Deň škaredý a deň pekný

Ponáhľal som sa ulicami sychravej Bratislavy do redakcie, v rukách som zvieral aktovku, akoby som ju mal plnú päťstorunáčiek. Písal sa 15. december 1989. O inom variante ďalšieho politického vývoja sa šepkalo po celej federácii, mnohým to nedalo pokojne spať, no oficiálne na verejnosť v tejto súvislosti nič nepreniklo.
Počet zobrazení: 871

Ponáhľal som sa ulicami sychravej Bratislavy do redakcie, v rukách som zvieral aktovku, akoby som ju mal plnú päťstorunáčiek. Písal sa 15. december 1989. O inom variante ďalšieho politického vývoja sa šepkalo po celej federácii, mnohým to nedalo pokojne spať, no oficiálne na verejnosť v tejto súvislosti nič nepreniklo. Obsah mojej aktovky to mal zmeniť.

Predpoludním mi zatelefonoval predsedajúci slovenského Národného frontu, šéf Strany slobody Dušan Janota, s ktorým som dobre vychádzal. "Ak môžete," hovoril mi tlmeným hlasom, "príďte za mnou. Mám pre vás čosi, čo by malo čo najskôr uzrieť svetlo sveta." Na druhý deň Pravda uverejnila rozhovor s Janotom a dva dokumenty.

"Na základe zvažovania a konzultácií s predsedom Ústredného výboru Národného frontu SSR týmto potvrdzujem, že by ma potešilo, keby ma Predsedníctvo ÚV NF SSR navrhlo za kandidáta na funkciu prezidenta ČSSR," uvádza sa v prvom dokumente. "Chcem všetky svoje sily a schopnosti venovať rozkvetu Československej socialistickej republiky, jej národom a národnostiam tak, aby sme neveľký počet nášho obyvateľstva rozmnožili a znásobili kvalitou života a všestranným rozvojom každého jednotlivca. V Bratislave 10. 12. 1989 ALEXANDER DUBČEK."

Vedenie slovenského parlamentu prijalo 12. decembra uznesenie číslo 1261, ktoré mi tak isto dal Janota k dispozícii. Píše sa v ňom:,,Predsedníctvo Slovenskej národnej rady navrhuje Federálnemu zhromaždeniu (FZ) ČSSR za kandidáta na funkciu prezidenta ČSSR Alexandra Dubčeka. Je to občan s demokratickým, humánnym cítením. Je reprezentantom demokracie nášho národa. Je najvýznamnejšou postavou moderných československých dejín. On prvý vniesol nové myšlienky, posúvajúce náš štát do európskeho domu. Je to človek pevný, verný, zotrvávajúci na svojom presvedčení. Predseda SNR Ing. Rudolf Schuster, CSc., v.r."

Akoby som i dnes počul, ako mnohým politikom vtedy vŕzgali zuby, najmä keď vzápätí celú republiky zaplavili nápisy a mítingové skandovanie: "Dubček na Hrad!" Hrozil im škrt cez rozpočet. S návratom socializmu s ľudskou tvárou a mužov Pražskej jari na najvyššie posty nepočítali. Nastali horúčkovité rokovania. S akým záverom, to vieme. Koncom decembra Dubčeka zvolili za predsedu FZ a Václava Havla za prezidenta.

Osobné stretnutia s Dubčekom mám spojené s oslavami SNP na Jankovom vŕšku, v chotári jeho rodnej obce. V roku 1991 v tamojšom amfiteátri prečítal ako predseda parlamentu dosť strohý prejav. Bol namosúrený. Ani som sa mu veľmi nečudoval, česká pravica naňho vtedy útočila nevyberaným spôsobom. Odmietal mi dať krátke interview. Až keď sa za mňa prihovorili Peter Weiss a starosta Uhrovca Tibor Ševčík, odpovedal na anketovú otázka, či by sa mal 29. august stať štátnym sviatkom.

O čo radostnejšie vyznela slnkom zaliata nedeľa 30. augusta 1992. Dubčekovi, ktorý bol už predseda SDSS a "iba" obyčajný poslanec FZ, akoby padol kameň zo srdca. Na pódium vybehol bez saka ako mladík. Bez papiera, priamo z hlavy súkal úprimné myšlienky o Povstaní, o poslaní slovenskej ľavice v budúcnosti. Prítomní ho spontánne prerušovali potleskom. Tentoraz už neodbil ani mladých ľavičiarov, dlho sa s nimi a s odbojármi rozprával. Päť dní predtým s Weissom podpísali dohodu o spolupráci medzi SDSS a SDĽ, a tak mi bez problémov na túto tému poskytol interview, zrejme svoje posledné (jeho časť vyšla v Pravde až 23. novembra 1996). Optimizmom, ktorým sršal, ma v ten deň úplne "nakazil". Vtedy sa rysovali kontúry silnej, zjednocujúcej sa ľavice i samostatnej republiky. Pavol Kanis navrhol, aby sa jej prezidentom stal Dubček, čo by Slovensku nepochybne prinieslo medzinárodnú prestíž. Napriek tomu, že Vladimír Mečiar a viacerí predstavitelia SNS na túto iniciatívu zareagovali príkrymi slovami, ktoré si dnes iste nedajú za klobúk.

Ale osud to chcel inak. V noci sa prudko obrátilo počasie. Celý deň lialo a v utorok 1. septembra na 88. kilometri diaľnice D1 na česko-moravskom pomedzí došlo k autohavárii, na následky ktorej po dvoch mesiacoch vo svete najznámejší Slovák zomiera. Štrnásteho novembra mi ostávalo iba napísať reportáž z jeho pohrebu. V Bratislave sa zišli významní činitelia a na panychíde odznelo aj niekoľko veľmi pokryteckých prejavov. Pred mojimi očami však Dubček ostáva taký usmiaty, akého vyfotografoval Marián Látka v ten krásny, horúci deň na Jankovom vŕšku.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984