Politická ľubovôľa vo výbere strategických elít
Akú budúcnosť má liberálna demokracia? Po páde železnej opony sa na chvíľu zdalo, že o budúcnosť národov si konečne netreba robiť starosti. So zánikom sovietskeho impéria a demokratizáciou jeho bývalých satelitných štátov, medzi ktoré patrilo aj bývalé Československo, sa iba posilnila stará viera v nájdenie jedinej správnej a pravdivej cesty. Americký politológ Francis Fukoyama opísal nový svetový duch kapitalizmu v 90. rokoch v knihe s príznačným názvom Koniec dejín.
Pod slnkom slobody sa oslavoval začiatok príchodu poslednej svetovej epochy, ktorá prekoná aj impicitný "prírodný stav" výbuchov násilia a fanatizmu. Vznik zóny večného mieru a blahobytu sa očakával v priestore medzi Vladivostokom a Kapským mestom. Spor o "dialektiku osvietenstva" sa zdal byť konečne urovnaný. Veď ľudstvo už v 20. storočí definitívne dohralo svoje veľké tragédie, dokonca si zvyklo aj na menšie otrasy hodnôt sociálnej spravodlivosti. Sekularizačný proces oddeľovania viery od poznania, hoci zostal pre mnohých ešte stále zdrojom dvoch ničivých ideológií minulého storočia, fašizmu a komunizmu, našiel svoju definitívne umiernenú podobu: Viera je súkromnou vecou, poznanie úžitkovej hodnoty verejným konsenzom.
Naozaj bez alternatívy?
Na javisku svetových dejín sa mali konečne hrať prevažne komédie, nanajvýš psychologické drámy zo života manželov a manželiek a ich tak či inak orientovaných partnerov. O ostatné je postarané. V perspektíve multikulturálne zariadených reštaurácií a verejných koncertov proti násiliu sa kantovská budúcnosť "večného mieru" zdala byť univerzálne platným a nemenným stanoviskom. Ak nie navždy, potom aspoň pre nás, tu a teraz, vyzerala budúcnosť bez politickej alterantívy. Známy francúzsky sociológ Pierre Bourdieu vyjadril prístup väčšiny štátnikov a politikov ku globalizácii prostredníctvom princípu Tina: "There ist no alternativ" (alternatíva neexistuje). Politika nezmôže nič proti globálnej ekonomike. Ak ju nevie zastaviť, je lepšie, ak bude jej spojencom.
Finis coronat opus, koniec dobrý, všetko dobré. Zostávala len maličkosť: správať sa podľa hotových princípov a receptov a trpezlivo čakať na chvíľu, keď sa "zaostávajúci" priblížia k "prosperujúcim". Alebo dajú krajinám prvého sledu minimálne pokoj a čas na úvahu, koľko vlastne bude stáť toto dobiehanie daňových poplatníkov.
Globálny otras spôsobila politika
Boli to vojny na Balkáne, etnické čistky v Rwande, ktoré síce na chvíľu znejasnili vyhliadku na nový začiatok bez spomienky na minulosť, ale nespochybnili v základe vieru v samozrejmosť hypermorálneho svetového poriadku. Ešte stále bolo dosť tých liberálnych profétov, ktorí, citujúc Fukoyamu a odvolávajúc sa na princípy Friedricha von Hayeka, mohli povedať: modernizovať znamená civilizovať.
Tvrdili, aj tá časť sveta, kde vládne tma praktického nerozumu a fundamentalizmus pocitov, bude raz súčasťou novej svetovej civilizácie. Stačí vytvoriť kapitálotvornú vrstvu, nechať prudko zbohatnúť vyvolených. Čo iné, ak nie ich úsilie a námaha zarábať, ich šikovnosť a odvaha podnikať zabepečí v konečnom dôsledku dostatok prostriedkov a príležitostí pre život ostatných. Víťaz berie všetko, o porazených sa budeme baviť neskôr.
Na rozdiel od roku 1929, globálny otras nespôsobila ekonomika, ale politika. 11. september spochybnil optimistickú a pôžitkársku predstavu o konci dejín. Útok na newyorské dvojičky neotriasol iba liberálnym modelom svetového poriadku, ale predovšetkým jeho základným princípom vyplývajúcim z iracionálnej dôvery a potreby prenechať svetový poriadok slepej hre globálnych síl, v prípade núdze uplatniť vojenskú silu a autoritu jedinej veľmoci. V tejto súvislosti sa aj v našej tlači objavili viaceré ohlasy prominetných politikov alebo ekonómov, ktorých spoločným menovateľom je kríza éry neoliberalizmu.
Budúcnosť demokracie našou otázkou
Aby som sa vyhol nedorozumeniam: hoci v prezentovaných názoroch ide o kritiku liberálneho vyprázdňovania spoločnosti, jej zámerom nie je spochybnovať a kritizovať tak, aby sa stratila alebo mystifikovala hranica medzi slovenskou spoločnosťou pred a po roku 1989. Paradoxom extrémneho liberalizmu a jeho bývaleho opontenta, socializmu sovietskeho typu, je skutočnosť, že oba, pochopné ako o sebe pravdivé "izmy", vedú k zníženiu významu demokracie a v druhom prípade aj priamo k vylúčeniu účasti väčšiny na spolurozhodovaní v modernej spoločnosti.
Otázka, akú budúcnosť má pred sebou liberálna demokracia, sa kladie s vedomím, že pôjde opäť o pýtanie sa na to, čo ju ako res publica umožňuje. Paradoxne je otázka budúcnosti demokracie aj našou otázkou, keďže negatívnu odpoveď na ňu dôverne poznáme. Strata povedomia súdržnosti, atmosféra previerok a čistiek spojená s rozpadom komunikačných pravidiel v habermasovskom zmysle je skúsenosťou z fungovania reálneho socializmu. O aký individualizmus ide tam, kde je reč o možnosti krízy demokracie na Slovensku?
Socializmus samotárov
Nielen liberálny indvidualizmus pozná legitimizujúcu silu životného štandardu. Aj štátny socializmus sa v reakcii na dodnes dostatočne nevyrozprávanú traumu z roku 1968 pokúsil v období tzv. normalizácie "zvýšiť materiálnu úroveň života obyvateľstva". Slovenská spoločnosť v 70. a 80. rokoch bola konzumne orientovanou spoločnosťou s paradoxne nedostatočne otvoreným a fungujúcim trhom.
Odvrátenou mincou normalizačného socializmu na Slovensku bolo silné narušenie integrity občianskej spoločnosti - vznik spoločnosti samotárov s rastúcou orientáciou na malé životné skupiny a s tendenciou bezprostredného uzatvárania sa do súkromia. Privatizácia priestorov na sociálnu komunikáciu sa vyznačuje nedôverou k inému, očakávaním unfairness zo strany štátu - pasívnym postojom k verejnému sektoru. Táto skutočnosť by dnes nemusela byť osobitne zaujímavým sociologickým trendom, ak by v sebe neodrážala a neformovala mentalitu fungovania verejných inštitúcií na Slovensku.
Funkčnosť našich inštitúcií ako keby vypadla z neoliberálne zúženého výkladu procesu transformácie. V skutočnosti je vývoj transformácie na Slovensku skôr potvrdením inej ideovej tradície, ktorá vychádza z myšlienkového odkazu Maxa Webera. Zmena vlastníckych vzťahov, dokonca ani premena štátneho sektoru na súkromný, ešte neznamená automaticky zmenu distribúcie moci - spôsobu výberu a udržiavania spoločenských elít.
Byrokracia osudovou silou modernizácie
Weberova analýza spoločenských elít je súčasťou jeho tzv. politického odkazu v súvislosti s potrebou demokratizácie a parlamentarizácie Nemecka po Prvej svetovej vojne. Fóliu Weberových úvah tvorí proces boľševizácie ruského hospodársko-politického systému. Tento proces znamená preňho modernizáciu založenú na vzniku gigantickej byrokraticko-štátnej organizácie, riadenej výberovou stranou.
