Horúca jeseň 1956

Po 20. zjazde KSSZ stál Nikita Sergejevič Chruščov pred problémom, ktorý sa vyrovnal povestnej kvadratúre kruhu. Od vedúcich predstaviteľov východoeurópskych krajín, ktorých po Druhej svetovej vojne dosadil Stalin, očakával, že budú uskutočňovať jeho politiku destalinizácie. Títo často nechápali, čo sa od nich vlastne chce.
Počet zobrazení: 1030

Po 20. zjazde KSSZ stál Nikita Sergejevič Chruščov pred problémom, ktorý sa vyrovnal povestnej kvadratúre kruhu. Od vedúcich predstaviteľov východoeurópskych krajín, ktorých po Druhej svetovej vojne dosadil Stalin, očakával, že budú uskutočňovať jeho politiku destalinizácie. Títo často nechápali, čo sa od nich vlastne chce.

Navyše, Chruščov sa často dokázal správať vrtošivo a nevypočítateľne. Už v roku 1954 šokoval československých predstaviteľov priznaním, že sovietska technika zaostáva za západnou. V apríli 1956 súhlasil s Mátyásom Rákosim a Antonínom Zápotockým, že Informačné byro komunistických strán (organizácia, ktorá po Druhej svetovej vojne dočasne nahradila Kominternu) je užitočná ustanovizeň, a pár dní nato ho nechal rozpustiť. V dňoch 22. a 23. júla 1956, na urýchlene zvolanom stretnutí vedúcich predstaviteľov východoeurópskych krajín, Chruščov požiadal účastníkov, aby sa pokúsili získať Juhosláviu späť do "socialistického tábora". Potom vyhlásil, že v bratských krajinách sa začalo prejavovať nebezpečenstvo kontrarevolúcie a že najviac je, podľa všetkého, zraniteľné Poľsko.

Poznaňské udalosti prehĺbili rozkol

V marci 1956 zomrel vo Varšave Boleslaw Bierut. Chruščov prišiel na jeho pohreb a do funkcie Bierutovho nástupcu presadil Edwarda Ochaba, ktorý však čoskoro preukázal svoju neschopnosť ako kolísavec medzi dvoma hlavnými frakciami poľského vedenia.

28. júna 1956 vypukli v Poznani robotnícke nepokoje, ktoré poľská armáda tvrdo potlačila. V bojoch zahynulo okolo 70 civilov a osem vojakov a príslušníkov bezpečnostných zložiek. Hodnotenie poznaňských udalostí prehĺbilo rozpory vo vládnom tábore. Ten sa delil na tzv. natolinských (podľa Natolina pri Varšave, kde sa nachádzalo veľa vládnych víl) a pulawských (podľa komplexu vládnych budov na Pulawskej ulici vo Varšave). Prvá frakcia boli stalinistickí konzervatívci, druhá žiadala reformu riadenia ekonomiky, liberalizáciu cenzúry a demokratickejšie mechanizmy riadenia strany a krajiny.

Natolinská frakcia tvrdila, že poznaňské udalosti boli výsledkom "sprisahania imperialistických agentov" a premiér Cyrankiewicz sa v rozhlasovom prejave dokonca vyhrážal, že "tie ruky, ktoré sa pozdvihnú proti ľudovej moci, budú odseknuté". Pulawskej frakcii sa však podarilo dosiahnuť, že Wladyslawovi Gomulkovi vrátili stranícku legitimáciu. Navyše, 13. októbra sa poľská verejnosť dozvedela, že tento predstaviteľ revolučného hnutia sa predchádzajúci deň zúčastnil na zasadnutí politbyra, čo signalizovalo jeho návrat do vysokej politiky. Verejnosti však ešte neoznámili, že tento bývalý politický väzeň sa stal prvým tajomníkom Poľskej zjednotenej robotníckej strany.

Z Gomulku národný hrdina

Ráno 19. októbra, tesne pred začatím zasadania pléna ÚV Poľskej zjednotenej robotníckej strany (PZRS), pristál na vojenskom letisku pri Varšave špeciál z Moskvy. Bol v ňom N. S. Chruščov a väčšina moskovského politbyra. Z mnohých oblastí krajiny hlásili pohyby sovietsky vojsk. Po dlhom viachodinovom rozhovore sa W. Gomulkovi podarilo Chruščova presvedčiť, že jeho línia je jediným možným spôsobom ako uvoľniť napätie v krajine.

20. októbra Gomulka predniesol na obnovenom plenárnom zasadaní ÚV rozsiahly programový prejav, ktorý bol silnou obžalobou obdobia chýb a deformácií. Ohlásil začiatok "demokratizačného procesu", no zároveň podčiarkol: "Nikomu nedovolíme, aby demokratizačný proces zneužil proti socializmu."

Gomulkov návrat prijali Poliaci s nebývalým nadšením, čo dokonca asi prekvapilo aj nového lídra. V celej krajine sa konali stovky schôdzí a zhromaždení, prijímali sa rezolúcie podporujúce "kurz obrody a demokracie". V krajine sa schôdzovalo a hlasovalo, roľníci rozpúšťali družstvá, z ktorých drvivá väčšina zanikla, robotníci vyháňali z tovární najnenávidenejších riaditeľov a kádrovčíkov, ničili sa zariadenia na rušenie zahraničných rozhlasových staníc. Povolilo sa i drobné podnikanie.

Už 24. októbra W. Gomulka na veľkom zhromaždení na varšavskom námestí Defilad vyhlásil: "Dosť so zhromaždeniami a manifestáciami. Je čas pustiť sa do každodennej práce." Na jednej strane urobil niekoľko krokov, ktoré mu mali zabezpečiť kontrolu nad situáciou a lojálnosť straníckeho aparátu, no zároveň presadil viacero požiadaviek z ľudových zhromaždení. Napríklad 26. októbra prepustili z internácie primasa poľskej katolíckej cirkvi, kardinála Wyszyńskeho a obnovili sa náboženské spolky a tlač. V školách sa opäť mohlo vyučovať náboženstvo a z väzení prepustení biskupi sa smeli vrátiť do svojich diecéz. Obnoviť činnosť mal dovolené Zväz poľských skautov a na poľské univerzity sa mohli vrátiť vyhodení profesori.

Ústup od rýdzeho stalinizmu trval pomerne dlho. Značná časť poľskej verejnosti považovala októbrový prielom za ďalekosiahlu a nezvratnú zmenu k lepšiemu. Gomulka sa stal v krajine na istý čas národným hrdinom. Po čase však sklamal nádeje svojich stúpencov. Nakoniec sa so svojimi spolupracovníkmi rozišiel, pretože nebol schopný pokračovať v demokratizácii krajiny a štátu. Sľubný ekonomický rozvoj sa skončil znova v krízovej slepej uličke. To sa však stalo až v roku 1970. Dnes už v Poľsku nikto nespomína na Gomulku v dobrom. V jeseni 1956 jeho pozíciu, možno paradoxne, upevnili aj udalosti v Maďarsku.

Rákosi odvoláva Nagya

Niekedy v júni 1953 povolal N. S. Chruščov do Moskvy predákov maďarskej strany a ich politiku podrobil zdrvujúcej kritike. Potom sa zišiel ústredný výbor Maďarskej strany pracujúcich, na ktorom nový predseda vlády Imre Nagy predniesol podobne tvrdé slová a vyslovil sa za demokratizáciu strany i štátu. Logickým zavŕšením tohto procesu by bolo odvolanie maďarských stalinistov Rákosiho a Geröa. Lenže práve vtedy zatkli Lavrentija Beriju.

Rákosi a Gerö sa na svojich politických pozíciách nielenže udržali, ale po dvoch rokoch sa im podarilo odstrániť Nagya z premiérskeho postu, ba po obvinení z revizionizmu ho dokonca vylúčili zo strany. Podobne sa Antonínovi Novotnému podarilo v Československu zabrániť nástupu destalinizácie a krajiny sovietskeho bloku tak stáli pred politickými krízami.

Ostatne, Rákosiho kroky proti Nagyovi sa v roku 1955 urobili so súhlasom a podporou Moskvy, hoci aj maďarským stalinistom muselo byť jasné, že návrat pred rok 1953 nie je možný. Napokon, rehabilitáciu Lászlóa Rajka už nemohli zrušiť a na slobode ostal aj János Kádár. Politické represie sa už neobnovili.

Rákosiho vedeniu sa nepodaril a ani nemohol podariť pozitívny zvrat v ekonomike. Poľnohospodárstvo ostávalo naďalej zaťažené neúmerne vysokými daňami, pokračovala politika neúnosnej výstavby ťažkého priemyslu, na čo v Maďarsku vôbec neboli podmienky, a situácia v zásobovaní spotrebným tovarom sa naďalej prudko zhoršovala.

Pokus o návrat k starým časom viedol k rozčarovaniu a k strate nádejí aj u väčšiny členov strany, ktorá stratila vplyv na inteligenciu a široké vrstvy robotníctva. Neorganické prerušenie reformy prinieslo nepredstaviteľný nárast napätia v spoločnosti. Strana bola vnútorne rozvrátená a nebola vôbec schopná reagovať na stupňujúcu sa spoločenskú krízu.

Inšpirácia z Poľska

Po 20. zjazde KSSZ sa Rákosi ocitol v pozícii, ktorá už bola neudržateľná. Keďže sa vo vnútri strany nenašli žiadne sily schopné iniciatívy, vystúpil s ňou Petöfiho krúžok. Táto pôvodne malá skupina intelektuálov (boli to komunisti i nečlenovia strany) organizovala diskusie, na ktorých sa napokon zúčastňovali tisícky ľudí a z ktorých vyšla požiadavka Rákosiho odchodu.

Ten sa rozhodol konať - pozatýkať opozičníkov. Sovietske politbyro malo však z takéhoto postupu obavy. Jeho člen Mikojan prišiel v júli 1956 do Budapešti, aby odporučil Rákosiho demisiu. Rákosi síce odstúpil, ústredný výbor zvolil niekoľko rehabilitovaných komunistov do politbyra a Jánosa Kádára za tajomníka ÚV, no prvým tajomníkom sa stal Gerö, Rákosiho najbližší spolupracovník.

Gomulkov návrat do vedenia Poľskej zjednotenej robotníckej strany doslova elektrizoval vývoj v Maďarsku. 23. októbra 1956 vyšlo v Budapešti do ulíc okolo štvrť milióna ľudí. Žiadali nezávislú politiku na základe socializmu a demokracie, slobodné voľby a návrat Imre Nagya do vedúcich funkcií. Gerö v rozhlasovom prejave označil demonštrantov za "kontrarevolučnú čvargu". Prilial tým olej do ohňa. Ľudia išli demonštrovať pred budovu rozhlasu. Tam padlo niekoľko výstrelov. Je vlastne jedno, kto strieľal prvý, či demonštranti alebo príslušníci bezpečnosti strážiaci rozhlas. Dôležitejšie je, že to boli prvé výstrely ohlasujúce krvavé maďarské udalosti.

Tiene maďarskej revolty

Účastníci povstania tvorili širokú politickú škálu: boli to Nagyovi stúpenci, čo si želali vylepšený socializmus, ďalej tí, čo chceli západný typ spoločnosti, no aj horthyovci, ba dokonca i príslušníci extrémne fašistickej organizácie šípových krížov. Počas nepokojov oslobodili z väzníc okrem politických väzňov aj kriminálnych zločincov, čo čoskoro ovplyvnilo priebeh udalostí.

Hoci bol Imre Nagy zakrátko vymenovaný za predsedu vlády, boje to už nezastavilo. Vedenie krajiny sa vo svojej bezmocnosti uchýlilo k rozhodnutiu požiadať o zákrok sovietske jednotky. Ich zásah však vyvolal ešte väčšiu vlnu odporu, ktorý sa mohol charakterizovať ako boj proti okupantom. Nagyova vláda v skutočnosti už nemala žiadnu moc. Tú prevzali rôzne rady - niektoré sa nazývali revolučné, iné robotnícke alebo národné. Máloktoré z nich uznávali vládu v Budapešti. Masový pohyb nadobúdal čoraz viac smerovanie doprava, dochádzalo k lynčovaniu nielen príslušníkov štátnej bezpečnosti, ale aj komunistov. Upokojenie neprinieslo ani vystriedanie Geröa Kádárom vo vedení strany.

Hoci po piatich dňoch bolo vyhlásené zastavenie bojov, pozícia vlády sa neupevnila. Imre Nagy proklamoval 27. októbra vytvorenie vlády zloženej zo zástupcov viacerých politických strán, ktoré sa počas niekoľkých dní dokázali obnoviť a 1. novembra požiadal o odchod sovietskych vojsk z Maďarska. Oznámil vystúpenie krajiny z Varšavskej zmluvy a jej neutralitu pod záštitou OSN. János Kádár sa s ním vtedy rozišiel a nadviazal kontakt so sovietskymi predstaviteľmi.

"Biely teror" v Maďarsku mal nielen okamžitý ohlas, ale aj dlhodobé dôsledky. Bol napríklad argumentom pre vtedajšie československé vedenie, aby sa na dlhší čas zablokovalo každé úsilie o politické a ekonomické reformy. Vo vedení ZSSR sa až do polovice 80. rokov udržiaval komplex obáv, že po liberalizácii pomerov sa môže kedykoľvek zopakovať to, čo sa v roku 1956 udialo v Maďarsku. Tzv. maďarský komplex bol aj jedným z argumentov pre ozbrojený zásah ZSSR a jeho spojencov do obrodného procesu u nás v roku 1968.

Paradoxy "kádárizácie"

4. novembra 1956 v kasárňach v Szolnoku vytvoril J. Kádár "robotnícko-roľnícku vládu", ktorá požiadala Sovietsku armádu o ozbrojený zásah. V noci nastúpili sovietske divízie do útoku. Väčšinu ozbrojených skupín zlikvidovali v priebehu niekoľkých dní, hoci boje pokračovali ešte niekoľko týždňov.

Kádárova vláda začala vládnuť prakticky od nuly. Nagya neskôr popravili, desaťtisíce ľudí sa ocitli vo väzeniach a okolo dvestotisíc ich emigrovalo. Strana sa rozpadla a musela sa znova vytvoriť pod názvom Maďarská socialistická robotnícka strana.

Hoci János Kádár začínal svoju vládu represáliami, postupne si upevňoval pozíciu a vytvoril predpoklady, aby si v budúcnosti získal podporu značnej časti maďarskej spoločnosti. Pravda, krutosť pri potláčaní maďarskej revolty zanechala v historickej pamäti Maďarov ranu, ktorá sa ani dodnes, po 45 rokoch úplne nezahojila.

Ukázal sa však iný paradox. Sotva dnes v Poľsku existuje niekto, kto by obhajoval W. Gomulku. Keď sa však pripomínalo 45. výročie udalostí v Maďarsku, ozvali sa hlasy na Kádárovu obranu. V Maďarsku sa v 60. rokoch uskutočnila hlboko siahajúca ekonomická reforma, ktorá nielenže poskytla štátnym podnikom značnú autonómiu, ale vytvorila aj priestor na súkromné podnikanie. Hoci sa nenarušil systém jednej strany, schopní nestraníci dostali možnosť uplatniť sa. Uľahčilo sa nielen cestovanie na Západ, ale maďarskí emigranti z roku 1956 mohli voľne navštevovať svoju vlasť. Zminimalizoval sa i stranícky dohľad nad kultúrou.

Dnes je nepochybné, že práve "kádárizácia" vytvorila predpoklady na to, aby transformácia maďarskej politiky a ekonomiky po roku 1989 bola spomedzi východoeurópskych krajín najmenej bolestná.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984