Reklama
Reklama

Nové východiská pre ľavicu

SDĽ sa nachádza v hlbokej kríze a pri súčasnej nízkej priazni voličov by mala problém dostať sa do parlamentu, pretože jej politika nie je dôsledne ľavicová a masy nezamestnaných, ako aj dôchodcov a iných skupín nachádzajúcich sa v sociálnej núdzi, sa necítia byť zastupovaní ľavicovou stranou.
Počet zobrazení: 1113

SDĽ sa nachádza v hlbokej kríze a pri súčasnej nízkej priazni voličov by mala problém dostať sa do parlamentu, pretože jej politika nie je dôsledne ľavicová a masy nezamestnaných, ako aj dôchodcov a iných skupín nachádzajúcich sa v sociálnej núdzi, sa necítia byť zastupovaní ľavicovou stranou.

Veľký nepomer medzi dvadsaťpercentnou nezamestnanosťou a iba okolo päť percent sa pohybujúcimi volebnými preferenciami SDĽ je jednoznačným dôkazom jej nedostatočnej ľavicovej politiky. Je paradoxné a neprijateľné, že v čase, keď neoliberálny kapitalizmus zlyhal na celej čiare, SDĽ má problém, aby nielen vo vyhláseniach, ale najmä v politickej praxi uplatňovala ľavicové hodnoty a pomáhala tak zásadným spôsobom riešiť bolestivé problémy slovenskej spoločnosti, podobajúce sa skôr rozvojovým krajinám ako členskému štátu OECD.

Ako jasne definovať hodnoty

Ambíciou každej strany je vyhrať voľby a stať sa rozhodujúcim faktorom pri usmerňovaní vývoja spoločnosti. Ak SDĽ má tieto prirodzené ambície, musí jasne a prehľadne definovať hodnoty, ktoré mieni naozaj presadzovať, aby prirodzeným spôsobom získala ľavicovo orientovaných voličov. Základom nefalšovanej ľavicovosti v našich pomeroch sú socialistické hodnoty uplatňované v prostredí demokracie, trhu regulovaného štátom a plurality v politickej i ekonomickej sfére, ktoré každému občanovi umožnia prístup ku vzdelaniu, zdravotnej starostlivosti a sociálnym istotám, ak má záujem aktívne sa zapojiť do pracovného procesu a hľadať svoje ľudské šťastie v rámci rešpektovania a využívania ľudských práv.

Myšlienka sociálneho štátu nebola nikdy taká aktuálna ako dnes, keď po dvadsaťročnom uplatňovaní v mnohých krajinách sveta stroskotal neoliberálny kapitalizmus založený na voľnom trhu, celoplošnej privatizácii, ktorá skoncovala s ekonomickou pluralitou ako s jednou z dôležitých podmienok demokracie, vážne oklieštila funkcie štátu a zbavila ho podstatnej časti príjmov potrebných na rozvoj a prosperitu celku. Nikdy nebolo na svete toľko ekonomicky a sociálne vylúčených ľudí ako v súčasnosti. Každý tretí je nezamestnaný, polovica sveta žije z menej ako dvoch dolárov denne. Makroekonomické ukazovatele bývajú často priaznivé, ale životná úroveň obyvateľstva sa prepadáva, stredné vrstvy zanikajú, bohatí sú čoraz bohatší a chudobní chudobnejší, pretože rozdeľovanie bohatstva je nespravodlivé.

Vyčerpaná ideológia

"Neoliberalizmus je vyčerpanou ideológiou," hovorí John Gray, konzervatívny profesor na London School of Economics, ktorý pozná túto ideológiu zvnútra. Bol totiž jedným z intelektuálov, ktorí koncom 70. rokov sprevádzali Margaret Thatcherovú a podieľali sa na vytvorení thatcherizmu smerujúceho k maximálnej podpore nadnárodných monopolov, privatizácii štátnych podnikov, znižovaniu verejných výdavkov na zdravotníctvo, sociálnu starostlivosť a vzdelanie, nie však na obranu. Dnes je Gray nezmieriteľným kritikom globálneho kapitalizmu a neoliberálneho modelu. Dospel k názoru že, "neoliberalizmus je ekonomicky úspešnejší ako komunizmus, ale mnohým ľuďom spôsobuje zbytočné utrpenie".

Spolu s Keynesom kritizuje tvrdenie neoliberálnej ideológie, že trhy sa samé vyvažujú, čo odmieta najmä v prípade globálnych trhov. "Svet sa zmenil a táto zmena, ku ktorej došlo medzi rokom 1989 a rokom 2000, bola oveľa väčšia než si to mnohí uvedomujú. Nešlo iba o nejakú malú zmenu v medzinárodných vzťahoch. Išlo o zásadné prerušenie vývoja. A výsledkom je, že najväčšie nebezpečenstvo pochádza dnes z oslabenia štátu," konštatuje bývalý poradca Thatcherovej.

Po skončení studenej vojny sa privatizácia štátnych podnikov stala dogmou každej dobrej vlády. Avšak v súčasnosti vo Veľkej Británii, kolíske privatizačnej politiky, sa spolu s obnoveným víťazstvom Tony Blaira objavila masová občianska požiadavka, aby vláda zoštátnila železnice. Za posledného poldruha roka došlo totiž na železniciach sprivatizovaných Thatcherovou k nevídanému rekordu, k 45 úmrtiam a 145 ťažkým zraneniam. Nedostatočná údržba súkromnými prevádzkovateľmi spôsobila rýchle opotrebenie infraštruktúry a vyžiadala si množstvo štátnych subvencií, ktoré za obdobie 1997 a 1998 predstavovali približne 2,6 miliardy dolárov. Podľa najnovších údajov príde načas len jeden z troch britských vlakov a jeden z ôsmich ani nedokončí svoju trasu. Nemožno sa potom čudovať, že v britskom labourizme sa dnes diskutuje o znovuznárodnení privatizovaných verejných služieb.

Ochudobnená spoločnosť

Ako je známe, francúzsky štát je ešte majiteľom veľkých a rentabilných spoločností ako EDF, GDF, pôšt, železníc, letísk, nukleárneho priemyslu, väčšiny Air France Telecom a Thompson Multimedia, významných podielov Renaultu, počítačového podniku Bell atď. Francúzska vláda má väčšinovú účasť v 1500 podnikoch a menšinovú v ďalších 1300 firmách. Okrem toho má väčšina Francúzov kladný názor na kvalitu svojich verejných služieb. "Nesmieme sa vzdať verejných služieb v prospech ekonomického liberalizmu: vlaky vo Veľkej Británii a aerolínie v Spojených štátoch nie sú príkladom na nasledovanie," vyzýva socialistický poslanec François Loncle, ktorý vyjadruje väčšinový názor vo Francúzsku.

Robin Cook, minister zahraničných vecí Veľkej Británie, v rámci názoru, že európski sociálni demokrati musia teraz čeliť výzve novej doby, vyzýva k vytváraniu aktívneho štátu. Poukazuje na to, že pri rýchlych technologických zmenách normálny človek mení počas života až šesťkrát prácu a jeho rekvalifikáciu môže zabezpečovať iba štát. Podľa Cooka len aktívny štát môže garantovať dobrú starostlivosť chorým a starším osobám formou verejných služieb, ktoré zodpovedajú ich potrebám, a nie ich solventnosti.

Tony Blair, premiér Veľkej Británie, v nedávno zverejnenom článku nazvanom Teraz je to pravica, ktorá je v kríze uvádza, že jednotlivci potrebujú na trhu príležitosti, ochranu a predovšetkým úplnú možnosť zmocniť sa nových poznatkov a schopností, a tak rozvíjať svoj potenciál. Bez jasnej rovnosti a bez základného práva na prácu uplatňovaného pre všetkých ako aj bez investovania do vlastných schopností, sú ekonomika a spoločnosť ochudobnené. Podľa Blaira, propagátora Tretej cesty, sa nová pokroková politika inšpiruje predovšetkým novou funkciou, ktorú prisudzuje kolektívnej činnosti, národným a miestnym vládam, odborom a dobrovoľným organizáciám a ktorá spočíva v podnecovaní záujmov jednotlivcov. Táto akcia má za cieľ umožniť jednotlivcom rozvinúť svoj potenciál a vziať na seba zodpovednosť.

