Dajte ľuďom prácu a urobia zázraky

Ste druhým mužom v riadení, či presnejšie podporovaní rozvoja slovenskej kultúry. Ako sa znášate s tým prvým? Dopĺňame sa, v mnohom. Najmä v začiatkoch fungovala naša spolupráca naplno.
Počet zobrazení: 1092

Milan Gacík, štátny tajomník Ministerstva kultúry SR

Aj keď sa Milan Gacík narodil 13. augusta 1958 v Opave, detstvo prežil na Kysuciach, kde aj vychodil školy od základnej po maturitu. Za vysokoškolským vzdelaním ho osud zavial až na východ republiky, na Filozofickú fakultu UPJŠ v Prešove a do srdca Slovenska, kde absolvoval Ekonomickú fakultu UBM v Banskej Bystrici. Okrem činnosti vo vedeckých, diplomatických, ekonomických i politických organizáciách zastával funkciu riaditeľa Kysuckého múzea (1991-1994) a prednostu Okresného úradu v Čadci (1994). Od októbra 1998 je štátnym tajomníkom Ministerstva kultúry SR. Je ženatý, má dve deti. SDĽ ho nominovala na kandidáta na predsedu Vyššieho územného celku so sídlom v Žiline.

Ste druhým mužom v riadení, či presnejšie podporovaní rozvoja slovenskej kultúry. Ako sa znášate s tým prvým?

Dopĺňame sa, v mnohom. Najmä v začiatkoch fungovala naša spolupráca naplno.

Pribudlo ťažkostí, aj výhovoriek?

Mení sa štruktúra, menia sa aj ľudia v aparáte, a nielen kultúry. Zmenilo sa aj ovzdušie doby. Pribúda problémov, ubúda peňazí na ich riešenie.

Máte s ministrom podelené rajóny záujmov?

Milan Kňažko sa ako aktívny umelec sústreďuje viac na oblasť umenia, zahraničnú prezentáciu a pozície kultúry vrátane jej všestrannej podpory a docenenia. Mojou prioritou je "kultúra zdola". Chodím často a rád medzi ľudí. Zapodievam sa prenosom kompetencií zhora nadol a celou reformou verejnej správy v oblasti kultúry.

Máte, bez ohľadu na osobnú politickú orientáciu, rozhodne veľa spoločného a zaiste sa spolu pričiníte o to, aby lodička kultúry neklesla ku dnu ako koaličný Kursk?

Kultúra pláva, chvalabohu, na hladine a odoláva ekonomickým vlnobitiam, aj torpédam tých, čo ju nemajú radi. Sme úplne zajedno s pánom ministrom, pokiaľ ide o autoritu kultúry, jej nepostrádateľnosť vo vyspelej spoločnosti. Kultúra nie je iba osirotený ostrov, ale súčasť celej pevniny nášho každodenného života nielen v jej vrcholoch, ale v kultúrnosti, vzdelaní a správaní od centra až po mestá, dediny a najzaostalejšie obce.

V čom sa s ministrom zhodujete?

V dostavbe Slovenského národného divadla. V čase, keď rastú ako huby po daždi banky, poisťovne a hotely, bolo by bolo hanbou, keby si náš národ nevedel dať sebe aspoň jeden nový chrám. Takisto v získavaní prostriedkov v duchu hesla: Ak vyhodíte peniaze na kultúru oknom, vrátia sa dverami. A v názore že by sa mala kultúra zbaviť príživníkov, balastu byrokracie, vrátane v radoch vlastného aparátu.

V čom ste mali prestrelky?

Matica. Literárny týždenník. Rušenie Domu zahraničných Slovákov.

Spisovatelia na svojom sneme nazvali váš úrad MLK, to je Ministerstvo pre Likvidáciu Kultúry. A Kňažka jej hrobárom.

Možno priveľa sekcií a ich často kritizovaná neprepojenosť vyvolávajú oprávnenú kritiku a rozhorčenie. K tomu priraďme tzv. dobré duše rozličných falošných alebo neinformovaných informátorov. Pripúšťam, že ministerstvo, vrátane mňa a ministra, netrvá zanovito na opatreniach, ktoré sa ukázali chybné. Personálne postihujeme tých, čo to zavinili.

Príklady?

Prepúšťanie, presuny, aj zametanie pred vlastným prahom. Posledný príklad: po priamom dialógu ministra s predsedom Spolku slovenských spisovateľov Jánom Tužinským prišlo k náprave krikľavej disproporcie podpory Literárneho týždenníka a Kultúrneho života. Aj keď pripomienka prepolitizovania namiesto kultúry, hoci menej ako prv, pretrváva.

Priam zúrivé útoky zazneli v podobe predčasného nekrológu jedného divadla. Blaho Uhlár to označil za "hnusný odporný argot štátneho úradníka" a "zákernosť štátneho aparátu".

Musím použiť konštatujúci "argot" kontroly vykonanej v súlade so zákonom: "Divadlo Stoka nedodržalo zmluvné podmienky. Finančné prostriedky predstavujúce čiastku 1,8 milióna korún bude musieť vrátiť."

A čo absurdný zmätok v štátnych grantoch? Banskobystrické Divadlo z pasáže je predsa unikátne umelecké teleso, už šesť rokov zapájajúce handikepovaných ľudí do života. Istá generálna riaditeľka z ministerstva im vlani v mene ministra oznámila, že dostanú 150 tisíc. Tá istá pani o mesiac píše, že "nebolo možné zabezpečiť celý proces… aby bola záruka, že peniaze dostanú do konca roka". Napokon iná členka ministrovho topmanežmentu uzatvorila prípad s tým, že "rezerva MK je vyčerpaná". Dúfam, že vás táto malá pripomienka nevyčerpá.

Vyčerpal ma skôr rákoš ministerských úradníkov, ktorí zvolili kratšiu cestu, aby sa "príspevok už neoplatil posielať". Býva, žiaľ, taká prax a nie je to jediný prípad. Bola to administratívna chyba. Ide o neschopnosť administratívno-technického postupu, ministerstvo kultúry to nezvláda.

Máte recept na zvládnutie?

Ľudský záujem. Vidieť nie subjekty, písmená, pečiatky, kusy a čísla, ale živých tvorivých ľudí, ktorí sú za nimi.

Ako štátny tajomník máte v kompetencii reformu verejnej správy. Sľubujete si od nej úbytok klientelizmu a korupcie, ktoré tak záporne prispievajú k vizitke Slovenska a neobchádzajú ani kultúru?

Žiadna reforma sama o sebe nie je všeliekom a dávať sľuby nepatrí medzi moje koníčky. Podstatným decentralizačným princípom v novej oblasti kultúry je prechod väčšiny inštitúcií z pôsobnosti ministerstva, či krajských úradov do pôsobnosti samosprávnych VÚC. Majetok kultúry sa nesmie stať predmetom kšeftárenia, prenájmov, či odpredajov, ale bude sa využívať iba v súlade so svojím poslaním.

Ale pre vyprázdnené pokladnice miest a obcí môže byť lákadlom výpredaj priestorov, ktoré patria kultúre...

Kultúra nie je výrobná, zárobková činnosť. Nie je to, do čoho by všetci dávali peniaze. To znamená, že je našou psou povinnosťou, aby sme v dostačujúcej miere sanovali tento priestor.

Kde by tak mohol byť Wall-Street pre slovenskú kultúru, aby nebola v roli žobráka?

SDĽ presadzuje financovanie z viacerých zdrojov, pri čom sa dajú využívať možnosti ponúkané novým daňovým systémom. Pred dvoma rokmi zvýšili odpis zo základu dane fyzických osôb z dvoch na desať percent. Rozličné kultúrne inštitúcie sa tak môžu uchádzať aspoň o jedno percento z daní plynúcich zo štátneho rozpočtu.

Koľko by im tak mohlo pribudnúť?

Približne 300 miliónov.

Prejaví sa to v čase úbytku knižníc a osvetových zariadení, ubúdaní kultúry a, žiaľ, aj hladu po nej?

Postup, akým ideme, nie je skokový, ale evolučný. A dúfam, že ho dovedieme do úspešného konca.

Patríte medzi nefunkcionárskych funkcionárov, teda tých, čo majú kultúru naozaj radi. Kde má tento vzťah korene, vari už v kolíske?

Moja mama bola herečka. Mala talent, krásu, aj úžasné zanietenie pre divadlo a umenie vôbec.

Čo hrala? Pamätáte sa?

Ľutujem, to som ešte nebol na svete. Hrala Ibsenovu Noru, v Statkoch a zmätkoch, v Urbánkovi a inej hŕbe klasiky. Sľubný začiatok.

A koniec?

Ten koniec, to som bol ja. Mojím príchodom na svet a tým, že nemala nikoho a nič okrem mňa, musela prebrať v živote celkom iné úlohy a starosti než divadelné. Jej svet sa obrátil.

A váš?

"Mama, ja som pri tebe" - bola moja prvá veta na javisku. Mal som práve tri roky a hral som doma, v Ochodnici, s mamou v ochotníckom predstavení jej syna. Samostatne som hrával do desiatich rokov.

Tiež Ibsen, Shakespeare?

Prevažne Palárik. V Rakovej stál jeho rodný dom. Ako desaťročný som účinkoval v detských predstaveniach: v Snehulienke princa, v Pastierikovi a kráľovi toho chudobnejšieho. A vášnivo rád som od mladosti organizoval kultúrne podujatia. To mi ostalo.

Hercom, či spisovateľom ste sa stať nechceli?

Mama veľmi túžila, aby som sa stal lekárom. Literárne pokusy som mal a mám doteraz. Začal som písať román o Palárikovi.

Kedy zažiarila vaša herecká hviezda naposledy?

Ako recitátor som zažiaril na vojne. Vďaka Válkovi som dostal 24 dní dovolenky. Mal som takú "kultúrnu" vojnu. Veľa sme čítali, Brechta, Novomeského. Aj konkurencia na recitačných pretekoch stála za to, bol tam i Brabec, ten, čo teraz nakrútil Kyticu. Ja som vyhral všetko, celú armádnu súťaž: útvarové kolo, zväzkové, okruhové a celoštátne.

Ako opavský rodák ste Moravák?

Kdeže. Historka s mojím narodením je jednoduchá: mama bola v Prahe a pre príchod mojej maličkosti musela prerušiť cestu domov na pol ceste v Opave. Pre tú istú príčinu potom nemohla nastúpiť ako herečka v Martine, skadiaľ vzlietali najväčšie slovenské talenty.

A vy, rozhodli ste sa správne?

Bolo to vo mne: pomáhať a mať dlhodobé ciele. Dostať do ľudí pozitívny prvok. Myslieť viac na iných, než na seba.

Čo neznášate?

Radikalizmus. Sľubovať nesplniteľné.

Čo znášate, čo vás poteší?

Keď sa mi práca darí. Keď mám dobré vzťahy, hoci aj s odporcami. Keď si po osemnásťhodinovom pracovnom dni môžem vydýchnuť a siahnuť po knižke alebo ísť do divadla. Chodím po Slovensku, rád pozorne počúvam ľudí, ani nie názory, či rady, ale ich príbehy. Neznášam politické divadlo, tobôž, keď ho prenáša televízia. Upútal ma Amadeus v Jókaiho divadle v Komárne, Fidlikant na streche v Nitre, opätovne nestarnúci Jožko Púčik a jeho kariéra v Košiciach, Don Juan v Martine a veľa v "mojom" Prešove: Ukrajinské divadlo Duchnoviča, aj to, že znova otvárajú "staré divadlo" - Čierneho orla.

V Bratislavských divadlách ministerské stoličky často zívajú prázdnotou.

Ja som videl práve Stoličky. Viac však operu - Krútňavu, Aidu, Nabucco. Ale ministerské stoličky, teda miesta zadarmo, až tak nepotrebujem. Kupujem si totiž lístky aj sám.

Boli ste šéfom okresu v Čadci. Ako si na toto obdobie spomínate?

Pamätám si rád pekné veci. Tie iné hádžem cez plece.

Čo ste takého zahodili? Skúsite zodvihnúť?

Bol som v úrade ešte len druhý týždeň a ako prednosta OÚ som mal príjemnú povinnosť - prehovoriť pri slávnostnom otvorení hraničného železničného prechodu v Skalitom. Som človek objektívny, nemám rád čierne diery pred sebou ani za sebou, a tak som poďakoval okrem iného aj svojmu predchodcovi.

Ľahko uhádnuť, že bol z iného hnutia.

Bol ministrom dopravy, tiež novopečeným. Potom som si vypočul: "Pán kolega, nesprávali ste sa dostatočne politicky." Dúfam, až onedlho zbalím túto funkciu a bude sa kdesi ďakovať za dokončenie, dostavbu či vytvorenie čohosi, čo som ja začal, že môj nasledovník tiež aspoň spomenie moje meno.

Ako vám bolo, keď v Čadci - pravda, dávno pred vaším úradovaním vo funkcii - priam uličnícky odstránili pomník Petra Jilemnického? Boli to deti detí kysuckých bedárov, ktorých tento spisovateľ a učiteľ učil nielen čítať a písať, ale aj snívať o lepšom žití?

Bol vtedy taký čas možno prehnanej eufórie odvrhnúť celú minulosť, všetko, čo bolo. S mnohým nedobrým zmietli dejiny aj veci potrebné a pekné.

Ste spokojný? Máte akýsi amulet, či šťastné číslo?

Rád by som bol ešte spokojnejší, ale to nezáleží iba odo mňa. A číslo šťastia? Mám. Trinástku. Trinásteho som sa narodil, trinásteho, o mesiac ma pokrstili. Trinásteho bolo moje prvé prijímanie, aj birmovka. Trinásteho som maturoval, získal vodičák a vlani presne trinásteho som prestal fajčiť.

Patríte medzi kandidátov na predsedu samosprávneho vyššieho územného celku. Škoda, že voľby sú "len" 1. decembra a nie trinásteho?

Ktovie, či by trinásť percent stačilo.

Keď už počítame: ministrov kultúry bolo po zamatovej revolúcii šesť, námestníkov päť. Po voľbách pribudnú dvaja, teda seriál dosiahne akurát vašu trinástku. Komu by ste ju prial?

Kultúre. A celej spoločnosti, aby tej kultúry mala čo najviac.

Máte čosi ako vyznanie?

Som proti vyznavačom vyznaní. Ale ak by som mal vyjadriť čosi ako odkaz, bolo by to to isté, čo som povedal našim na Kysuciach: "Dajte ľuďom prácu a vzdelanie a dokážu zázraky!" Najväčším problémom Žilinského kraja je totiž nezamestnanosť. Preto musíme stabilizovať postavenie súčasných zamestnávateľov a vytvárať podmienky pre vznik nových pracovných miest. Viac zamestnaných prinesie finančné, a tým aj sociálne zlepšenie, väčší pokoj. Nechcem, aby ľudia žili z rúk do úst.

S hosťom SLOVA sa zhováral Miro Procházka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984