Reklama
Reklama

Najťažšie je správne zaradiť seba

Presne pol storočia ste presvedčeným a verným členom sociálnej demokracie. Áno, som presvedčený, aj verný, neprezliekam kabáty, ani v daždi a nepohode. Ale nie presne pol storočia, lebo do SPÖ som vstúpil v roku 1950, čiže je to o rok viac.
Počet zobrazení: 469

Helmut Zilk, legenda európskej politiky a žurnalistiky

Viedenský rodák (narodený 9. júna 1927), syn zamestnanca tlačiarne, vyštudoval filozofiu, psychológiu, pedagogiku a germanistiku, promoval na viedenskej univerzite a prednášal na viacerých domácich i zahraničných inštitútoch. Medzitým publikoval predovšetkým v odborných časopisoch a vydával knihy z teórie a didaktiky. Od zrodu rakúskej televízie (1955) sa uplatnil najskôr ako tvorca seriálov, založil školské vysielanie a pričinil sa o výstavbu technického výskumného programu. Populárnym sa stal dlhoročnou diskusnou sériou Mestské rozhovory a Zahraničná ozvena. Osem rokov (1967-1974) bol programovým riaditeľom verejnoprávnej ORF. Päť rokov pôsobil v denníku Neue Kronenzeitung, aby sa stal v roku 1979 vedúcim oddelenia kultúry mesta a v roku 1983 ministrom školstva, umenia a kultúry. Ale už o rok ho zvolili za starostu Viedne a ním ostal po dve volebné obdobia až do roku 1994. Popri "zaslúženom odpočinku" nielenže týždeň čo týždeň zapĺňa dvojstranu dialógov v Neue Kronenzeitungu, ale pracuje aj ako prezident dozornej rady Wiener Städtische Versicherungsanstaldt-Vermögensverwaltung. Jeho manželkou je herečka a muzikálová hviezda Dagmar Kollerová. Okrem mnohých ďalších titulov a vyznamenaní je Helmut Zilk čestným občanom Bratislavy.

Presne pol storočia ste presvedčeným a verným členom sociálnej demokracie.

Áno, som presvedčený, aj verný, neprezliekam kabáty, ani v daždi a nepohode. Ale nie presne pol storočia, lebo do SPÖ som vstúpil v roku 1950, čiže je to o rok viac. A členom socialistického Zväzu učiteľov som od roku 1946, teda 55 rokov.

Ale menili ste povolania. Zmena, najmä v politike nebýva vždy dobrovoľná, ani lúčenia nie sú vždy bezbolestné. Je také čosi v živote, za čím vám prichodí ľúto?

Je. No o mne je známe, že nikdy neľutujem nič, čo som vykonal alebo vyviedol. Nerobím podrazy, ani intrigy. Bolo mojou vinou, že som zavše priveľmi dôveroval a včas nerozoznal pravých priateľov od falošných. Ale povolania som až tak veľmi nestriedal. Keď sa tak obzriem, moje posty vždy akosi na seba nadväzovali a boli, povedané po viedensky - z jedného koša.

Politika, žurnalistika, pedagogika, ministrovanie, richtárčenie, chodenie po svete s vizitkami kúska Európy. Víťazné aj porazené myšlienky i pády a teraz tu, vo vežiaku na Schottenringu denne úradujete ako prezident dozornej rady veľkej spoločnosti, hore nad vaším mestom. Všetci sa nazdávali, že idete iba odpočívať, no vy tu kraľujete dokonca na najvyššom poschodí...

Kraľujem. Sám sebe. Politika - to je vec verejná. Služba dobrej veci. A ja, myslím si, som slúžil dobrej veci. Žurnalistika - organizácia a propagácia vecí verejných. Teda vždy politika, či už je to kultúra, výchova, veda, kritika, náprava spoločnosti, alebo hoci "len" šport. Čiže žurnalistika je služba ideálom vecí verejných, aby sa zlepšili, aby svet šiel dopredu. Mnohonásobne to platí o televíznej žurnalistike. Pedagogika - spôsob ako vychovávať budúce pokolenie. Aby verili tomu, že svet možno priviesť k lepšiemu. Keď som bol referentom kultúry rodného mesta, či potom jeho primátorom, alebo som šéfoval ministerstvu, vždy - takisto ako teraz - to bola služba tým istým hodnotám. Nie je ťažké ich rôznorodo pomenovať, ani im vládnuť, ale ich zvládnuť. A vôbec najťažšie je dokázať správne zaradiť a pomenovať seba.

Za ktorou rolou života je vám ľúto, ktorú by ste si ešte rád zahrali?

Všetky stáli za to. Ale ak jediná, tak richtára. To, čo iní úradníci považujú za otravu, mňa, predstavte si, bavilo. Lebo dnu, v tej marcipánovej torte na Ringu, mimochodom, radnica je architektonickým skvostom Viedne, bývalo zavše pramálo sladkostí. Skôr išlo o ponosy ľudí, často oprávnené, žiadosti o opravy domov a pamiatok, ešte viac oprávnené, a k tomu ešte moje prosby, žiadosti, ba aj vyhrážanie, aby sa stavali nové kultúrne stánky, usporadúvali podujatia, premiéry a festivaly svetového významu, aby sa moje mesto pozeralo do budúcna. Áno, za tým pohľadom je mi stále ľúto.

Za vašej éry sa Wiener festwochen rozrástli do svetových rozmerov. Pod mesto patriace divadlá mali premiéry svetových muzikálov. Robili ste modernizačné rošády v divadlách, ochrane pamiatok a Viedeň sa stala turistickým lákadlom v prvej európskej trojke.

Štvorke, skromne doložím. Po Paríži, Londýne a Ríme. Mimochodom, teraz si prvé miesta vymenili Londýn s Parížom. Ale chcel by som sa stať ešte raz - aspoň vo sne - primátorom rodného mesta pre to všetko, čo som si vysníval a čo sa mi nepodarilo dotiahnuť.

Máte na mysli Svetovú výstavu, ktorú ste plánovali vedno s Budapešťou? Naozaj, preklínate ešte plebiscit, v ktorom vám vaši rodáci povedali: Nie?

Preklínam, pravdaže, nemal som sa nič pýtať, ale to urobiť. Teraz snívam celkom konkrétne, že by bolo načase usporiadať EXPO v trojuholníku Budapešť - Viedeň - Bratislava.

Rozmýšľate, čo ste všetko zabudli alebo nestihli ako starosta?

Nerozmýšľam. To som robil vtedy, keď som bol po dve volebné obdobia oberbürgermeisterom a landeshauptmannom. Teraz zavše trocha radím. A často a veľa propagujem mesto, svoju krajinu a neraz aj Európu.

Máte pomocníkov. Dorástlo dosť dobrých mladých propagátorov? Sú aj takí, čo vizitku vašej krajiny zatieňujú?

Poviem úprimne, Rakúsko napriek tomu, čo v minulom storočí prežilo, má, pokiaľ ide o vonkajšiu prezentáciu, dosť tých, čo sa pričiňujú o jeho dobré meno, ba nezriedka i o pozície Európy. Tvorivo aj slovne.

Patríte medzi tých, ktorých vídame na obrazovke skoro denne pri domácich kultúrnych slávnostiach, otváraní projektov, ako bol práve vynovený Messepalast a hŕba nových galérií. A ešte častejšie prezentujete kultúru, turistiku, pôvaby a históriu svojej krajiny. Je to vaša vášeň? Hobby? Alebo priamo marketing?

A aký je v tom rozdiel? Ak mám sám rád niečo, s čím som zžitý a dáva môjmu životu zmysel, je samozrejmé, že o tom hovorím vo svojom okolí. Poteší ma, ak sa o to zaujímajú aj mimo mojej vlasti.

Otvárali ste vlani výstavu rakúskych umeleckých výrobkov, sprevádzali Viedenskú filharmóniu, aj výtvarné výstavy až v ríši vychádzajúceho slnka. Viedňou letí slogan: Zilk je častejšie v Japonsku ako doma u Sachera.

Správne. Zilkovi ani na um nepríde, aby chodil také kusisko sveta, až za chrbát opery kdesi k Sacherovi, hoci tam majú dobrého českého kuchára. Keď už do kaviarne na pravú viedenskú, tak si zídem dve poschodia poniže do prízemia a tam je priamo moja kaviareň.

Zilk?

Volá sa Zilk, Nagestrasse 6.

Káva podľa vášho receptu?

Podľa Kara Mustafu, vezíra vezírov, ktorý to dotiahol cez Budapešť a Bratislavu až pred Viedeň. Ale kým sme mu vyprášili kabát, došiel len po Fleischmarkt a tam zabudol pár vriec kávy.

Pomáhal mu vraj akýsi Poliak?

Pomáhal, pomáhal - do hrobu. Jan Sobieski mu rozdrvil turecké neporaziteľné vojská. Lež z tých zabudnutých, nepochopiteľných zrniečok sme Európu naučili variť kávu my, Viedenčania.

Aj tureckú?

Viedenskú. A vždy dobrú.

Panebože, vy ale viete robiť Viedni poklony do dejín dozadu, aj dopredu! Tú sebazdvorilosť so sebaúctou vás naučili Japonci?

Číňania. Pravda, je ich viac ako nás, Viedenčanov, viac než Európanov, čo si ešte nevšimli niektorí politici a novinári, no ja som tam bol už viackrát.

Koľko? Viac než v Japonsku?

Ó, nie. V Číne som bol - zatiaľ - len tri razy. Učiť sa dá tam, aj tam, ale aj oni od nás.

V Japonsku letia valčíky, filharmonici, rakúske krajčírky, muzika, móda, pivo, sacherka, kopa výrobkov z priemyslu. Podarilo sa vám v Číne, aby namiesto poučiek Konfucia a Mao Ce-Tunga použili Heldenplatz a Na krásnom modrom Dunaji, prípadne nôtili si: Pekin, Pekin, nur du allein?

Skoro ste trafili. Peking viedenská móda uchvátila, Šanghaj ešte viac. Pesničky, aj históriu Rakúska poznajú. Vedia, že ide o krajinu mieru a neutrality. Čína je naozaj krajina sebaúcty a má na ňu právo. Prečítajte si pozorne Marca Pola. Tento benátsky kresťan a kupec vám pripomenie, ako ďaleko bola vo vede, poznaní, vynálezoch aj kultúre Čína pred Európou.

Prezradíte - ak to nie je štátne tajomstvo - čo vybavila vaša posledná delegácia v Číne?

Máte na mysli len kultúru, či aj obchody? V kultúre normálne, priateľské, pre obe strany zaujímavé výmeny. Máme čo ponúkať a radi prijímame. Oni, aj my máme zvedavých, hoci náročných divákov. Marketing platiaci pre výmeny a obchod s tovarom platí obdobne i v kultúre. Veď aj umenie je, či chceme či nie, tiež tovar. A tajomstvo? Hm, čože už za tajomstvo sa v dnešnom svete udrží pod pokrievkou? Okrem celej palety produktov ponúkli sme Číne výstavby vyhliadkových tratí na vysunutých dráhach.

Čosi ako výťahy či vleky? Podľa modelov Innsbrucku či Kitzbühlu?

Aj. Ale to sú malé ryby. Čože už je to za objem obchodu taký Hahnenkamm, či Patzerkoffel, alebo Val dIsere... My ponúkame vyhliadkovú turistickú trať ponad mestom Peking a pozdĺž celého čínskeho múru.

A prijmú?

Prijali. Okrem toho: pekinská olympiáda stojí už predo dverami. Pravdaže, náš štát vždy podporoval rozhodnutie usporiadať v tejto krásnej a rozvíjajúcej sa krajine veľké mierové stretnutie sveta. Preto sme boli aj medzi prvými, ktorí šli toto rozhodnutie potvrdiť činmi. Radíme to i ostatnej Európe.

Ste čestným občanom Bratislavy. Čo urobíte pre toto tiež vaše mesto?

Už som urobil. Ešte v minulom režime - teda kým som bol čestne dekorovaný za spoluobčana - sme mali priame a prívetivé vzťahy s primátormi mesta, menovite s inžinierom Štefanom Bartákom. Bol som medzi prvými, ktorí prišli do Bratislavy privítať otvorenie hraníc, a pozval som Slovákov a Čechov na návštevu Viedne, kde som bol primátorom. Pričinil som sa o spoj Petržalka-Viedeň. Prijali sme s otvorenou náručou Editu Gruberovú, Gabrielu Beňačkovú, a najmä v Bratislave vtedy ohrdnutú Luciu Poppovú. Peter Dvorský je u nás viac ako doma.

Peter vystupoval aj v relácii vašej pôvabnej manželky v rakúskej televízii Anekdoten auf Noten. Bol prvý a posledný zo Slovenska. Prídu na rad aj ďalší?

Sem s nimi. Dagmar má síce teraz mesačne inú, podobnú reláciu, no obávam sa, že tak slovenská, ako i česká strana sú v ponuke pramálo pružní.

Obávame sa takisto. A v obchodnej komunikácii sú pružnejší?

To áno. Rast investícií i našej účasti v podieloch bánk a poisťovní naberá obrátky. Verte, teší ma aj osobne, že keď môžeme súťažiť, doteraz sme vždy obstáli a naše dobré meno u vás rastie.

To hovoríte vy. Ale hovoria to o vás aj vaši partneri v Česku a na Slovensku?

Bol by som mizerným kráľom, keby som nezastával svojich, mne oddaných poddaných. V Česku má len istá poisťovňa, ktorá tiež patrí do môjho košiara, 900 tisíc autopoistencov, na Slovensku sa sľubne rozvíja najmä odteraz, keď už povinné poistenie nie je monopolné - hoci zatiaľ máme iba zopár desiatok tisíc klientov.

Môže Temelín nahlodať rozvoj vzájomných vzťahov?

Ale, prosím vás! Veď je to len hra politických síl. Samozrejme, budúcnosť smeruje k bezpečnejšiemu svetu, s obmedzovaním rizík, ale začať by mali tí veľkí. Prirodzene, neoplývame nadšením, že za humnami máme atómky, no nemyslím si, že je to rozhodujúce pre akékoľvek prúdy vzájomných vzťahov.

Bratislavu si pochvaľujete?

Veď som aj jej čestný občan.

Praha vám pred rokom pripravila málo prívetivú epizódu...

Zabudnime. Nechcem už o tom počuť.

Jednako: vyvolalo aj u nás ohlas, keď z Pražského hradu oznámili, že k štátnemu sviatku dostanete vysoké vyznamenanie...

Preboha, veď ja mám metálov, ešte môžem rozdávať.

To áno. Ale potom príde malý človiečik a začne sa špárať vo vašom životopise, hrabe sa v škatuliach a pošepne prezidentovi: Zilkovi nedať nič!

Nebol to iba dajaký malý človiečik, ale človek, čo sám veľa trpel. Myslím si skôr, že jemu musel ktosi čosi mrzké našuškať. Ináč, nemám sa za čo hanbiť. Bol som vždy uprostred diania, plnil som svoje úlohy čestne a nemal som čo spovedať svojich partnerov.

Ale vás to zamrzelo?

Skôr zabolelo. Mal som Prahu rád. No metále nepotrebujem, nie som filatelista vyznamenaní a tá malá historka je dávno za mnou.

Prišli podania rúk, aj objatia, prišla pani Dagmar z Pražského hradu k viedenskej pani Dagmar, slovom idylka. Ale predsa, môžeme povedať vašim priaznivcom pri Vltave a pri Dunaji, že je to preč, že ste to hodili cez hlavu?

Ale doložte: človeka v živote často pochvália tí, od ktorých by to ani vo sne nečakal.

Akási božia svätá spravodlivosť?

Azda ľudská, ale svätá. Práve tento mesiac ma poctili najvyšším cirkevným vyznamenaním a okrem arcibiskupa mi prišiel pogratulovať sám kardinál König.

Bože, a ako ste sa mu poďakovali? Ako sa vynájde skúsený novinár, keď ho takto zaskočia?

Bolo to ľahšie ako s Pražským hradom. Vynašiel som sa, pomohla mi spomienka. Ako chlapec som bol miništrantom, a tak to tam v arcibiskupskom paláci pod lustrami žiariacimi sťa gloriola zo mňa vyhŕklo. A mali ste počuť ten potlesk!

Hovorí sa, že tak ako sa zločinec vždy vracia na miesto svojho činu, tak i novinár, aj keby ho pražili v kotle ľudožrúti, nezaprie svoje povolanie. Píšete, reportujete?

Oboje. Ako ten kolega som neustále v horúcom kotle udalostí. Každý mesiac mám na najvyššom poschodí skleneného paláca Haashausu oproti Stephansdomu televízne rozhovory s osobnosťami, ktoré sú mojimi priateľmi.

A s priateľmi, ktorým pomáhate stať sa osobnosťami?

Vyberám si priateľov, ktorí - prevažne - myslím prácou, charakterom, aj fantáziou osobnosťami sú. A okrem toho píšem.

Kde inde ako do Neue Kronenzeitungu?

Áno, kde inde ako do Neue Kronenzeitungu. Odpovedám obyčajným ľuďom na obyčajné každodenné problémy. Pomáham bezbranným bojovať za ich práva.

Máte príklady?

Deravá sociálna sieť, do ktorej sa prepadávajú rodičia detí postihnutých rakovinou. Žiadam pre takéto krikľavé príklady nový zákon. Alebo zdanlivá maličkosť: smútky ľudí, čo pamätajú miznúce drobnôstky, ako boli kolotoče ešte v starom Prátri, či drobné urážajúce lajdáctva dokonca pri pohreboch, ktoré sa dotýkajú ľudí. Pričinil som sa pomocou svojej ombudsmanskej funkcie na dvojstrane v Kronenzeitungu o znovuvzkriesenie starého českého Prátra, aj o okamžitú nápravu pri obradoch. Povie sa - maličkosti? Práve z ich zanedbania bolí ľudí srdce. Byť novinárom neznamená iba prestavovať vlády a byť zahľadený do vesmíru a paľby vojen, ale sa zaujímať aj o "malé vojny", ktoré rozdeľujú ľudí na šťastných a na tých, čo by o kus viac šťastia potrebovali.

A ešte stále sa vám to darí?

Pokúšam sa, preto som predsa tu. Hoci práve mňa si vybrali, ako je známe, za obeť atentátu.

Prejavili ste medzi prvými značné sympatie a priateľskú solidaritu s Alexandrom Dubčekom i sklamanie nad jeho osudom. Nazdávate sa aj dnes, že jestvuje "tretia cesta", ktorú Dubčekova éra pomenovala socializmus s ľudskou tvárou?

Bol som dojatý jeho presvedčením. Veď viete, som romantik. Keď Dubček sníval a hľadel som do jeho očí plných viery, strašne som mu držal palce, aby mu jeho sny vyšli. Veď to boli sny našej ranej mladosti.

Boli ste viacerí alebo len sám?

Sám? Dubčekovi by to dožičil celý svet, ba aj toľkí, bože, koľkí verili s ním.

A neveriaci?

Realita. Veľmoci boli dávno dohodnuté, že Dubčeka hodia cez palubu. Svet bol rozdelený. Československo bolo tam, na druhej strane opony a, žiaľ, nik mu nepodal, ani z tých tlieskajúcich, pomocnú ruku.

Realita nepadá z neba. Bola predsa aj u vás?

Keď sa Bruno Kreisky stretol s Alexandrom Dubčekom, bol som pri tom. Aj on žiaril, bol večne mladý, pamätal si sny, priam objímal Dubčeka každým pohľadom a bolo nám strašne dobre. Len zrazu zvážnel, poklepal ho po pleci a povedal: "Meingott, ako sa to dobre počúva. Škoda, že to nejde!"

Múdry, predvídavý Kreisky vedel, že to nejde. A vedel náhodou, ako by to šlo?

Potom už len sucho skonštatoval: "Alebo sa rozhodneš pre skutočnú, pevnú sociálnu demokraciu - alebo pre nič."

Máte pevnú, dokonca vo voľbách víťaznú sociálnu demokraciu - a predsa vás vysánkovali z vlády. Prečo?

Teraz som už aj ja realista. Vlády sa zákonite menia, sociálna demokracia s Ľudovou stranou boli pridlho pri moci, privykli si vládnuť, cítili sa neodvolateľní, no, a stalo sa...

Boli ste vždy proti "slobodným", burácali proti Jörgovi Haiderovi a napriek tomu sa jeho strana dostala po voľbách k moci.

Ale som aj vystríhal: Haider mi síce nie je sympatický, ale je to schopný politik. A v politike nemožno vždy len záporne krútiť hlavou, ak to vraví protivník, alebo ktosi málo sympatický.

V terajšej čierno-modrej vláde nachodíte zopár sympatických?

Človek sa v živote učí hľadať a kto hľadá, ten nájde.

Môžete menovať?

Ministra financií Karl-Heinza Grassera s jeho napĺňajúcou sa víziou nulového rozpočtu, teda gazdovania bez schodku. Ministerku zahraničia Benitu Ferrero-Waldnerovú obdivujem.

Preto, že vrátila tú známu facku Európskej únii?

Predovšetkým za jej pokoj pri rokovaní, hoci ide o háklivé témy, vrátane tej facky, keď si tí, čo chceli mať monopol na európanstvo, mysleli, že môžu spraviť z Rakúska fackovacieho panáka. Išlo o krajinu a vtedy som sa škriepil aj so svojimi sociálnodemokratickými súputníkmi. A ešte: pani ministerka ovláda päť svetových jazykov a má svetový rekord - je jedinou členkou vlády, ktorá sama moderovala bez tlmočníkov všetkými piatimi vlastnú tlačovú konferenciu! Viete, koľko by tá žena zarobila týmito schopnosťami, keby nebola "len" ministerkou?

Ste vy ale večne galantný, to vás sprevádza životom. Aké hodnoty si najviac vážite?

Vernosť. Lásku. Suché víno, podľa možnosti z Modry či Pezinka.

Naozaj? A čo najviac neznášate?

Falošných kamarátov. Intrigy. Kaviár.

Máte popri práci čas na záľuby?

Mám. Že či?! Spoločnosť, počúvať ľudí a všetky zázraky kultúry.

Vydáte sa ešte do sveta na vandrovku?

A dám si to, čo ostatní. V spoločnosti patrí k dobrému správaniu sa a súdržnosti nešpárať sa v rodinných klebetách, ani v jedálnom lístku. Dám si jednoducho vždy to, čo kolektív. Aperitív: dobrá nálada. Potom príde strava, nápoje, spôsob stolovania plus dobrá konverzácia. Slovom všetko, čo zbližuje ľudí a národy. Odporúčam všetkým vyslancom každej krajiny, aj dobrým obchodníkom a propagátorom držať sa hesla: Koho pieseň chceš spievať - toho chlieb aj jedz.

Večeriavate v Japonsku v kimone, so skríženými nohami, najete sa paličkami a odkvapne vám sójová omáčka na nohavice, pozdravíte úsmevom, skríženými rukami a rozlúčite sa pekne: "Sajonára"?

Bol som v Japonsku v rozličných funkciách a s rôznym poslaním už dvadsať ráz. Vybavil som kopu vecí a musel by som byť strašný babrák, keby som sa nenaučil aspoň ich zvyky. S rečou to už bolo ťažšie. Ale pomáhala mi manželka Dagmar. Pesničkami vybavila často viac ako ja a celý kŕdeľ biznismanov.

Rakúsko je turistická, aj kultúrna veľmoc, boduje pohostinnosťou, láskavosťou a neutralitou. Očakávate aj od príchodzích, že sa majú prispôsobiť rakúskej mentalite, strave, správaniu sa?

Božechráň, aby sa každý hosť musel napchávať viedenským šnicľom, sachertortou, či Mozartovými guľôčkami. Sme radi, keď aj cudzinec ide do komnát hradu okukávať poklady a kŕmiť medvede do zverinca v Schönbrunne. Ba nech si aj zavzdychá nad osudom sladkej Sisi a pozdraví sa s pamätníkmi tisícročnej kultúry, ktorú si oprašujeme, vážime a poznáme. Ale najradšej sme, ak zvedaví idú na Salzburské či Bregenzské hry, do Burgtheatru, Josefstadtu, Theatru an der Wien, do opery, kde sme s otvorenou náručou prijali aj vaše hviezdy.

Tu, na Schottenringu 30, ste prezidentom dozornej rady Wiener Städtische Versicherungsanstaldtu. Vychutnávate pohľad na svoje mesto? Aj odtiaľto, z takej idyly, vás to ťahá do diaľok?

Odpoveď je ľahká i ťažká. Ľahká preto, lebo čím viac človek urobí, ak chce zanechať po sebe stopu, tým viac ho to musí ťahať vyššie a ďalej. A ťažká preto, lebo si aj v tých najvzdialenejších kútoch sveta svoje mesto beriem so sebou a to závažie ma ťahá domov.

Prezraďte: máte čosi ako životné vyznanie?

Nebyť nikdy viac než tým, čím som, ale stáť pevne za tým, čím som.

S hosťom SLOVA sa zhováral Miro Procházka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama