Žaloba na Biľaka

,,Teraz vám prezradím čosi, čo som ešte nikomu nepovedal. Keď sa v Bratislave zišla konferencia Varšavskej zmluvy, šéfovia strán a vlád sa osobne stretli a formulovali vetu za vetou, že ČSSR je ohrozená kontrarevolučným prevratom. Pod toto sa podpísali všetky delegácie a všetci delegáti, aj Dubček, Smrkovský, Černík a ja."
Počet zobrazení: 1486

,,Teraz vám prezradím čosi, čo som ešte nikomu nepovedal. Keď sa v Bratislave zišla konferencia Varšavskej zmluvy, šéfovia strán a vlád sa osobne stretli a formulovali vetu za vetou, že ČSSR je ohrozená kontrarevolučným prevratom. Pod toto sa podpísali všetky delegácie a všetci delegáti, aj Dubček, Smrkovský, Černík a ja."

Citované tvrdenie, čosi také ako osobná spomienka na začiatok augusta 1968, odznelo v interview kedysi všemocného tajomníka Ústredného výboru KSČ Vasila Biľaka pre západonemecký časopis Der Spiegel v roku 1985. Nebol to jediný Biľakov lapsus v spomínanom magazíne. Kto si ešte pamätá, vie, že vlastne celý ten historický rozhovor doslova pobavil českú a slovenskú verejnosť. Plné znenie sa v preklade šírilo ako samizdat už o niekoľko dní. Alexandra Dubčeka však Biľakovo tvrdenie vrcholne urazilo. Neváhal. On, bezprávny, strážený, odpočúvaný, ihneď reagoval.

Tlač ako hluchonemá

Onedlho po uverejnení rozhovoru, ktorého podstatné časti - a aj citované vety - priniesla Československá tlačová kancelária (ČSTK) a viaceré noviny, sa 8. novembra 1985 A. Dubček obrátil na vydavateľstvá Rudého práva, Pravdy a Práce osobitným listom. Presnou citáciou dokumentu z porady šiestich komunistických strán v Bratislave (teda nie Varšavskej zmluvy!) vyvrátil Biľakovo tvrdenie. Vzápätí, 13. novembra poslal podobný list aj riaditeľovi ČSTK v Prahe. Žiadal len krátku opravu v uverejnenom texte. Nik mu neodpovedal.

Dubček si povedal, že to tak nenechá, je to predsa nehorázna lož, že on a jeho spolupracovníci priznali hrozbu kontrarevolúcie v Československu. Znova a potom ešte raz urgoval svoju sťažnosť. Nič. Tlač ostala hluchonemá. Dožadoval sa osobných stretnutí, žiadal o pomoc zväz novinárov, márne. Po dvaapolročnom úsilí sa rozhodol dať prípad na súd.

Začiatok trajektórie

Návrh má pečiatku podateľne z 10. júna 1988. Autor v ňom bez invektív či podráždenia dokazuje falošnosť a zlomyseľnosť tvrdenia v inkriminovanom interview. Argumentuje aj tým, že text dokumentu z uvedenej porady priniesla 3. augusta 1968 ČSTK a denná tlač - a nijaká taká veta v ňom nebola. Dubček v podaní ďalej píše: "Je to dôkaz, že Vasil Biľak ma chce úmyselne diskreditovať v očiach svetovej verejnosti a neváha ma krivo obviniť pred tvárou nášho ľudu, ktorému som sa nikdy nespreneveril. Jeho zámer trvá už dvadsať rokov. (...) Obvinenie bolo publičné, nejde teda len o ohováranie podľa §206 Trestného zákona, ale o krivé obvinenie (§ 174 Tr.z.). Zdvorilo žiadam Obvodný súd Bratislava I, aby proti tomuto hrubému a neoprávnenému zásahu do mojich práv v mene ochrany mojej osobnosti súrne zakročil a tak odstránil následky. Navrhujem:

  • V zmysle zákona o periodickej tlači zaviazať denníky Rudé právo, Pravdu a Prácu, rovnako ako agentúru ČSTK k povinnosti opravy.
  • Vasila Biľaka zaviazať verejne sa mi v tlači ospravedlniť."

O mesiac - 11. júla 1988 vyzval Obvodný súd Bratislava I A. Dubčeka zaplatiť 600 Kčs s upozornením, že pred zaplatením celého poplatku nemôže súd začať činnosť. Stalo sa. A nič. Niekoľkokrát súd urguje. Nič.

Piateho marca 1989, už s istou dávkou rozhorčenosti, píše súdu znova:

"Do dnešného dňa som nedostal upovedomenie o termíne súdneho konania. To vo mne vyvoláva pochybnosti o snahe a dobrej vôli čo najskôr prijať rozhodnutie súdu. Podľa poriadkových predpisov by mal súd rozhodnúť do mesiaca.

Považujem za potrebné znova poukázať, že kontrarevolučný stav a akútne ohrozenie ČSSR sme neakceptovali ani v kritických a nátlakových podmienkach v tzv. Moskovskom protokole a ani v ňom sme nepotvrdili oprávnenosť vojenskej intervencie piatich armád.

Urgencia je odôvodnená aj tým, že sa o podaní mojej žaloby povráva medzi obyvateľmi Bratislavy a dostalo sa mu aj svetovej publicity."

Súd síce mlčal, to je pravda, ale nebol až taký nečinný, ako sa to Dubčekovi zdalo.

Potvrdenie na povel

Sudcom slúži ku cti, že si svoje povinnosti chceli predsa len plniť. Oni už dávno, ešte v auguste 1988 vyzvali V. Biľaka, aby sa vyjadril k návrhu žaloby. Ani mu na um neprišlo. Začiatkom marca 1989 ho JUDr. Marcela Řepková písomne urguje. Biľak mlčí. Dňa 14. marca JUDr. Ronald Kemény, justičný čakateľ, niesol Biľakovi ďalšiu urgenciu osobne. Biľak ho neprijal. Návštevu zopakoval 15. marca a ešte raz 15. apríla. Biľak ho neprijal ani raz.

Konečne RSDr. Vasil Biľak, bytom v Bratislave, potvrdil príjem 4. mája 1989. Akoby na povel potvrdzujú príjem aj ostatní účastníci sporu - riaditeľ ČSTK na Slovensku, šéfredaktori Práce, Pravdy a Rudého práva. Súd im všetkým pripomína, že majú právo uplatniť svoje námietky voči žalobe v lehote dvadsať dní.

Bývalý tajomník zaútočil

Takmer rok po začatí kauzy, 15. mája 1989 už bývalý tajomník ÚV KSČ Vasil Biľak píše súdu:

"Keď mnohí prední činitelia strany a štátu pod vplyvom politiky, ktorú Alexander Dubček obhajuje aj dnes, boli obvinení zo zrady (zrada podlieha trestným zákonom!) a boli vydávané výzvy k fyzickej likvidácii Aloisa Indru, Drahomíra Koldera, Viliama Šalgoviča, Vasila Biľaka atď., Alexandra Dubčeka to neznepokojovalo, to považoval za normálne. Že Alexander Dubček svojou politikou doviedol ČSSR na pokraj občianskej vojny, to je zakotvené v mnohých straníckych a štátnych dokumentoch. Dubček opiera svoju žalobu o hru so slovíčkami. Považujem ju za súčasť politickej kampane, ktorá sa vedie proti ČSSR doma i v zahraničí, za zrušenie Poučenia a rehabilitáciu kontrarevolučnej činnosti v roku 1968. Alexander Dubček sa dal do služieb nepriateľských síl a nejde mu o osobnú česť. Žalobu Alexandra Dubčeka odmietam!"

Odpovede šéfredaktorov sú kratšie a alibistické. Len citovali ČSTK. A tlačová agentúra sa bráni tým, že iba preložila časť rozhovoru zo Spiegla.

O niekoľko dní súd návrh žaloby Dubčekovi vrátil, lebo "predmet veci nepatrí do kompetencie súdu".

Naivná predstava

Márne si súd myslel, že sa prípadu striasol. To nepoznali Dubčekovu zanovitosť. Už 9. júna 1989 protestuje proti tomuto rozhodnutiu. O tri dni im avizuje svoje odvolanie sa k vyššej súdnej inštancii:

"Nemôžem prijať vaše stanovisko. Právo na žalobu vychádza z Tlačového zákona i Občianskeho zákonníka. Menovaný uverejnil nepravdivú správu a ešte ma verejne vyhlásil za horšieho ako konský handliar. Odmietnutie súdneho konania by degradovalo zákon a svedčilo by o nerovnosti občanov vo vzťahu k zákonu. Odmietnuť ochranu cti a osobnosti z titulu vyššie postavenej žalovanej osoby je predsa výsmechom zákona. Keď do 30. júna 1989 nezmeníte svoje rozhodnutie, v zmysle zákona podávam odvolanie na nadriadenom súde."

Súd mal naivnú predstavu, že Dubčeka umlčí. Ani on na tom nebol lepšie. Márne sa nádejal.

Po roku...

Odpoveď zo súdu prišla až o rok. Dvadsiateho júna 1990 predsedníčka súdu Bratislava I JUDr. Štefánia Ursínyová písomne žiada A. Dubčeka o vyjadrenie, či aj po troch rokoch od podania návrhu proti V. Biľakovi a spol. na ochranu osobnosti trvá na svojom návrhu. Vtedy jej už predseda Federálneho zhromaždenia ČSFR 16. júla 1990 píše:

"Odpovedám Vám popravde. Domáhal som sa toľké roky, obracal som sa urgenciami na orgány súdu i prokuratúry, zdola až nahor. Nič. Zrejme to ovplyvňovali mocní tých čias. Vasil Biľak nerátal, že tak rýchlo dám dementi zahraničnej tlači a obnažím jeho falzifikáciu - dám žalobu proti jeho zámernej lži.

Zabrzdili to, lebo nemali nádej na súde vyhrať. Urgoval som súdne konanie, keď mocní o mne vyhlasovali, že som na periférii a že pre súčasnú generáciu moje meno nič neznačí. Prípad treba uzavrieť. Domáca i svetová verejnosť je Biľakovou lžou, inak sugestívnou, dezinformovaná. (...) Odporúčal by som, aby ste urobili dotaz, či je V. Biľak ochotný dať tlači vyhlásenie, že jeho výrok je nepravdivý, a preto ho odvoláva."

Dňa 27. augusta 1990 preberá Biľak doručenku s pozvaním na Obvodný súd Bratislava I. a spolu s ním aj zástupcovia tlačových orgánov. Pred súd sa mu však nechce. Radšej obratom posiela odvolanie svojej výpovede a verejné ospravedlnenie A. Dubčekovi. Nedá mu však, aby do textu - krátkeho a presného, ako ho Dubček navrhol - nevsunul dovetok, že to robí "na jeho žiadosť". 26. marca 1991 Dubček žiada súd, aby sa táto vsuvka vypustila. Ak sa tak stane, nežiada súdne konanie.

Gesto človeka

V polovici apríla 1991 uverejňuje tlač kratučké oznámenie, v ktorom V. Biľak odvoláva svoje tvrdenia v časopise Der Spiegel z jesene 1985. Súdne konanie sa predsa len konalo. Bez účasti Vasila Biľaka, bez účasti zainteresovaných tlačových orgánov, aj bez účasti Alexandra Dubčeka. Už iba konštatovalo, že Dubček svoju žalobu odvolal. Nechcel Biľaka škandalizovať.

Keď Dubček ťahal za podstatne kratší koniec, bil sa. Teraz sa mu spor s Biľakom bridil. Nechcel zosmiešniť porazeného. Aj v tom bolo gesto človeka.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984