Boj za humánny rozmer politiky
Nie všetci politici boli a sú takí, ako ich popísal renesančný mysliteľ Niccoló Machiavelli v knihe Vladár. V dejinách možno nájsť aj niekoľko takých, čo do politiky nevstúpili preto, aby presadzovali záujmy, ale ideály. Úsilie dať jej ľudskú tvár však pre nich často znamenalo tragédiu. Lenže, ak by takéto historické osobnosti neexistovali, dejiny by boli iba súpisom triumfov mocných nad slabými a prospechárov nad nezištnými.
Alexander Dubček sa narodil 27. novembra 1921 v Uhrovci. Bolo to v tom istom dome, kde v roku 1815 prišiel na svet Ľudovít Štúr. Stalo sa to po tom, čo sa jeho rodičia vrátili do vlasti z USA. Otec, Štefan Dubček, patril k tým sociálnym demokratom, ktorých sklamala politika vedenia strany. Želali si, aby bol boj za práva robotníkov radikálnejší a dôslednejší. Dovtedajší postup sociálnych demokratov považovali za oportunistický, preto veľké nádeje vkladali do sovietskeho Ruska.
Interhelpovci do Kirgizska
Štvrtý kongres Kominterny v roku 1922 vyzval proletárov celého sveta, aby pomohli pri budovaní Sovietskeho zväzu. V dôsledku tejto výzvy bolo Prvého mája 1923 založené v Žiline výrobné družstvo Interhelpo, ktoré malo získať robotníkov z Československa, aby sa presídlili do ZSSR.
Slovo interhelpo pochádzalo z umelého jazyka ido. Išlo vlastne o prepracované esperanto. O tomto jazyku niektorí funkcionári Kominterny snívali, že ním raz bude hovoriť ľudstvo zjednotené ideálmi socializmu.
Sovietske úrady rozhodli, že Interhelpo bude pôsobiť v Strednej Ázii, v Turkestane. Išlo o jednu z najmenej rozvinutých oblastí Ruska. V jednom z prvých transportov interhelpovcov, ktoré v roku 1925 smerovali do okolia mesta Pišpek, bola aj rodina Dubčekovcov. Hoci členovia družstva nemali ilúzie o svojom budúcom pôsobisku, tvrdé životné podmienky kirgizskej stepi ich predsa len zaskočili. Bolo to podnebie, kde sa striedali kruté zimy s neuveriteľne horúcimi letami, kde sa pitná voda cenila naozaj nad zlato. Popri nepredstaviteľne namáhavej práci a nezvyklom podnebí postihovali družstevníkov aj epidémie rozličných nákazlivých chorôb, na čo doplácali životmi najmä malé deti.
Napriek všetkému vykonali pre Kirgizsko neuveriteľne veľa. Postavili tu prvý veľký závod na spracovávanie dreva, prvú elektráreň, prvú textilnú továreň, prvú garbiareň a továreň na nábytok, ktorá svojimi výrobkami zásobovala celý Kirgizstan. Slovenskí murári postavili veľa hlavných miest. Málokto však asi vie, že stavali nielen v Európe a Amerike, ale že dielom ich rúk boli vládne budovy v hlavnom meste Kirgizska, ktoré v tých časoch premenovali na Frunze.
Návrat do vlasti
V 30. rokoch sa s upevňovaním stalinizmu začína prejavovať čosi, čo znášali ešte ťažšie ako zlé podnebie či tvrdé životné podmienky - bola to zhora podnecovaná nedôvera voči cudzincom, ktorých vykresľovali ako potenciálnych špiónov a diverzantov. Mnoho družstevníkov sa preto vracalo domov. Dubčekovci sa usilovali vydržať čo najdlhšie. Lenže v roku 1938 začal Československo ohrozovať nemecký fašizmus, a preto sa rozhodli vrátiť domov.
Hneď po návrate do vlasti sa rodina Dubčekovcov zapojila do činnosti KSČ, ktorú na jeseň 1938 zakázali, a tak musela prejsť do ilegality. Štefan Dubček bol kuriérom 1. ilegálneho vedenia KSS, potom jeho ústredným technikom. V roku 1942 sa stal členom 3. ilegálneho vedenia KSS, no už v júni 1942 ho odhalila Ústredňa štátnej bezpečnosti, zatkli ho a 19. februára 1945 odtransportovali do nacistického koncentračného tábora v Mauthausene.
Alexander Dubček sa po návrate do vlasti vyučil za strojného zámočníka a pracoval v Škodových závodoch v Dubnici nad Váhom. Po rozbití Československa vstúpil v roku 1939 do KSS. V rámci ilegálnej činnosti vykonával rôzne drobné úlohy a spolu so svojím starším bratom bojoval v Slovenskom národnom povstaní. Ten v bojoch proti fašistom padol.
Po vojne pracoval v droždiarniach v Trenčíne a v roku 1949 ho povolali do aparátu KSS.
V role 1. tajomníka ÚV KSS
20. zjazd KSSZ vyvolal u nás vlnu hlasov žiadajúcich hospodárske a politické reformy. Protistalinistická vzbura v Maďarsku v roku 1956 a jej následné potlačenie boli však vhodnou zámienkou, aby kritikov pomerov označili za agentov triedneho nepriateľa. Až na 12. zjazde KSČ v roku 1962 získali napokon prevahu sily, ktoré žiadali ekonomickú reformu a vyriešenie prípadov nezákonností v 50. rokoch.
Od roku 1953 bol prvým tajomníkom ÚV KSS Karol Bacílek. Patril k tej sorte politikov, o ktorých koloval vtip, že keď v Moskve pršalo, po Prahe či Bratislave chodili s dáždnikom. Zároveň prináležal k najhorlivejším vykonávateľom vôle sovietskych orgánov pri inscenovaní politických procesov v 50. rokoch. Československé "špecifikum" predstavovala aj iná kauza - vykonštruovaný prípad slovenských buržoáznych nacionalistov, ktorého inšpirácia bola tentoraz pražského pôvodu. Bacílek patril k najhorlivejším bojovníkom proti tejto "úchylke".
Dôsledkom československého odmäku bolo aj odvolanie Bacílka zo všetkých funkcií. Na post prvého tajomníka nastúpil v roku 1963 Alexander Dubček. Jeho príchod znamenal zmenu pomerov. Začalo sa nielen obdobie prvých rehabilitácií, ale i pokusov o ekonomickú reformu. Dnes sa už akosi zabudlo na to, že v tempe destalinizácie v rokoch 1963 až 1968 Slovensko predbiehalo české krajiny.
Od roku 1957 sústredil stranícke i štátne funkcie vo svojich rukách Antonín Novotný. Patril skôr k priemeru partajných funkcionárov, no Karol Bacílek ho svojho času pochválil, že mal významný podiel na odhalení "Slánskeho bandy". K historickým záhadám patrí Novotného doslova paranoická nenávisť voči všetkému slovenskému. Odmietal na Slovensku spať i brať jedlo z rúk slovenských čašníkov. Keď sa na to začali ozývať hlasy, že treba konečne spravodlivo vyriešiť vzťah medzi oboma národmi, z Novotného úst zazneli zlovestné slová o prejavoch buržoázneho nacionalizmu. Akurát sa už nepísali päťdesiate roky...
Obrodný proces v roku 1968
Ekonomické problémy i napätie v spoločnosti začali narastať už od polovice šesťdesiatych rokov. V KSČ sa postupne sformovali dve línie: konzervatívna a progresívna. Keď v roku 1964 v Moskve za záhadných okolností zhodili z funkcií Nikitu Chruščova, Antonín Novotný žiadal od Moskvy vysvetlenie. Toto mu Brežnev nikdy nezabudol. V tejto súvislosti treba dodať, že ďalší zlý bod si u Kremľa získal odmietnutím sovietskej požiadavky, aby sa na území ČSSR rozmiestnili sovietske vojská. Nezanedbateľnú úlohu pri ďalších udalostiach mala snaha sovietskeho vojenského velenia nájsť vhodnú zámienku, aby sa tento plán realizoval.
Rozpory v ČSSR sa naplno prejavili na pléne ÚV KSČ v decembri 1967. Novotného pozícia sa stala neudržateľnou, keď si do Prahy zavolal na pomoc Brežneva, ktorý vyslovil pamätné slová - "Eto vaše delo" (To je vaša vec). Začiatkom januára 1968 sa na čelo KSČ dostal Alexander Dubček. Bolo to v dôsledku typického politického kompromisu - do významnej funkcie dosadili človeka, voči ktorému nemali všetky frakcie, na ktoré sa KSČ rozpadávala, najmenšie námietky.
S Dubčekovým menom sa potom v Československu spájal niekoľkomesačný obrodný proces. Na program dňa sa dostali všetky boľavé problémy: hospodárska reforma, modernizácia politického systému a v neposlednom rade aj riešenie vzťahu medzi Slovákmi a Čechmi. KSČ prijala v máji akčný program, ktorý naznačoval riešenie problémov. Liekom na tie ekonomické mal byť iný systém riadenia hospodárstva, do ktorého sa mali včleniť trhové prvky a otvorenie priestoru pre drobné podnikanie. V politike to bol náznak pluralizmu, lebo dovtedy formálne existujúce strany Národného frontu sa mali stať komunistom partnermi. Vzťah medzi Čechmi a Slovákmi sa mal vyriešiť federalizáciou krajiny. Patrí k trpkým paradoxom, že sa za symptóm "kontrarevolúcie" považovali pokusy niektorých sociálnych demokratov o obnovenie existencie ich strany.
Najväčšia politická chyba
Alexander Dubček sa usiloval robiť realistickú politiku, uvedomoval si geopolitické postavene krajiny, jej osobité vzťahy k ZSSR, no zároveň aj nevyhnutnosť reforiem. Posledné slovo mal povedať septembrový zjazd KSČ, ktorého konaniu však 21. augusta 1968 zabránila invázia krajín varšavského paktu.
Hoci viacerí normalizátori porovnávali Alexandra Dubčeka s Imre Nagyom, po auguste 1968 sa usiloval skôr o "kádárizáciu". Teda ustúpiť ZSSR v tom, čo bolo nevyhnutné, ale zachrániť, pokiaľ možno, čo najviac z reforiem. Nastalo obdobie ústupových bojov. Zlovestnú úlohu vtedy zohral Gustáv Husák. Akoby zabudol, že to bol práve Dubček, kto sa zasadzoval o jeho rehabilitáciu. Akoby zabudol, ktorí ľudia patrili k tým, čo sa schovávali za jeho autoritu lídra Slovenského národného povstania. V apríli 1969 Dubčeka z postu prvého tajomníka odvolali a jeho funkciu zaujal Husák. Nebola to však preňho cesta k moci, ale skôr k izolácii a k osobnej tragédii.
Dubček sa stal po apríli 1969 predsedom Federálneho zhromaždenia a potom na krátko veľvyslancom v Turecku. Ako predseda parlamentu sa dopustil najväčšej politickej chyby, ktorú mu neskôr dôrazne vyčítali. Jeho podpis sa objavil na zákonom opatrení po demonštráciách v roku 1969, ktoré umožňovalo urobiť "krátky proces" s tými, čo sa znepáčili normalizátorom.
Naspäť do politiky
V roku 1970, keď sa začala v KSČ masová čistka, Alexandra Dubčeka zbavili všetkých funkcií a vylúčili zo strany. Normalizátori sa snažili o jeho maximálnu izoláciu. Poslali ho do Západoslovenských štátnych lesov, kde najprv zastával funkciu referenta pre mechanizáciu a neskôr musel pracovať ako opravár a strojný zámočník. Jeho výrok, že špina od hrdze a oleja na jeho rukách je "čistá špina", sa stal povestným. Keď sa raz ozval na odborárskej schôdzi, stalo sa to, čo nemalo obdobu: normalizátori ho nechali vylúčiť dokonca aj z ROH.
Do politiky sa Alexander Dubček vrátil po 17. novembri 1989. Vtedy sa začali ozývať hlasy, že po odstupujúcom Gustávovi Husákovi by sa mal stať československým prezidentom. V tomto euforickom období veľkých sľubov sa však proti Dubčekovi útočilo opäť rovnakými prostriedkami ako počas normalizácie. Keď organizátori kampane zistili, že to pohoršilo verejnú mienku, Dubček sa znova stal predsedom Federálneho zhromaždenia. Treba si však uvedomiť, že do tejto funkcie ho vlastne odstrčili podobným spôsobom ako v apríli 1969. Ako druhý najvyšší ústavný činiteľ odmietol podpísať lustračný zákon. Odôvodnil to tým, že sa nechce dopustiť podobnej chyby ako v roku 1969.
14. marca 1992 vstúpil Alexander Dubček do Sociálnodemokratickej strany Slovenska. Tento krok komentoval slovami: "Dokončil som veľký oblúk: môj otec prestúpil kedysi zo sociálnej demokracie do komunistickej strany - ja, po dlhej, zložitej a často tŕnistej ceste sa vraciam z komunistickej strany do sociálnej demokracie." Na 2. zjazde SDSS Dubčeka zvolili za predsedu strany a zároveň sa stal jej lídrom pre parlamentné voľby. V nich získal mandát poslanca Snemovne národov Federálneho zhromaždenia v ČSFR.
Atentát sa nepotvrdil
Dubček však akosi nechcel brať na vedomie procesy, ktoré viedli k zániku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Vlastne preňho bol voľný úrad prezidenta budúcej samostatnej Slovenskej republiky. Osud rozhodol inak. 1. septembra 1992 ho postihla havária na diaľnici neďaleko Humpolca. Výsledky vyšetrovania českých i slovenských orgánov vylúčili možnosť, že by malo ísť o atentát, ako to tvrdili niektoré fámy.
Alexander Dubček zomrel 7. novembra 1992 v pražskej nemocnici. Posledná rozlúčka s jednou najvýznamnejších osobností 20. storočia sa konala 14. novembra v Bratislave. Zúčastnili sa na nej politickí a diplomatickí predstavitelia z takmer 50 krajín. Za Socialistickú internacionálu sa s ním rozlúčil jej predseda Pierre Mauroy.
