Reklama
Reklama

Melos-Étos po šiesty raz

Jedným z mála naozajstných prínosov vývoja ponovembrovej kultúry na Slovensku je vznik nového medzinárodného festivalu súčasnej hudby, umožňujúceho tvorivú konfrontáciu domácich autorov a moderných trendov v okolitom svete.
Počet zobrazení: 518

Jedným z mála naozajstných prínosov vývoja ponovembrovej kultúry na Slovensku je vznik nového medzinárodného festivalu súčasnej hudby, umožňujúceho tvorivú konfrontáciu domácich autorov a moderných trendov v okolitom svete.

Pravda, kým prednovembrové Prehliadky súčasnej hudby každoročne predpokladali povinné hromadné písanie nových diel slovenskými skladateľmi, dramaturgiu Melosu nevyhnutne ovplyvňujú subjektívne záujmy a vkusové orientácie členov festivalového výboru. To, pochopiteľne, inak byť ani nemôže. Na zemeguli momentálne pôsobí asi 50 tisíc hudobných skladateľov, medzi ktorými nie je možné urobiť objektívny výber. No u nás je tento počet podstatne nižší, pohybujúci sa pod číslom sto. Z nich dostali na tohtoročnom festivale, uskutočnenom od 7. do 16. novembra, príležitosť pätnásti. Šiesty raz teda v bratislavských koncertných sálach znela zväčša fikcia, zriedkavejšie realita "etickej melódie". Dúfajme, že to nebolo naposledy. Aj táto eventualita však hrozí, nakoľko organizačná duša festivalu a s ním spojeného muzikologického sympózia, profesorka Naďa Hrčková, práve na jeho konci oznámila koniec svojej osobnej angažovanosti. Nie je to dobrá správa, veď na Slovensku žiadny festival podobných rozmerov a ambícií neexistuje.

Skvelý hudobný podvodník

Venujme sa však tomu, čo sa na tohtoročnom Melose udialo. Ani jedno z týchto vystúpení sa nedá označiť za fiasko. Interpreti sa s predvedenými skladbami vyrovnali zväčša poctivo až perfektne a čo sa kvality samotných diel týka, na každom koncerte bolo možné nájsť aspoň jeden svetlý moment. Na druhej strane, tohtoročnému festivalu chýbala významná kompozičná osobnosť medzinárodných rozmerov.

Čitatelia určite začnú protestovať, čo taký Arvo Pärt? Túto svojráznu postavu súčasnej hudobnej kultúry však možno považovať skôr za mediálnu hviezdu, za šikovného obchodníka s ľudskou túžbou po jednoduchosti a pokoji. Pärt, majúc za sebou reklamnú mašinériu súčasného establishmentu, síce vymyslel geniálny spôsob ako byť súčasne ľubozvučný a dizonantný, ako udržať krehkú rovnováhu napätosti a pokoja, no jeho diela v poslednom desaťročí rozprávajú zväčša o tom istom. Mnohí ho označujú za skvelého podvodníka, ktorý veľmi dobre vie, ako manipulovať s ľudskou neistotou a zúfalosťou - a ako z toho vyťažiť slušné príjmy. Pärtova výlučná orientácia na náboženskú tematiku dotvára výsostne reakčný ráz jeho hudby.

Druhou výraznou postavou s monotematickým programom bol Jean Guilleau, svetoznámy organista a obdivovaný vzor mnohých adeptov kráľovského nástroja. Guilleau, na rozdiel od Pärta, svoje skladby aj sám hral, za spoluúčinkovania organistky Zuzany Ferjenčíkovej. Jeho autorský koncert v Slovenskom rozhlase vynikal mnohými zvláštnosťami: zriedka môžeme stretnúť napríklad klavír a organ v jednom diele súčasne a zriedka môžeme obdivovať také fantastické improvizačné umenie, aké nám Guilleau ponúkol. Jeho skladby, síce vynikajúco štrukturované, zato originalitou veľmi neoplývali.

Všetky zahraničné súbory - špecialisti na súčasnú hudbu - podali znamenitý výkon, a ani tých zopár slovenských interpretov, ktorí sa súčasnej hudbe pravidelne venujú, za nimi nezaostávali. Organizátori pozvali súbory najrozličnejšieho, často exkluzívneho obsadenia. Spomeňme štvoricu švajčiarskych saxofonistov Arte Quartett, pražské zoskupenie Mondschein Ensemble, či nemecký súbor Ensemble SurPlus. K skupine domácich hudobníkov už tradične patrili koncerty Štátneho komorného orchestra Žilina, manželov-klaviristov Škutovcov a Moyzesovho kvarteta. Na jedinom symfonickom, záverečnom koncerte účinkoval orchester Slovenského rozhlasu.