Podľa Webera, osudovou silou moderného kapitalizmu nie je zďaleka iba kapitál, ale byrokracia, úrad ako taký. Byrokraticky reglementované inštitúcie nepredstavujú len štátne orgány, ale sú rovnako dobre účtovníckymi centrami, súdmi, burzovými strediskami, alebo organizáciami typu moderných politických strán. Byrokratické inštitúcie sa vyznačujú mimoriadnymi vlastnosťami. "Neutopiteľnosť" byrokracie znamená jej schopnosť prežívať s neuveriteľnou zotrvačnosťou. Dejiny zvratov moderných politických systémov vrátane novembra 1989 sú aj dejinami prežívania a samoudržiavania sa aparátov. Takmer nikdy nezmiznú bezo zvyšku tam, kde už raz prišli k moci. Takmer vždy sú v čase dejinných prevratov pri tom najdôležitejšom, pri novej legitimizácii moci. Úradníka a vysoké úradníctvo potrebuje každá vláda. Úrady vyžaduje aj moderný spôsob zásobovania obyvateľstva alebo organizácie armády. Sudcovia oslobodzujú a odsudzujú tiež v úradoch.
Odosobnenie výkonu moci
Osudová sila rozhodnutia na papieri s pečiatkou sa zakladá potom na druhej vlastnosti: na principiálnom odosobnení byrokratického výkonu moci. Úrad sa definuje predpismi, ktoré platia pre všetkých zúčastnených rovnako. Odosobnenie vzťahu úradník-stránka má svoj rub a líce. Na jednej strane predpis chráni záujmy všetkých, nielen privilegovaných. Všetci, pokiaľ spĺňajú kritériá žiadosti, majú mať rovnaké práva na jej vyriešenie. Na druhej strane znamená požiadavka odosobnenia súčasne efektívnu racionalizáciu, spriemerňovanie výkonu - nahraditeľnosť kohokoľvek z úradníkov. Nie na autorite osoby, ale na záväznosti predpisu sa zakladá rozhodnutie úradníkov.
Práve na tejto strate dôležitosti individuality v prospech aparátu vidí Weber riziko a hrozbu pre výkon politickej moci. V demokracii sa stáva základným problémom výkonu legitimizácia rozhodnutia. Úrad môže disponovať úradníkom práve preto, lebo jeho hodnota nie je definovaná osobnostným rozhodovaním, ale skôr štandardným plnením predpísaných úkonov - poslušnosťou voči predpisom. Dôležitejší "zvyšok" jeho kariéry je potom postavený na lojálnosti k "centru".
Odlišnosť úradníka a politika
Dôsledkom principiálnej nahraditeľnosti každého každým je aj permanentná tendencia vyraďovania "virtuálneho protivníka" z hry, ktorá je imanentným zákonom a stratégiou prežitia v aparáte. O katastrofálnych osobnostných stratách v aparátoch v dôsledku preverovania "vernosti princípu" sa netreba osobitne zmieňovať.
Práve v tomto bode hľadá Max Weber poučenie z Bismarckovej éry: Politika ako výkon moci sa neurčuje len schopnosťou dodržiavať štandardy a normy. Jej úspech závisí od možností presadenia "odchyliek" alebo zavádzania nových štandardov. Vyžaduje osobnostne zdatných politikov, a nie mentalitu "skrutiek" v aparáte. Z tohto dôvodu vidí Weber rozhodujúcu podmienku fungovania masovej demokracie vo výbere a formovaní elít - vo fundamentálnej odlišnosti politika a úradníka.
Monopol politického kapitálu
Podľa slovenského historika Ľubomíra Liptáka, jednou z hlavných príčin civilizačných prehier Slovenska v minulom storočí je prevládajúca dominancia politického kapitálu nad kultúrnym vo výbere rozhodovacích a výkonných elít. Problémom Slovenska nie je často zdôrazňovaná neprítomnosť elít, ale prítomnosť rozhodovacích procedúr, ktoré umožňujú privilegovať a určovať privilegované elity výlučne na pozadí politických kritérií. Tieto stratégie sa presadili v zlomových okamihoch našich dejín koncom 30., 40. a 90. rokov.
Práve v perspektíve výmen a spôsobov zotrvávania elít je návrat k štátnemu socializmu problémom iba pre úzku skupinu nadšených antikomunistov. Skutočnou a trvalou hrozbou slovenskej demokracie je zostávajúca mentalita byrokraticko-nomenklatúrneho výberu riadiacich elít - profilácia a hierarchizácia majetkových a strategických skupín ľudí výlučne na základe straníckeho trička.
Reprodukcia elít na Slovensku
Priebeh základnej udalosti na našej politickej scéne v posledných desiatich rokoch privatizácie, žiaľ, iba potvrdil túto "nekvalitu" tým, že umožnil gigantické zmeny majetkových pomerov čírymi politickými rozhodnutiami - v mene zavádzania liberálneho princípu slobodného trhu. Nezávisle od toho, či na Slovensku privatizovali strany "sprava" alebo "zľava", išlo zároveň aj o iný, strategicky dôležitejší proces: o značný presun politickej skupiny elít do hospodárskej sféry. (Liptákov údaj o Rusku hovorí o 40 percentách bývalých profesionálnych funkcionárov.)
Práve tento presun konkretizuje Weberovu tézu o "neutopiteľnosti" byrokracie a jej kontinuite v čase: Podľa Liptáka nejde iba o dôležité prepletenie elít v "straníckom aparáte, hospodárstve a štátnej správe". Ich moc nespočíva iba vo výške právomocí inštitúcií, ale v osobných vzťahoch, ktorými boli a sú tieto sektory navzájom prepojené. Tento priesečník verejných a osobných postojov a záujmov sa tradične označuje pojmom občianska spoločnosť. Jej profiláciu nemožno vysvetliť čírymi politickými označeniami, schémami.
Súkromný sektor nie je výnimkou
Naopak, o úspechu či neúspechu politických postojov a strán rozhoduje životný kontext - spleť osobných osudov, zdieľaných tradícií. V nich sa zrkadlí spoločná pamäť úspechov a zlyhaní, priateľov a nepriateľov, ktorí boli pri tom, aj keď často išlo o to, ako vyradiť lepšieho z hry. Pamäť občianskej spoločnosti je selekciou možného, a tým aj výberom a udržiavaním strategicky dlhodobo prijateľných postupov.
O tom, či sú tieto postupy pre nás lepšie, alebo ich ako pseudoriešenia treba zavrhnúť, rozhoduje základná demokratická kvalita - povedomie účasti, intenzita záujmu spoločenstva ľudí o to, čo sa týka všetkých, a čo sa nedá riešiť súkromne. V závislosti od zosilnenia či zoslabenia tohto povedomia sa mení aj predstava "meniteľného a ovplyvniteľného" v danom regióne alebo v štáte.
V tomto zmysle ani zideologizovaný protiklad "pravých" a "ľavých" - verejného a súkromného sektoru, nevnáša svetlo do otázky výberu a kontinuity elít. Existencia súkromného sektoru alebo proklamácia konzervatívnych hodnôt nerieši osebe problém cirkulácie elitných skupín v krajine, v ktorej, ako poznamenal Lipták, "aj súkromný sektor je v najlukratívnejších položkách úzko prepojený s politickými elitami, tými oficiálnymi i tými semtexovými".
Ak individualizmus znamená politickú ľubovôľu vo formovaní strategických elít nezávisle od ich výkonnosti a kvality, potom úspešné fungovanie demokracie znesie práve v tejto otázke minimum ľubovôle a individualizmu.
