Pravoslávie sa vracia
Prinajmenšom je zaujímavé sledovať, ako sa bývalý komunista a plukovník ruskej kontrarozviedky (FBS) Vladimir Putin mení na veriaceho. Ideové salto prezidenta je napokon jeho súkromná záležitosť. Otázne ostáva, čo si o takejto premene myslia milióny ruských ateistov. Putin počas nedávnej návštevy Soloveckých ostrovov vyzval svoju krajinu, aby sa vrátia k prameňom kresťanstva. Podľa terajšej hlavy Ruska je myšlienka rovnosti národov pred Bohom základom vnútornej i zahraničnej politiky RF.
Biele oblaky na severnom nebi visia nízko nad nekonečnou hladinou mora. Občas ich pretnú stožiare lodí a opäť splývajú s hladinou rovnako Bieleho mora najmä počas obdobia bielych nocí. Po pätnástich hodinách plavby sa v diaľke objavuje a postupne rastie úzky pás pevniny. Zväčší sa až vtedy, keď loď obopláva ostrovy a zakotví v zálive Spásy. Až potom vyvstane pred trpezlivým turistom v celej svojej kráse majestátny areál Soloveckého kláštora. Miesta, kde napriek drsnej prírode žijú už po stáročia ľudia a od ktorého je k Severnému polárnemu kruhu poldruha stovky kilometrov. Miesto, na ktoré bolo Rusko po stáročia pyšné a duchovne z neho čerpalo. Miesto, skropené krvou väzňov jedného z prvých pracovných táborov po roku 1917. Dlhší čas po Októbrovej revolúcii chátrali historické pamiatky, ale pravoslávna viera, odveký základ ruskej štátnosti (slávneho admirála Ušakova nedávno vyhlásili za svätého), sa na Solovky vracia.
Tábor - synonymum smrti
Doba je už taká, že ľudia musia na Soloveckých ostrovoch, či ako ich v Rusku volajú - na Solovkách žiť aj v krutých prírodných, v súčasnosti i zložitých spoločenských podmienkach. Musia strpieť následky rozvratu a pustošenia, prekonať vnútornú katarziu, aby sa naučili vnímať toto miesto nielen ako zabudnutý kút prírodných krás, či obrovský exponát stalinských represií a gulagov vôbec, ale aj ako majestátny pamätník starej architektúry. A čo je zo všetkého najdôležitejšie - nájsť zdroj svojho vnútorného prerodu.
Prvé, s čím sa na Solovkách stretnete, je rev motoriek, policajti v uniformách, túlavé psy, hľadajúce čosi pod zub, skromné dedinské obchodíky a predajné stánky, zásobené zvyškami spotrebiteľského braku západného pôvodu. A napokon miestni rybári, ponúkajúci turistom čerstvé úlovky. Zapolárny pokoj prezentuje len majestátny obrys niekoľkostoročného kláštora, ktorý pripomína svoju prevahu nad peripetiami čias.
Návštevník akosi nechtiac na Solovkách hľadá stopy toho, čo je nám dobovo bližšie - ostnatý drôt, strážne veže, hrubých dozorcov - súostrovie Gulag. Pojem tábor Solovky je v ruskom povedomí zakorenený veľmi hlboko a bol postrachom niekoľkých generácií. Preto jedným z prvých pomníkov obetiam krvavých represálií na Ľubjanskom námestí v Moskve sa stal solovecký kameň. Smutnej histórii venovali osobitnú expozíciu v miestnom múzeu. Z fotografií hľadia stovky väznených, neskôr umučených ľudí. V miestnostiach vládne pološero, pretože opäť nefunguje dodávka elektriny. Na Solovkách sa žije ťažko. Nie je tu ani meter upravovanej, rovnej cesty, zato množstvo chátrajúcich budov a ako pomník nehospodárnosti čnie do výšky obrovský skelet niekdajšieho kláštorného hotela.
Vzkriesenie kláštora
Tunajší ľudia si na vieru veľmi nepotrpia. Z vyše tisíca ostrovanov chodí na bohoslužby iba niekoľko desiatok. Popritom do roku 1917 tu žili len mnísi a tí, čo prichádzali pracovať pre rozvoj kláštora. V období občianskej vojny tu revolučné oddiely postrieľali všetkých 270 mníchov.
"O niekoľko rokov určite dôjde k prehodnoteniu hodnôt a ľudia svoj vzťah k náboženstvu zmenia," prorokuje zástupca predstaveného kláštora, otec Jozef. Keď na ostrovy dôjdu neveľké finančné čiastky, súrne sa používajú na obnovu. Už zhotovili ikonostas, zreštaurovali a pozlátili poschodia Blagoveščeského kostola, maľujú sa ikony. Plní sa aj program vzkriesenia zvonov, z ktorých sa dochovalo iba trinásť. Štrnásty o váhe takmer 700 kilogramov pred časom v Kamensku-Uralskom vyrobil zvonársky majster M. Ošuškov. Reštaurujú sa zaujímavé vodné technické sústavy, pretože Solovky sú aj miestom dômyselnej vodnej techniky.
"Vzkriesenie Soloviek považujeme za rovnocenný príklad obnovy chrámu Krista Spasiteľa v hlavnom meste. Pokým moskovský chrám je svätostánok z 19. storočia, Solovky sú pamätníkom z 15. storočia," podotkol otec Jozef.
V roku 1429 sa mních Savvatij stretol na púti po severnej Rusi s pustovníkom Germanom, ktorý mu porozprával o neobývaných ostrovoch v Bielom mori. Obaja sa tam vydali a usadili sa pri Sekernej hore, kde neskoršie vznikla pustovňa starovercov - skit. Dnes sa z neho zachoval iba kostol z roku 1867, v ktorého valcovitej lucerne zriadili maják. Boží stánok sa stal nielen duchovným svetlom, ale aj spásou ľudí na mori.
Práve v tomto chráme v období stalinských nezákonností vybudovali karcer, najstrašnejšie miesto na Soloveckých ostrovoch. Väzňov tu držali po celý rok bez vrchného ošatenia napriek polárnej zime. Aby sa zohriali, tisli sa k sebe a umierali nielen od mrazu, ale aj zadusením. Tí, čo sa nechceli dať pokoriť, skončili strašným spôsobom. Priväzovali ich k drevenej klade a zhadzovali zo schodov, ktoré slúžili ako popravisko. Od jeho vrcholu po úpätie hory bolo tých strašných schodov ako dní v roku - 365.
Dyňa pre Petra Veľkého
Vráťme sa však do stredoveku. Mních Savvatij zomrel v roku 1435 a v jeho diele pokračoval German, muž zrejme nemeckého pôvodu, Zosima a ďalší. Zosima zaviedol prísny poriadok spoločného života a sám postavil prvý drevený kostol, kde dnes stojí Solovecký kláštor. Duchovná autorita a zásluhy o štát, postavenie na ostrove a nesmierne bohatstvo, ku ktorému sa toto náboženské stredisko dopracovalo, znamenali jeho hospodársku slobodu a nezávislosť. Tie spôsobili, že sa kláštor stal oporou starovercov a neohrozene hájil ich vieru. Staroverectvo bolo hnutie v pravoslávnej cirkvi namierené proti reformám patriarchu Nikona v 17. storočí. V rokoch 1666 až 1676 kláštor obliehali cárske vojská a po dobytí ho nemilosrdne vyplienili.
Tisíce rodín starovercov ušli do vzdialených pustatín. Niektorí sa skryli v nekonečnej sibírskej tajge tak dokonale, že celkom stratili kontakt s Ruskom. Ešte na začiatku 80. rokov minulého storočia objavil letecký prieskum zvyšky tých, ktorí tu od konca 17. storočia prežili až do súčasnosti. Nevedeli nič o páde cárizmu, o boľševickom režime, ani o Druhej svetovej vojne. Ich jediný majetok predstavovali staré cirkevné knihy, ktoré síce nevedeli čítať, no jediné, čo si po troch storočiach zapamätali, boli mená tých, ktorých považovali za najväčších hriešnikov - Nikona a Petra I.