Ekonomický analfabetizmus

Známa novozélandská profesorka Aucklandskej univerzity Jane Kelseyová prisudzuje štátu strategickú dôležitosť pri vytváraní technologickej a dopravnej štruktúry a pri budovaní školstva. Poukazuje zároveň na potrebu zabrániť deleniu spoločnosti na triedu privilegovaných a triedu vylúčených. "Možno nemáme triedu pracujúcich v zmysle priemyselnej spoločnosti, ale máme proletariát v zmysle rozdeľovania bohatstva. A máme úniky kapitálu a ekonomiku, ktorá je iba v službách elity. Preto sú potrebné ekonomické aktivity, do ktorých by boli zapojení aj ostatní ľudia," zdôrazňuje Kelseyová. Pritom tvrdí, že prvý experiment s neoliberalizmom na Novom Zélande pred takmer tridsiatimi rokmi bol plodom "ekonomického analfabetizmu".

Vylúčenie veľkých skupín obyvateľstva z ekonomickej a spoločenskej činnosti po totálnej privatizácii a v dôsledku masovej nezamestnanosti nemá len sociálne dôsledky. "Kde je vysoký stupeň vylúčenia zo spoločnosti, nie všetci majú rovnaký prístup k spravodlivosti, ani nie sú rovní pred zákonom," konštatuje člen Medzinárodnej komisie pre ľudské práva pri Organizácii amerických štátov Jorge Taiana. Podľa neho, utiahnutie sa štátu do ústrania, ku ktorému došlo v posledných rokoch v dôsledku ekonomických reforiem a štátnych úsporných opatrení, malo za následok zvýšenie spoločenskej vylúčenosti.

Emilio Perez Tauriňo, ekonóm a člen vedenia Socialistickej robotníckej strany Španielska, poukazuje na to, že sa sprivatizovalo bez liberalizácie a bez zabezpečenia konkurenčného prostredia: "Dnes máme obrie monopoly, rovnako ako predtým, avšak súkromné. Predtým boli verejné a dnes sú privátne." Žiada, aby ľavicové vlády zaviedli na trh súťaž, podmienili poskytovanie služieb a garantovali, aby obyvateľstvo malo prístup ku kvalitným službám a k rozumnej rovnosti príležitostí.

"Aby bola zabezpečená skutočná sloboda, musí existovať dôstojný rámec sociálneho zabezpečenia. Niektoré práva sú základné a štát ich musí poskytovať a garantovať. Mám na mysli zdravotníctvo, školstvo, sociálne služby v súvislosti s nezamestnanosťou a dôchodkovým vekom. V tom nemožno cúvnuť," uvádza Tauriňo. "Musia existovať systémy zabezpečujúce tieto základné práva, ktoré trh nezabezpečuje." Trh nemôže zabezpečiť sociálnu spravodlivosť, tá musí byť súčasťou štátnej politiky. V rámci tejto spoločnosti, čoraz viac nerovnej, sa musia sociálne fondy zvyšovať a vyhlásiť za nedotknuteľné.

Globalizovať treba solidaritu

Podľa známeho politického analytika Oscara Raúla Cardosu sa myšlienka ekonomickej slobody dostala do otvoreného protikladu s veľmi dôležitou skutočnosťou, že život v spoločnosti - miestnej, národnej, alebo globálnej - má svoju nevyhnutnú cenu a vyžaduje solidaritu. Ľavica by mala preto podporiť pápeža Jána Pavla II v jeho výzve, aby sa globalizovala solidarita, a nie moc nadnárodných spoločností.

Noam Chomsky, profesor Massachusetts Institute of Technology, upozorňuje, že vzniká systém "korporatívneho merkantilizmu", v ktorom sa rozhodnutia o spoločenskom živote, ekonomike a politike koncentrujú čoraz viac v rukách skupín súkromnej moci, zbavených akejkoľvek sociálnej zodpovednosti. Pritom vedenie všemocných nadnárodných spoločností nik nevolí.

