Tak zomierajú básnici
"Vojtech Mihálik stvoril most - on prvý tak bezpečne - medzi našou klasickou poéziou a dneškom. Je v ňom mnohé z toho, čo túto poéziu robí skutočne našou a nenapodobniteľnou: láska a úcta k človeku, vášeň pravdy a slobody, zaspievaná tak rodne, že nemožno ináč ako myslieť na Bottu a Sládkoviča… Majestátom Mihálikovej poézie nie je smútok a smrť, lež radosť a život," napísal pred 40 rokmi klasik slovenskej literárnej vedy Alexander Matuška.
Keď vo veku 75 rokov zomrel známy básnik a prekladateľ, správička o tom umiestnená celkom v kútiku novinovej strany sa v niektorých denníkoch strácala. O päť rokov staršia, ako je výrok A. Matušku, koncesionárskymi poplatkami a štátnym rozpočtom prikrmovaná, vraj verejnoprávna televízia odvysielala v ten večer reláciu, v ktorej si naši "európsky rozhľadení" literáti krátili chvíle posmešným čítaním vybraných Mihálikových rád mladým adeptom poézie spred tých hádam 40 rokov. Smutné, ale čo už môžeme očakávať od inštitúcie, ktorá sa nachádza kdesi medzi Zoo a cintorínom?
"História je matka múdrosti," opakuje niekoľkokrát Vojtech Mihálik v jednej svojej básni. Treba veriť, že táto múdrosť zase ožije. A bodaj by sa mu splnilo: "Keď teda zhyniem, oči zatlačia mi, / sotva ma niekto oplače, / no aj v tej hĺbke zavápnenej jamy / bude mi zvoniť najsladšie / spev múdrej žobrače."