Produkcia pre širšie vrstvy, nie iba pre niekoľko nadšencov

Pochvalu si zaslúži aj premyslená, variabilná dramaturgia festivalu, ktorá sa snažila dosiahnuť maximum pestrosti a reprezentatívnosti, a to tak štýlovej, generačnej, ako i zemepisnej. Možnosť vytvoriť si ako-tak celistvý obraz o nových a najnovších trendoch v súčasnej hudbe sa tým zreálnila. A veru, tento obraz už tak priaznivý nie je. Ukazuje kŕčovité opakovanie povojnovej avantgardy, lacný redukcionizmus, alebo v lepšom prípade vydarenú "postmodernistickú" syntézu všetkého možného. Ale hádam žiaden náznak zmeny paradigmy, revolučnej obnovy hudobného jazyka, ktorý by vedel osloviť širšie vrstvy, a nie iba zopár nadšencov (s výnimkou už spomínaného Pärta).

Chanting the Light of Foresight Američana Terry Rileya zaujal svojráznou kombináciou minimalizmu a hudobnej evolučnosti, ako aj miernym pohybom saxofonistov v priestore. How slow the Wind japonského autora Toru Takemitsuho vynikol bohatstvom farieb, lyriky a melodickej intenzity, čo je pri súčasnej hudbe vzácnym javom. Príjemne prekvapili meditatívne a neskôr extatické The Songs litovskej skladateľky Selgy Mence, operujúce vo sférach zaujímavo zahustenej molovej tonality. Živým hudobníkom v ich produkciách viackrát napomáhal magnetofónový pás a preparované, čiže vloženými predmetmi a inými zásahmi zvukovo deformované klavíre, ako v kompozícii Tape and Double Ernsta Křeneka, ktorá upútala divokým avantgardným obmieňaním niekoľkotónových motívov.

MOEN aneb Dvořákův problém brnenského autora Petra Grahama patril k najkomplexnejším dielam, plný spontaneity, impulzivity, príjemných tonálnych dobrodružstiev a neobyčajne širokého výrazového záberu. Nemožno nespomenúť sugestívne ticho hudby Američana Mortona Feldmana (The Viola in my Life 1), strhujúci moderno-folklórny temperament Argentínčana Astora Piazzolu, či 1. klavírny koncert Poliaka Zygmuna Krauzeho, jednu z najoriginálnejších skladieb produkujúcu akúsi inú ľubozvučnosť, zvláštnu kombináciu masívnej zvukovosti, statického charakteru a výrazovej živosti.

Hudobná revolúcia zatiaľ nehrozí

A čo slovenskí skladatelia? Ich tvorba sa na Melose 2001 ocitla trochu v úzadí. Za všetkých spomeňme dve diela. Septetto resonancen on B A-C-H Mira Bázlika je plné markantných alúzií na Bacha a výrazu emotívnej intenzity a vrúcnosti, ktorý v súčasnej hudobnej tvorbe veľmi neletí. Fractal mladej autorky Ľubice Čekovskej prináša jednu veľmi účinnú gradáciu, stupňovanie od najjednoduchších sekundových modelov k mohutným zhlukom. Striedmymi prostriedkami vyjadruje toho za desať minút dosť.

Kľúčovým problémom pri hodnotení prehliadok súčasnej hudby je samotný ich zmysel. Zdá sa, že špecializované festivaly iba prehlbujú izolovanosť súčasnej hudby, nezáujem o ňu v širokých vrstvách priaznivcov hudby a umenia. Jediným riešením sa zdá byť častejšie zaraďovanie práve vzniknutých hudobných diel do programov obyčajných koncertov, čo je však v rozpore s ultrakonzervatívnou orientáciou hudobnej kultúry našich čias a obzvlášť na Slovensku, zameranou z 95 percent na minulosť. Takéto festivaly sú potom jedinými podujatiami, na ktorých môžeme novú hudbu počuť.

Začarovaný kruh, z ktorého môže vyraziť iba naozajstná hudobná revolúcia. Ani tá, ako sme sa na poslednom Melose presvedčili, zatiaľ nehrozí.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama