Virtuálne cestovanie
Bratislava v novembri, to nie sú len vrtochy jesenného počasia a farebnými listami obsypané ulice, ale aj unikátna fotografická udalosť Mesiac fotografie. Už jedenásť rokov poskytujú bratislavské výstavné siene svoj priestor na konfrontáciu špičkovej tvorby stredoeurópskeho regiónu s aktuálnou svetovou fotografickou scénou.
Hoci ide o prehliadku najnovších trendov vo fotografii na vysokej profesionálnej úrovni, podujatie nie je určené len úzkemu okruhu záujemcov. Práve naopak, galérie, múzeá a kluby sa snažia prilákať čo najširšiu laickú verejnosť. Bratislava sa tak stala dôležitým miestom stretávania sa fotografov z Východu i Západu. Tento rok sa podarilo hlavnému organizátorovi podujatia, agentúre FOTOFO pod vedením zanietenej duše - Václava Maceka, sústrediť do Bratislavy celkovo tridsať výstav reprezentujúcich rozmanité fotografické poetiky, druhy a štýly fotografov z celého sveta.
Svojrázna reč fotografie
Najväčšou akciou bratislavského mesiaca sú tri poschodia Slovenskej národnej galérie zaplnené rozsiahlou prehliadkou dejín fotografie na Slovensku nazvanej Slovenská fotografia 1925 - 2000. Pri pokuse o novú interpretáciu dejín slovenskej fotografie sa tak popri velikánoch, ako sú Martin Martinček, Karol Plicka, Karol Kállay, predstavujú verejnosti aj najpozoruhodnejšie diela menej známych autorov medzivojnového obdobia.
Popri skupinových výstavách si môžu prísť návštevníci na svoje aj na individuálnych prehliadkach. Takou je autorská výstava Slovensko 2001 - Obrazová správa o stave krajiny Martina Kollára sprístupnená v Pálffyho paláci. Projekt mladého fotografa, ktorý na Fujifilm Europress Photo awards 2001, vyhlasovanej v rámci Mesiaca fotografie, získal prvé miesto. Každým svojím záberom oslovuje slovenského diváka svojráznou rečou súčasnej dokumentárnej fotografie. Farebnosť, neštylizovanosť a vtip sú dôvody, prečo Inštitút pre verejné otázky umožnil práve Martinovi Kollárovi pracovať na projekte obrazovej správy o stave krajiny. A on skutočne, ako sa očakávalo, ponúka subjektívny autorský pohľad sústredený na každodennosť a obyčajných ľudí Slovenska.
Na Slovensku zostneme aj prostredníctvom experimentu tohto ročníka - výstavy Hermanovce 2001. Desiatim rómskym a desiatim nerómskym deťom žijúcim vo východoslovenskej dedinke Hermanovce rozdali autori projektu jednorazové fotoaparáty, aby fotografovali všedný život a prostredie, v ktorom žijú. Výsledkom je výstava tzv. nepeknej reality, dvoch separátnych svetov žijúcich vedľa seba.
Perly jesenného festivalu
Novinkou tohto ročníka sú dve historické výstavy. Jedna, v bratislavskej Bibiane, predstavuje spisovateľa druhej polovice 19. storočia Lewisa Carolla, autora svetoznámej knihy Alica v krajine zázrakov, ktorý ponúka slovenskému divákovi rodinné portréty. Druhá s historickým nádychom, umiestnená v Poľskom inštitúte, ponúka zase reportážne snímky Josepha-Paula Skarbeka zachytávajúce život čínskej spoločnosti na začiatku 20. storočia. V tomto prípade ide skutočne o perly Mesiaca fotografie. Fotografie, ktoré uchováva v Paríži autorov syn, sú totiž jedinečným záznamom z konkrétneho obdobia v konkrétnej krajine.
Stačí spomenúť film Modrý anjel alebo pieseň Sag mir, wo die Blumen sind a ihneď sa nám vybaví chladná krása nemeckej herečky Marlen Dietrichovej. Herečky, ktorá "milovala fotografov, bez výnimky". A fotografi milovali ju. Cecil Beaton, Edward Steichen a mnohí ďalší si pri práci nevedeli sebavedomú krásku vynachváliť. Marlen Dietrichová nenechala vo svojom živote nič na náhodu, všetky svoje fotografie si sama zinscenovala, kontrolovala, aby ju ukázali v čo najpriaznivejšom svetle. Fotografiu buď schválila alebo roztrhala. A z tých pätnásťtisíc, ktoré zostali, sa v dnešných dňoch v rámci putovnej celosvetovej výstavy tridsaťosem jej portrétov dostalo aj na Slovensko, do Goetheho inštitútu v Bratislave.
Pochopenie významu zostáva na divákovi
Originálny pohľad na súčasnú škandinávsku fotografiu ponúka putovný projekt šestice tamojších autorov v Umeleckej besede slovenskej nazvaný Túžba túžiť. Projekt nielenže provokuje k úvahám, ale najmä odzrkadľuje duševný stav škandinávskeho regiónu na prelome druhého a tretieho tisícročia. Ako sa vyjadril riaditeľ domovského múzea výstavy Museet for Fotokunst Finn Thrane, viac ako inokedy a na inom mieste tu platia Goetheho slová, že "šťastie kvitne tam, kde nie sme", ktoré raz a navždy poskytujú formulu pre túžbu, nespokojnosť a frustráciu, ale i sen o odlišnom a nádhernom.
Nekaždodenný zážitok v Umeleckej besede slovenskej sľubuje aj výstava Japonca Kona Sasakiho postavená na unikátnych vedeckých snímkach o zrode života v prírode. Autor sám sa nikdy nepovažoval za prírodovedca, ani biológa, ale za reportéra, či skôr dokumentaristu. Možno i preto nechýba jeho snímkam pôsobivý filozofický nádych.
Skôr komediálny ako vážny charakter majú fotografie francúzskeho fotografa Gilberta Garcina, ktoré je možné vzhliadnuť, kde inde ako vo Francúzskom inštitúte. Jeho ľudia a kulisy nesú v sebe istý symbol, sú hravé, pútavé a najmä viaczmyselné. Ako ich však pochopiť, to zostáva na každom divákovi.
Subjektívnosť je hlavnou črtou i kolekcie dokumentov českého fotografa Václava Podestáta. České centrum prezentuje jeho fotografie z 90. rokov z väčších i menších miest Európy. O Podestátovi je známe, že ľudí pre svoje snímky nearanžuje, ale fotí vtedy, keď sa nikto nepozerá. I preto je možno na každej jeho fotografii objaviť istú drobnú nedokonalosť, detail.
Po prvý raz vo svojej histórii pozýva Mesiac fotografie, v rámci množstva sprievodných podujatí, počas víkendov na prehliadku filmov o umení do priestorov kinosály Slovenskej národnej galérie. Fotografie môžu o ich autorovi a spôsobe jeho tvorby síce povedať veľa, omnoho viac sa však dá dozvedieť prostredníctvom rozhovorov so samotnými tvorcami, s ľuďmi, ktorých fotografovali. A túto možnosť práve spomínané dokumentárne filmy ponúkajú.
O bratislavskom Mesiaci fotografie sa zvyklo síce hovoriť ako o festivale s amatérskymi móresmi, na druhej strane sa však ďakovalo, že takéto podujatie vôbec existuje. Kritické hlasy mu vyčítajú kolísajúca úroveň svojrázneho prístupu k prezentácii fotografií i nedostatočné zastúpenie kvalitných autorov. Každému ročníku sa však doteraz podarilo vyraziť do boja s viacerými zaujímavými fotografickými esami. A našiel si ich aj ten tohtoročný. I keď poznámka, že ak by sa ktorékoľvek stredoeurópske hlavné mesto rozhodlo vyhlásiť november za Mesiac fotografie, našlo by sa v ňom také množstvo výstav, že by na takomto narýchlo zorganizovanom festivale bolo na pozeranie oveľa viac, má, odhliadnuc od svojho kritického tónu, v sebe kus pravdy. Preto by sme sa nemali spoliehať len na usmoklenú jeseň, že nám o rok, v rovnakom čase, opäť niečo z tohto umeleckého súdka prinesie.