Ľavica už z hľadiska názorovej plurality a kritéria demokratickosti musí odmietnuť "jednotné myslenie" neoliberálneho kapitalizmu, globalizovaného a vnucovaného strednej i východnej Európe po páde Berlínskeho múru, pretože nepriniesol všeobecnú prosperitu, ani nezdemokratizoval svet. Dnes je vinou neúspešného systému toľko biedy, nezamestnanosti a sociálne odvrhnutých, že Medzinárodný menový fond a Svetová banka, ktoré pomáhali tento systém vytvárať, volajú paradoxne po záchrannej sociálnej sieti a G8 zasa po ekonomickej globalizácii s "ľudskou tvárou". Aj Bill Clinton ešte vo funkcii prezidenta USA žiadal "humanizovať globálnu ekonomiku", aby bola na prospech všetkým.

Vo svete rastie debata o rekonštrukcii štátu, čo bolo donedávna ignorovanou témou. Podľa nemeckého politika Oscara Lafontaina, "jasná požiadavka na znižovanie vplyvu štátu je príliš často požiadavkou na menej demokracie". Práve v tejto súvislosti tvrdí, že ľavica bude môcť splniť svoje poslanie iba vtedy, ak proti angloamerickému trhovému fundamentalizmu postaví európsky model sociálneho štátu: "Skutočná demokracia a operatívny sociálny štát sa vzájomne preplietajú, pretože hlavným cieľom demokratického štátu je ochraňovať dôstojnosť každého jednotlivca." Lafontaine vidí politické poslanie sociálnych demokratov v zabrzdení zdivočeného kapitalizmu. Vyzýva ich, aby sa pasívne nepodriaďovali štruktúram liberálnej ekonomiky trhu, ale aby aktívne vytvárali sociálny štát a jeho ekonomickú politiku.

Nebojme sa reprivatizácie

Ak po desiatich rokoch celoplošná a netrhová privatizácia nepriniesla očakávaný rozvoj a prosperitu, niet dôvodu v nej pokračovať. V rámci zachovania demokracie treba vytvárať pluralitné ekonomické prostredie, ktoré pri rešpektovaní trhového systému zabezpečí súťaženie súkromného, štátneho a družstevného či komunálneho sektora na prospech zamestnancov i spotrebiteľov, ale aj v prospech štátu. Treba uchovať jeho rozhodujúcu účasť v dôležitých sektoroch, akými sú energetika, bankovníctvo, dopravná, technologická a komunikačná štruktúra. Dôležitá je podpora vzniku zamestnaneckých akciových spoločností a netreba mať obavy ani pred štátnymi podnikmi, čoho dôkazom je verejný sektor vo Francúzsku. SDĽ musí podporiť verejnosťou požadovanú previerku evidentne spochybnených prípadov privatizácie, ktorú občania považujú za krádež storočia. Prechmaty sa nemôžu premlčať. Netreba sa báť ani reprivatizácie u nerentabilných podnikov na základe konkurencie viacerých projektov, vrátane zahraničných.

V morálnej oblasti by SDĽ nemala váhať s vyjadrením sympatií a spolupatričnosti s veriacimi spoluobčanmi, ktorí sa usilujú dodržiavať Desatoro. Je veľmi dôležité čeliť morálnemu úpadku, ktorý naša spoločnosť zaznamenáva, a aj týmto spôsobom prejaviť modernú ľavicovosť, zbavenú vulgárneho materializmu. Ak je dnes na Slovensku 20 percent nezamestnaných a tí sa necítia byť reprezentovaní ľavicovou stranou, znamená to, že ktosi ťahá stranu doprava. My sme mu to dovolili, takže všetci za to nesieme zodpovednosť. Nech si ide každý, kto chce, doprava, no nie pod firmou SDĽ, ktorá si musí hľadieť svoj najcennejší kapitál - človeka s jeho ľudskými právami a v záujme zásadného zlepšenia jeho osudu dosiahnuť výrazné volebné výsledky.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama