Reklama
Reklama

Medveďa netreba zaháňať do kúta

Pochopenie, ktoré vyslovil pre plánovaný vstup SR do NATO ruský prezident Vladimir Putin pri moskovskom rokovaní so slovenským kolegom Rudolfom Schusterom, naznačuje, že prístup Ruska k rozširovaniu aliancie v blízkosti jeho hraníc sa čoraz zreteľnejšie drží pragmatickej línie.
Počet zobrazení: 568

Pochopenie, ktoré vyslovil pre plánovaný vstup SR do NATO ruský prezident Vladimir Putin pri moskovskom rokovaní so slovenským kolegom Rudolfom Schusterom, naznačuje, že prístup Ruska k rozširovaniu aliancie v blízkosti jeho hraníc sa čoraz zreteľnejšie drží pragmatickej línie.

Ešte výraznejšie sa nastupujúci trend prejavil počas návštevy generálneho tajomníka NATO Georgea Robertsona v Moskve, ktorej však predchádzala iniciatíva britského premiéra Tonyho Blaira. Jeho vízia, navrhujúca predovšetkým nahradiť existujúcu Stálu spoločnú radu Rusko - NATO zvláštnym výborom, kde by zástupcovia Ruska a NATO nielen debatovali, no tiež rozhodovali o spoločných akciách, bola významným krokom vpred v otázke ruskej integrácie do aliancie. Robertson aj Putin v podstate konštatovali, že plnohodnotné členstvo Ruska v NATO neprichádza do úvahy. V Moskve považujú problematiku obrany za vnútornú záležitosť aliancie, no bližšie by chceli spolupracovať v otázkach boja s novými hrozbami - terorizmom, organizovaným zločinom, pri zabránení šírenia zbraní hromadného ničenia, v rámci spoločných mierových operácií a pri likvidácii následkov mimoriadnych udalostí.

Pokus Chruščova a Gorbačova

Zbližovanie Ruska s NATO má dlhodobejšiu históriu, hoci začiatky boli značne kuriózne. Roku 1954 totiž poslal nečakane najvyšší sovietsky predstaviteľ Nikita Chruščov do Bruselu žiadosť o prijatie Sovietskeho zväzu do NATO. Možno šlo len o svojskú politickú recesiu zo strany nového moskovského vedenia, možno o vážny záujem odstrániť nedôveru vo vzájomných vzťahoch. Akýkoľvek pokus tohto druhu však bol v ovzduší studenej vojny vopred odsúdený na neúspech.

Michail Gorbačov prišiel v atmosfére perestrojkovej demokratizácie svojej krajiny (no najmä pod tlakom evidentnej potreby stiahnuť ruské vojská zo strednej Európy) s návrhom na rozpustenie oboch vojenských paktov. Jeho predstavou bolo pretvoriť v celoeurópske bezpečnostné spoločenstvo už existujúcu Organizáciu pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). Prudko uháňajúci vývoj udalostí v členských krajinách Varšavskej zmluvy (VZ) odsunul aj Gorbačovovu predstavu do stratena. Bývalí členovia VZ začali hľadať bezpečnostnopolitické zakotvenie v bloku svojho niekdajšieho nepriateľa. Od absolútneho odmietania tejto geopolitickej tendencie prešlo Rusko po nástupe Putina do schizofrenického postoja, keď mu na jednej strane prekáža plánované začleňovanie exsovietskych pobaltských republík do NATO, no na druhej strane samotný ruský prezident nadhodil myšlienku, že Rusko by mohlo vstúpiť do aliancie.

Putin: NATO nie je nepriateľ

V čase, keď sa Vladimir Putin ešte len chystal zvíťaziť v prezidentských voľbách, britskej BBC povedal: "Veríme, že môžeme hovoriť o našej hlbšej integrácii do NATO, ale iba pod podmienkou, že Rusko budú rešpektovať ako rovnocenného partnera". Na stretnutí s americkým partnerom Georgeom Bushom v slovinskej Ľublani Putin opäť nadhodil možnosť ruského členstva a od tých čias to niekoľkokrát zopakoval. Na júlovej tlačovej konferencii v Kremli Putin zdôraznil, že nepovažuje NATO za nepriateľa, no táto aliancia podľa neho nemá dôvod pre svoju existenciu, pokiaľ bude držať bokom Rusko. Prezident RF predložil tri možnosti ako zabezpečiť stabilitu v Európe. Podľa neho by bolo najjednoduchšie rozpustiť NATO, čo však "nie je aktuálna otázka", druhou možnosťou by bolo začlenenie Ruska do aliancie, čo by "dnes bolo zložité" a tretie riešenie predpokladá vytvorenie novej organizácie, ktorá by zahrňovala aj Rusko a "mala by pod palcom" spoločný bezpečnostný a obranný priestor.

Septembrové udalosti v USA vývoj otázky urýchlili, keď George Bush ohlásil vytváranie Aliancie proti terorizmu, v ktorej okamžite zaujalo svoju neformálnu pozíciu Rusko. Zatiaľ nekonštituovaná aliancia ponúka síce Moskve dostatok priestoru pre dokazovanie jej smerovania (môže byť skúškou, či Brusel "nekúpi mačku vo vreci"), no nerieši to otázku ruského členstva v NATO. Dobré body u nádejných spojencov Moskva získala okamžitým jednoznačným odsúdením teroristického aktu. Zablysla sa tu z pozície člena Stálej spoločnej rady NATO - Rusko, ktorá vznikla ako poradný orgán roku 1997. V spoločnom vyhlásení z mimoriadnej schôdze rady vyzvali obe strany medzinárodné spoločenstvo, aby sa spojilo v boji proti terorizmu. Izraelský minister zahraničných vecí Šimon Peres neskôr povedal zaujímavú myšlienku, ktorá by nemala zapadnúť prachom. Vyslovil názor, že členmi NATO by sa kvôli boju proti terorizmu mali stať všetky veľmoci: "Je prirodzené, že terajšiu alianciu treba zmeniť tak, aby zahŕňala Rusko, Indiu, Čínu i Japonsko". Zdroje NATO sa majú podľa neho použiť skôr na boj proti dnešným nebezpečenstvám, než proti včerajším nepriateľom.

Studenovojnové myslenie

V prístupe k otázke členstva Ruska v NATO je dnes svet rozdelený. Medzi jednoznačných odporcov členstva patrí český prezident Václav Havel, ktorý tvrdí: "NATO si uvedomuje svoju dnešnú identitu a priestor, kam až sa môže a má rozšíriť. Tento priestor, ktorý nazývame Západom, sa rozprestiera medzi Aljaškou na západnej strane a Tallinom na strane východnej." Pri inej príležitosti V. Havel povedal, že by nerád videl návrat silného Ruska do Európy. Rusko podľa neho nepatrí do euroatlantickej oblasti. Popredný britský komentátor Quentin Peel vo Financial Times zareagoval priamo na V. Havla otázkou: "Nie je to presne ten druh studenovojnového myslenia, o ktorom pán Bush vyhlásil, že ho musíme opustiť?" Prezident USA George W. Bush svoj názor vyslovil na zasadaní NATO: "Rusko je súčasťou Európy... Európa, ktorú budujeme, musí byť otvorená Rusku".

Klasickým argumentom odporcov býva, že uchádzač o vstup do NATO musí spĺňať isté kritériá: civilná kontrola armády, jej schopnosť komunikovať v oficiálnych jazykoch NATO, modernizácia vojenskej techniky v súlade s kritériami aliancie a pod. Viaceré z týchto krokov však Rusko už uskutočňuje a položme si ruku na srdce: skutočne spĺňajú nedávno prijaté krajiny a tie, ktoré sa stanú členom NATO roku 2002, všetky kritériá? Medzi ďalšie argumenty patrí paranoická myšlienka, že Rusi by chceli alianciu po vstupe do nej vnútorne rozložiť a blokovať ju tak, ako sa to dá robiť s právom veta v Bezpečnostnej rade OSN. To by však pokojne mohli (ak by sme pokračovali v teóriách sprisahania) aj prijaté postkomunistické štáty. Ostatne, dalo by sa rovnako špekulovať o tom, že NATO a USA by mohli začleniť Rusko do NATO aby túto krajinu mali pod kontrolou a mohli lepšie ovládnuť bývalé sovietske republiky obklopujúce z veľkej časti terajší ruský štát.

Nepozerajme do minulosti

Proti novému partnerovi v aliancii nemá námietky ani jeho protivník v dvoch svetových vojnách. Nemecký kancelár (a predseda SPD) Gerhard Schröder v rozhovore pre týždenník Stern uviedol, že "existujúci výbor NATO - Rusko nemôže byť posledným slovom vo vzťahoch medzi alianciou a Ruskom... Ktokoľvek uvažuje v dlhodobejšej historickej perspektíve, nemôže vylúčiť členstvo Ruska v NATO". Ostatne, pripomeňme si, že samotné Nemecko, ktoré v Druhej svetovej vojne stálo na inej strane barikády ako väčšina jeho dnešných partnerov v aliancii, prijali do NATO až roku 1955, pričom do vojenských štruktúr sa dostal Bundeswehr aj s viacerými generálmi, ktorí predtým slúžili v Hitlerovom wehrmachte...

Pragmatik Putin (a zdá sa, že aj rovnako uvažujúci Bush) vie, že do minulosti sa stále pozerať nemožno, že treba v záujme ďalšej koexistencie privrieť oči nad intervenciami, ktoré uskutočnil ZSSR i krajiny NATO. A pokiaľ sa týka uplatňovania demokracie (ktorá je podľa kritikov Moskvy v Rusku ešte nedostatočná), vedia aj v USA aké je ťažké zvládnuť riadenie veľkého štátu. Samotná aliancia presadzujúca podľa štatútu obranu demokracie mala v určitých etapách vývinu vo svojich radoch krajiny, kde nevládla demokracia. Pripomeňme plukovnícku juntu v Grécku, Salazarov klérofašistický režim v Portugalsku či vojenské vlády v Turecku... To všetko je dnes minulosťou a hľadieť treba predovšetkým do budúcnosti. Tam sa vynárajú nebezpečenstvá, proti ktorým treba postupovať spoločne a netrieštiť sily negatívnymi reminiscenciami či vzájomným podozrievaním.

Nemožno stáť opodiaľ

NATO rozpadom Varšavskej zmluvy a Sovietskeho zväzu, no tiež uplatňovaním trhového mechanizmu v krajinách bývalého východného bloku, svojim spôsobom (ak si odmyslíme geopolitické záujmy) "stratilo nepriateľa". Letecký útok na New York a Washington však poukázal na nového protivníka. Je ním dnes predovšetkým terorizmus, no zabúdať nemožno ani na organizovaný zločin a ďalšie hrozby. Úloha Ruska v tomto boji je nespochybniteľná a nenahraditeľná, čo si vo Washingtone i v Bruseli uvedomujú. Nemá zmysel zaháňať medveďa do kúta.

Ak už nestačí konzervatívnym odporcom vstupu Ruska do NATO tento argument, možno im ulahodí výrok štátnickej legendy. Charles de Gaulle svojho času vyslovil známu a dejinami overenú múdrosť, že soka máme najlepšie pod kontrolou, keď ho zovrieme v objatí. Z geopolitického a bezpečnostného hľadiska by bolo ideálne začlenenie Slovenska do tejto aliancie spolu s Ruskom, no je už zrejmé, že sa obe krajiny v NATO ako plnoprávni členovia tak skoro nestretnú. Snahy Moskvy o prehĺbenie spolupráce s alianciou však dokazujú, že Rusko sa v každom prípade chce podieľať na budovaní európskej i globálnej bezpečnosti a pochopilo, že lepšie je byť tam, kde sa v širokom kruhu formuje budúca podoba sveta, než stáť osamote opodiaľ.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama