a celkový proces "prehlbovania". Sám Habermas si však uvedomuje, že transformujúce sa krajiny, ktoré chcú vstúpiť do EÚ, stoja i pred ďalším problémom: V týchto štátoch, ktoré často len nedávno nadobudli vlastnú suverenitu na báze národného štátu, niet nadšenia pre stratu týchto suverénnych práv a pre ich prenesenie na európske inštancie. Habermas však predsa len vidí riešenie, a to v prechode k "postnárodnej demokracii, ktorá by spočívala na vzájomnom rešpekte a uznaní diferencií medzi hrdými národnými kultúrami." Neuznáva však model asimilácie či púhej koexistencie na báze nestáleho modusu vivendi. Jeho víziou je silná, kultúrne a politicky spojená Európa.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama