Federálna Európa verzus veľkí hráči
S prípravou Európskej rady v Laekene, ktorá bude v polovici decembra, sa množia stretnutia veľkých hráčov Európskej únie. Francúzi sa koncom novembra stretli s Nemcami na pravidelnom, už 78. summite v Nantes.
Britský premiér Tony Blair si zas zorganizoval "rande" s európskou politickou a odbornou verejnosťou prostredníctvom zásadného prejavu ohľadom britskej úlohy v EÚ, ktorý predniesol na European Research Institute v Birminghame. Hneď na to sa zase na britsko-francúzskom summite stretol prezident Chirac s premiérom Blairom, aby spolu prediskutovali veci týkajúce sa európskej problematiky. Tieto stretnutia síce nie sú ničím zvláštnym v európskej politickej praxi, avšak ich intenzita a prerokúvané témy naznačujú čosi dôležité. Ak k tomu všetkému prirátame aj sťažnosti niektorých menších štátov, ktoré sa v zásadných diskusiách cítia obchádzané, tak je takmer isté, že sa v EÚ mení dlho zaužívaná konsenzuálna kultúra, v ktorej si každý, aj ten najmenší, našiel priestor na názor.
Dve interpretácie ústavy
V Laekene sa majú riešiť problémy, ktoré sa týkajú dlhodobejšieho horizontu vývoja EÚ a ktoré sme už na stránkach SLOVA rozoberali (41/2001). Jedným z nich je aj problematika Európskej ústavy, ktorá môže už len svojim názvom evokovať u niektorých členských štátov odpor. Ústava je totiž jedným zo základných atribútov moderného štátu, a podoba budúcej Európy ako superštátu, nie je prijateľná pre Veľkú Britániu, severské krajiny, ale ani pre Francúzsko. Avšak bol to práve Jacques Chirac, ktorý v lete minulého roku vo svojom prejave v nemeckom Bundestagu vyzval Európu na vypracovanie Európskej ústavy.
V jeho prípade to bolo z iných pohnútok ako je to napríklad v prípade Nemecka. Ústavou by sa jasne a trvalo vymedzili resp. prerozdelili právomoci medzi členskými štátmi a nadnárodnou štruktúrou. Tie sú dnes prinajmenšom nejasné, ak neberieme do úvahy, že mnohé právomoci majú tendenciu sa presúvať čím ďalej tým viac na komisiu. Teda Chiracova pohnútka by sa dala charakterizovať ako snaha zabrzdiť tento proces, a na dlhšie obdobie ho zablokovať prehľadným a nemenným spôsobom, akým inštitút ústavy nepochybne je. V tejto debate budú pravdepodobne na jednej strane bariéry Francúzsko, Británia a Španielsko, a na strane druhej bude Nemecko a menšie štáty, ako napríklad Belgicko a Holandsko, ktoré sa svojou vôľou vybudovať federálnu Európu vôbec netaja. Pre nich by bola ústava jasným signálom k aspoň vizuálnej federalizácii Európy.
Dohodli sa, že sa dohodnú
Na jednom sa však Nemci s Francúzmi zhodli. Ústavu treba! Tá ma byť "zásadnou etapou" ďalšej integrácie. Dnes však nie je úplne jasné, čo v nej bude, a kladie sa otázka, kto ju načrtne. Francúzi navrhujú svojho bývalého prezidenta Valéryho Gicarda DEstaing, Nemci zas bývalého talianskeho premiéra Giuliana Amata. Francúzsko-nemecký pár sa naviac zhodol, že musia obnoviť spoločnú úlohu motora európskej integrácie, keďže ich spoločná iniciatíva ochladla vzhľadom na zásadné rozpory, ktoré sa dostali na povrch počas negociácie Zmluvy z Nice.
Konkrétne by sa iniciatíva mala týkať ďalšieho rozšírenia hlasovania kvalifikovanou väčšinou v rade ministrov, ktorá je často blokovaná kvôli podmienke jednohlasnosti v rozhodovaní. Na záver, sa dlhodobí partneri zhodli, že Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika musí nabrať nové podoby, aj v súvislosti s poslednými svetovými udalosťami. Konkrétne sa však výsledok tejto vôle prejavil typicky "európsky", keďže sa obe strany zaviazali odberom spoločného európskeho vojenského dopravného lietadla Airbus A400M. Tejto objednávke sa Nemecko dlhšie vyhýbalo, avšak prednedávnom sa minister obrany vyjadril, že jeho armáda "súrne potrebuje" 73 kusov gigantického lietadla.
Eurooptimista Blair - europesimistka Británia
V tom istom období sa Tony Blair v spomínanom prejave prekonal. Podľa väčšiny pozorovateľov predniesol najzásadnejší prejav týkajúci sa úlohy svojej krajiny v Európskej únii. Doteraz si to vzhľadom na europesimistické nálady vo svojej krajine ako aj vo vlastnej strane nemohol dovoliť. Triumfálne víťazstvo vo voľbách na jar tohto roku mu otvorilo cestu aj v európskej sfére, keďže jeho protivníci boli porazení práve na výrazne eurofóbnych témach. V posledných rokoch sa Británia angažovala hlavne v oblasti spoločnej obrany, ktorá sa ostrovnému voličovi nezdala až taká ošemetná, akou je napríklad pristúpenie Veľkej Británie ku spoločnej mene.
Dnes sa toto tabu prevalilo. Blair charakterizoval doterajšie pôsobenie svojej krajiny v budovaní Európy, ako sériu zmeškaných príležitostí, a dnes za to Británia platí. Nevyhol sa ani príkladom: "V roku 1950 sme napádali nadnárodný charakter Spoločenstva uhlia a ocele (...) Tvrdili sme, že k tomu nedôjde. Potom sme povedali, že to nebude fungovať. Potom, že to nepotrebujeme. Ale došlo k tomu. Podarilo sa to. A Veľká Británia zaostala." Podľa Blaira sa presne to iste stalo v roku 1956, kedy sa zakladalo Európske hospodárske spoločenstvo "a napokon sme sa v polovici 70. rokov stali plnoprávnymi členmi klubu, ktorého pravidlá sa nastolili 20 rokov predtým. (a bez nich, pozn. autora)."
Úsečka, trojuholník a federácia
Blair cituje aj skúsenosť z Maastrichtu, ktorý si stanovil cieľ, do konca roku 2001 pripraviť spustenie spoločnej meny. Za necelý mesiac sa aj z tohto plánu stane realita a Británia je zase mimo. Podľa Blaira sa jeho krajina už musí raz k tejto otázke postaviť zodpovedne. Pristúpenie k Euro bude závisieť prísne od ekonomických kritérií. Ak sa tieto naplnia, bude prvý, ktorý bude svoje obyvateľ-stvo presviedčať o potrebe pridať sa. Väčšina analytikov sa zhoduje v tom, že tento krok pripadá do úvahy roku 2005, čo znamená, že roku 2003 by sa malo uskutočniť referendum. Dovtedy má Blair dosť času prehovárať odmietavé obyvateľstvo o prospešnosti opustenia národného symbolu - libry.
Ukazuje sa, že prejav potešil najviac Francúzov, ktorí by väčšou angažovanosťou Británie získali spojenca proti federalistickým snahám Nemecka. Zároveň je to však pre nich hrozbou, keďže ekonomické liberálne vízie ostrovnej krajiny sa skôr blížia k tým nemeckým. Zdá sa, že z tradičného francúzsko-nemeckého páru sa čím ďalej tým viac stáva trojuholník, ktorý však ešte nevie nájsť svoju rovnováhu. Isté však je, že ak ju nájde, malé členské štáty v podstate stratia ďalší kúsok vplyvu na úkor bilaterálnych a možno aj trilaterálnych dohôd. Aj tu je dôvod pre kandidujúce krajiny vyjadrovať sa v prospech federálnej Európy. Len tak sa bude dať ubrániť prijímaniu inde prerokovaných dohôd.
