Ako to bude s demokraciou?

Spolu s autormi zborníka kritických esejí Čo bude s demokraciou?, ktorý vyšiel vlani, F. Fukuyamom, Z. Baumanom, U. Beckom a ďalšími si kladiem otázky, do akej miery sa dá súčasná Európu považovať za demokratickú, akú rolu hrá občianska spoločnosť v čase globalizácie, aká je budúcnosť demokracie medzi mocenskými frontovými líniami.
Počet zobrazení: 1042

Spolu s autormi zborníka kritických esejí Čo bude s demokraciou?, ktorý vyšiel vlani, F. Fukuyamom, Z. Baumanom, U. Beckom a ďalšími si kladiem otázky, do akej miery sa dá súčasná Európu považovať za demokratickú, akú rolu hrá občianska spoločnosť v čase globalizácie, aká je budúcnosť demokracie medzi mocenskými frontovými líniami.

To, že nejde iba o akademický problém, dokazujú obavy o osud demokracie, ako to môžeme sledovať i na výsledkoch výskumu verejnej mienky v krajinách EÚ. Od Maastrichtu sa v únii otvorene hovorí o deficite demokracie. Podľa štatistík Eurobarometru z obdobia október až november 1999 prevažuje v deviatich z 15 členských štátov nespokojnosť s demokraciou v EÚ. Najviac znepokojení sú Dáni (60), Švédi (57), Holanďania (52), Nemci a Fíni (po 47 percent). Naopak, EÚ za vysoko demokratickú považujú Španieli (59), Íri (58), Portugalci (52), v Luxembursku je to 49, v Belgicku a Rakúsku po 48 percent.

Odpovede na klasické otázky

Tak veľké rozdiely v postojoch má určite rád príčin - od historických (koniec vlády generála Franca v Španielsku, na druhej strane demokratické tradície v Dánsku a Švédsku ako protiklad rastúceho bruselského centralizmu) až po ekonomické. Realizácia demokracie sa spája s veľkým hospodárskym oživením po vstupe do EÚ práve v Španielsku, Portugalsku, Írsku, naopak, hospodársky prepad zažili Švédi. Dánsko tradične kladie dôraz na svoju samostatnosť. Je zrejmé, že Európania naďalej pristupujú k demokracii z rozdielnych pozícií. Najväčšie problémy nastanú, pokiaľ sa hľadajú odpovede na klasické otázky demokracie: Či vládne ľud (aký? európsky?). Dá sa hovoriť o vláde väčšiny? Kto má faktickú moc? Pokiaľ sa Európska komisia a Európsky parlament (EP) považujú za istú formu zastupiteľskej vlády, aké sú možnosti občana participovať na moci, kontrolovať, prípadne odvolávať svojich zástupcov medzi voľbami?

Diskusia o týchto problémoch rozdeľuje európsku spoločnosť na dve skupiny: jedna obhajuje EÚ ako demokratické spoločenstvo, druhá hovorí o deficite demokracie. Prví zdôrazňujú historickú tradíciu budovania demokracie v Európe. Podľa H. Kaeble (v práci Wege zur Demokratie) v jednotlivých etapách od Francúzskej revolúcie (1789) až po európsky obrat k demokracii (1989-91).

Polyarchia Roberta Dahla

V tomto optimistickom chápaní sa súčasný stav prezentuje ako polyarchia Roberta Dahla. Demokracia sa má v EÚ zaručiť tým, že vrcholné orgány vznikajú dohodou parlamentov demokraticky volených v národných štátoch, od roku 1979 sa priamo volí i EP. Významné rozhodnutia podliehajú ratifikácii národnými štátmi. Nejedno referendum zvrátilo zámery najvyšších orgánov EÚ, ale i projekty národných vlád vo vzťahu k únii (popri odmietaní vstupu do EÚ obyvateľmi Nórska je to aj strach z výsledkov referend v Dánsku). Druhá skupina je napriek tomu presvedčená o deficite demokracie v EÚ. Situácia okolo nástupu Jörga Haidera v Rakúsku sa prezentovala ako dôkaz nerešpektovania slobodnej vôle voličov jednotlivých štátov preukázanej v demokratických voľbách.

Diskusia o tom, kto vlastne tvorí európsky "národ", ktorý by sa mal uchádzať o moc, je síce dôležitá, no v tomto kontexte je omnoho závažnejšie hľadanie zhody v definovaní, kto má faktickú moc v únii, ktorý orgán má legitimitu reprezentovať európsky démos. Keď sa nájdu odpovede na tieto otázky, môže EÚ seba ako politické spoločenstvo prezentovať v medzinárodnom kontexte. Antiglobalisti tvrdia, že vládu v únii má ekonomická loby nadnárodných monopolov, kritici občianskej spoločnosti zase, že všetko ovládajú mimovládne organizácie (napríklad tlak rakúskych ekologických organizácií proti jadrovým elektrárňam v Česku a na Slovensku). Vlády národných štátov, ktoré sú volené demokraticky, nemajú šancu sa presadiť, pokiaľ ich má reprezentovať Európska komisia. Kandidátov na komisárov navrhujú jednotlivé štáty, ale schvaľuje ich a odvoláva EP.

Vláda ekonomických elít

Spochybňuje sa i tvrdenie, že voliči v Európe odovzdávajú skutočnú moc svojim zástupcom v EP. Ten sa považuje za oveľa slabší ako národné parlamenty. Pokiaľ sa rozhodovanie Európskej komisie i EP považuje za výsledok konzultácií s lobistickými skupinami a expertmi národných štátov, ale tiež so zástupcami nadnárodných a transeurópskych korporácií. V únii tak nie je priestor pre vládu väčšiny. Hlasovanie kvalifikovanou majoritou navyše nezohľadňuje menšinové názory, spôsoby volieb do EP sú v jednotlivých krajinách rozličné. Nedá sa hovoriť o kontrolovateľnej zastupiteľskej demokracii, o participácii občanov na moci. Prehlbuje sa priepasť medzi vládou európskej byrokracie, ktorá sa dá považovať za legitímnu, pretože vzniká dohodou členských štátov, ale je vzdialená kontrole a spoluúčasti občanov EÚ. Globalizovaná Európa tak nie je demokratická, ide skôr o vládu ekonomických elít.

Pokiaľ sa buduje prenášaním kompetencií do centra nový model európskeho štátu, ostane tam miesto pre demokraciu? Najmä pre nemeckých teoretikov sa stal vzorom model nemeckého spolkového štátu, ktorý sa síce riadi z centra, ale bez spolkových krajín (v EÚ suverénnych národných štátov) a ich aktivít by bol nepredstaviteľný. Francúzsky a anglický pohľad je triezvejší a smeruje skôr k pôvodnej myšlienke 50. rokov - budovať EÚ ako ekonomické spoločenstvo. Nakoniec pokusy o spoločnú zahraničnú alebo obrannú politiku neboli práve úspešné. Demokratické princípy sa môžu potom realizovať najmä na úrovni národných štátov.

Priority sociálnych problémov

Ako ďalší argument kritikov nedostatku demokracie v EÚ vystupuje samotná neochota či neschopnosť obyvateľov Európy vytvoriť politické strany, spolky, médiá ako systém reprezentácie vôle občanov. Ako má vzniknúť spoločné úsilie, keď sa občania únie neobťažujú ani prísť k volebným schránkam, keď sa rozhoduje o budúcich členov EP? Výskumy verejnej mienky z roku 1999 ukazujú, že len 26 percent občanov krajín EÚ je prijateľne informovaných o únii (najviac Rakúšania, najmenej Briti). Pokiaľ sa o aktivity EÚ zaujímajú, objavuje sa demokracia medzi najdôležitejšími úlohami únie až na šiestom mieste. Prioritou je riešenie problémov spojených s nezamestnanosťou, bezpečnosťou, s bojom proti drogám, chudobe a sociálnym problémom, riešenie otázok životného prostredia.

Za určitú zvláštnosť sa pritom počas udalostí roku 1989 považovala skutočnosť, že v krajinách strednej a východnej Európy obyvatelia používali pojem demokracie najmä ako synonymum svojho úsilia o zlepšenie ekonomického postavenia a životnej úrovne. Znamenajú tieto argumenty, že na začiatku 21. storočia je občan ochotný participovať na moci iba vtedy, keď to zlepší jeho ekonomické postavenie? Miernu nádej, že to tak celkom nie je, prináša Anthony Giddens. Ten našu situáciu hodnotí ako prechodné obdobie - mení sa úloha štátu, vzťah občianskej spoločnosti a národného štátu, vzťah indivídua a občianskej spoločnosti. Podľa neho je nevyhnutné uskutočniť predovšetkým demokratizáciu demokracie.

Existencia občianskej spoločnosti

Väčšina politológov sa zhoduje na tom, že popri určitom stupni ekonomického vývoja je základným predpokladom existencie občianskej spoločnosti demokratický politický systém. Občianska spoločnosť sa najčastejšie interpretuje ako priestor medzi individuálnymi záujmami a verejnou solidaritou. Občan má možnosť sebarealizácie prostredníctvom spolkov, cirkví, hospodárskych združení, odborov a nezávislých zoskupení. Pre naše krajiny znamená občianska spoločnosť priestor, kde sa ľudia naučia participovať na moci a tolerancii. Liberáli sa domnievajú, že slobodný trh vytvára priestor na nezávislosť občanov od svojvôle štátu. Postmarxistická ľavica vidí v občianskej spoločnosti cestu k prehlbovaniu a rozširovaniu demokracie.

Viacerí autori si neodpustia ľahkú iróniu vo vzťahu k východnej Európe. Tam sa totiž pred rokom 1989 uplatnil pojem občianska spoločnosť u básnikov, spisovateľov, odborových predákov, akademikov, predstaviteľov cirkví, a to v zmysle boja proti "Kommandostaaten". Výraz občianska spoločnosť bol určený najmä pre prejavy na zhromaždeniach. Je charakteristické, že sa východoeurópski zástancovia občianskej spoločnosti s týmto pojmom stretávali v štátom naordinovaných kurzoch marxizmu. Pokiaľ východná Európa akceptovala občiansku spoločnosť ako ideál, tak preto, že to bol výraz nespokojnosti s režimom. Disidenti ako zástupcovia občianskej spoločnosti bojovali proti štátu vedenému jednou stranou a centrálnou mocou. Dajú sa teda hľadať korene pretrvávajúcej neúcty k štátu a jeho právnemu systému? Je desať rokov naozaj iba taký krátky čas na zmenu postojov? Zvláštnosťou tretieho sveta je, že občianske spoločnosti bojujú tentoraz proti industriálnym demokratickým štátom. Znamená to, že údelom občianskej spoločnosti je naďalej boj proti štátu? Nemusí to tak byť, pokiaľ štát predstavuje kolektívnu identitu a štátne inštitúcie reprezentujú vôľu národa. Vtedy je možná naozajstná spolupráca občanov, demokracia sa chápe ako kooperácia.

Pokusy o multikultúrnu politiku

Dá sa používať pojem európska občianska spoločnosť? Tá je reálna hádam iba na regionálnej úrovni národných štátov, no pokusy o mnohojazykovú a multikultúrnu politiku v Európe politické strany nezvládajú. Zatiaľ je ťažké predstaviť si celoeurópsku kampaň pred voľbami do EP v angličtine. Navyše, pre občana je štát reálnou inštitúciou, ktorá zabezpečuje podporu v nezamestnanosti, sociálnu podporu. Ako zamestnanec je síce súčasťou spoločného trhu, no nedokáže si uvedomiť, kde a ako prekračuje hranice smerom k európskemu trhu.

V prípade, že sa EP stane skutočným zástupcom občanov EÚ, posilnia sa jeho právomoci. Ale ani potom nebude možné hovoriť o európskej občianskej spoločnosti, pretože chýba kolektívna identita, diskusia, nevytvára sa politická verejná mienka, nedochádza k artikulácii spoločných záujmov a požiadaviek. Európa naráža na jazykovú bariéru, iba vzdelanejšie špičky sú dvojjazyčné. Rok 2001 síce EÚ vyhlásila za Rok jazykového vzdelávania, no ani zlepšenie jazykovej vybavenosti občanov nemusí znamenať automaticky cestu k posilneniu demokratického občianstva. Budúcnosť demokracie a občianskej spoločnosti bude záležať na ochote a pripravenosti ľudí komunikovať medzi sebou, spolupracovať, aktívne hľadať a realizovať možnosti participácie na riadení vecí verejných.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984