Kto pôjde v stopách Amánulláha?

V uplynulých dňoch sa oči svetovej verejnosti upierali na nemecký Petersberg, kde jednotlivé afgánske frakcie diskutovali o budúcnosti svojej rozbombardovanej vlasti. Medzi nimi bola aj tzv. rímska skupina, podporujúca 87-ročného bývalého kráľa Zahíra Šáha.
Počet zobrazení: 903

V uplynulých dňoch sa oči svetovej verejnosti upierali na nemecký Petersberg, kde jednotlivé afgánske frakcie diskutovali o budúcnosti svojej rozbombardovanej vlasti. Medzi nimi bola aj tzv. rímska skupina, podporujúca 87-ročného bývalého kráľa Zahíra Šáha.

Práve od zosadeného monarchu, žijúceho dlhé roky v talianskom exile, si re-publikánsky Západ sľubuje stabilizáciu a sekularizáciu Afganistanu. Samotný exkráľ sa však k budúcnosti vyjadruje radšej opatrnejšie. Možno má pred očami osud jedného zo svojich predchodcov, nešťastného emira Amánulláha. Ten sa dostal k moci po násilnej smrti emira Habíbulláha, nenávideného kvôli probritskej politike. Nový panovník chcel získať nezávislosť od Veľkej Británie pokojnou cestou, čo sa nepodarilo. Preto musel začať svoju vládu krvavým povstaním, ktoré vstúpilo do dejín ako tretia britsko-afgánska vojna (3. 5. - 8. 8. 1919). Porazení Európania nakoniec uznali nezávislosť stredoázijského emirátu v roku 1921.

Odvolal, no nevzdal sa

Amánulláh nebol nijaký náboženský fanatik. Práve naopak, snažil sa pozdvihnúť zaostalú krajinu reformami. Inšpiráciu hľadal nielen v moslimskom Turecku a Indii, ale aj v ďalekom Francúzsku. V tom čase žili obyvatelia Afganistanu rovnako ako počas vlády Talibanu. Feudálny štát bol v skutočnosti len agregátom rozhádaných kmeňov a verejnú mienku ovládali síce nevzdelaní, ale o to zanietenejší mulláhovia, moslimskí duchovní. A s duchovenstvom sa Amánulláh dostal čoskoro do konfliktu.

Roku 1923 vyhlásil prvú afgánsku ústavu, vypracovanú predstaviteľmi pokrokového mladoafgánskeho hnutia. Skonfiškoval pôdu patriacu obskúrnym náboženským nadáciám a založil laické školy, vyučujúce okrem koránu aj moderné vedy. Aká bol odozva prostých ľudí? Konzervatívne duchovenstvo sfanatizovalo masy nevzdelaných roľníkov a už roku 1924 vypuklo v meste Chóst protivládne povstanie. Emir musel väčšinu reforiem odvolať.

Sňal vlastnej žene čádor

V roku 1927 sa Amanulláh vybral na cestu do zahraničia. Cez Indiu a Egypt sa dostal do Európy, kde navštívil Taliansko, Francúzsko, Nemecko, Anglicko a cez ZSSR, Turecko a Irán sa vrátil domov. Plný nezvyčajných dojmov zvolal Loja Džirgu, veľkú radu afgánskych kmeňov. Na jej zasadnutí predniesol rad nových návrhov. Skostnatené islamské zvykové právo šaría nahradil svetskými zákonmi. Súdnu moc odňal duchovenstvu a preniesol ju na štát. Postaral sa aj o práva žien. Určil spodnú hranicu pre uzavretie manželstva (18 rokov), zaviedol koedukáciu chlapcov a dievčat (samozrejme len do 11 rokov) a zakázal mnohoženstvo. Vrcho-lom bolo, keď verejne, pred celou Loja Džirgou, sňal vlastnej manželke závoj (čádor) a vyzval ostatných, aby urobili to isté.

Šokovaní vyslanci kmeňov a duchovní začali pripravovať povstanie. Koncom roku 1928 vydali islamskí učenci fatwu (náboženský edikt) obviňujúcu kráľa z bezbožnosti a zbavujúcu ho trónu. Zoči voči ozbrojeným fanatikom, sa emir v noci z 13. na 14. januára 1929 vzdal trónu a ušiel z Afganistanu. Zabudnutý reformný monarcha Amánulláh zomrel v európskom exile vyše 30 rokov po nútenej abdikácii.

Je toto úloha, ktorú by chcel Záhir Šáh hrať po tom, čo sa už raz podľa Amánulláhovho vzoru pokúšal o reformy a musel ujsť do exilu? Je to málo pravdepodobné. 87-ročný exmonarcha si určite pamätá slová hovorcu Talibanu, podľa ktorých by po návrate do Afganistanu "nežil dlho". A, čo je horšie, Západom ospevovaná Severná aliancia by tiež radšej budovala "islamský štát" ako konštitučnú monarchiu. Takže život v nebezpečnej stredoázijskej realite by staronovému kráľovi asi nepredĺžila ani prítomnosť modrookých tvrdých chlapcov spoza oceánu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984