Začiatkom minulého storočia už za štátnej podpory postavili silné hradby a kláštor sa stal morskou pevnosťou. Tá pomohla odraziť blokádu Angličanov, ktorí sa chceli útokom z mora zmocniť ostrova. Angličania napokon prosili "pre zmilovanie božie" v kláštore o jedlo.
Dodnes vyvolávajú obdiv veľké technické vymoženosti kláštora. Mnísi, tu ďaleko na severe, pestovali jablká, ruže a okrasné kríky. Cára Petra Veľkého pohostili dyňami, ktoré vypestovali v skleníkoch. Vybudovali zložitý systém kanálov, ktorý spájal viaceré jazerá, a postavili tu aj veľmi dobre vyprojektovanú hrádzu.
S vlastným hospodárstvom
História návratu pravoslávnej cirkvi na Solovecké ostrovy je zaujímavá a poučná. Neobišlo sa to bez špekulácií a akcií, vypočítaných na efekt. Zvyšky gulagu začali likvidovať počas chruščovovského "odmäku" v polovici 60. rokov. V roku 1967 tu sovietsky štát zriadil Solovecké múzeum ako pobočku Archangelského vlastivedného múzea. Jeho pracovníci sa zaslúžili o to, že ostrovy už v roku 1974 vyhlásila vláda za Štátnu historickú a prírodnú rezerváciu.
Po začatí perestrojky, ale najmä po oslavách milénia kresťanstva na Rusi vzniklo hnutie verejnosti za odovzdanie Soloveckých ostrovov pravoslávnej cirkvi. S rovnakou žiadosťou sa obrátilo na vedenie štátu aj zhromaždenie arcibiskupov pri príležitosti 400. výročia založenia úradu patriarchu. Požiadavku vrátiť ostrovy cirkvi potvrdil aj cirkevný snem, na ktorom zvolili za hlavu pravoslávia patriarchu Alexija II. Nik však vtedy nedomyslel, ako cirkev, ktorej predstavitelia vtedy na ostrovoch ešte neboli, dokáže spravovať občianske záležitosti, zabezpečovať chod každodenného života, zdravotnícku starostlivosť, školstvo a výrobu.
Široká ruská verejnosť, najmä však vtedajší poprední predstavitelia kulúrneho života - S. Jamščikov, D. Lichačov, A. Solženicyn - sa takisto postavili za požiadavku vrátiť Solovky cirkvi. A tak 4. apríla 1992 Blagoveščenský kostol odovzdal štát bez náhrady do neobmedzeného užívania Soloveckému Spassko-preobraženskému mužskému kláštoru. Ešte predtým riaditeľ štátneho múzea a predstavený kláštora uzavreli dohodu, že Soloveckému kláštoru odovzdajú viac ako 30 pamiatok na ostrove.
Staronová inštitúcia si začala postupne vytvárať vlastné hospodárstvo. Zadovážili si stádo kráv a v súčasnosti už prebytok hovädzieho mäsa predávajú. Obnovili rybolov, ktorý bol pre kláštor tradičným zdrojom obživy. Biele more je pre rybárov veľmi nebezpečné. Mníchov tu nájdete zatiaľ poskromne, päť desiatok, hoci v období rozkvetu tohto cirkevného objektu ich tu žilo do 400 plus veľa pomocných síl. Podnebie je tu veľmi drsné a tak viacerí záujemcovia o rehoľný život žiadajú o návrat na pevninu.
Peňazí poskromne
Existencia kláštora ostáva komplikovaná. Účelové dotácie na rekonštrukciu pamiatok sem prúdia veľmi nepravidelne. Kláštor kedysi vlastnil na pevnine rozsiahle pozemky, obchodoval vo veľkom so soľou a s rybami. Pri stavbe pevností mal podporu štátu a dostával veľké súkromné dary. Dobrí ľudia pomáhajú kláštoru aj v súčasnosti.
Natália Solženicynová, manželka známeho spisovateľa, poslala prostredníctvom zastúpenia Soloveckého kláštora v Moskve desaťtisíc dolárov, čo stačilo na kúpu rybárskeho člna. Tvrdenie, že sa Alexander Solženicyn rozhodol venovať celý honorár za vydanie knihy Súostrovie Gulag na obnovu Soloviek, sa nezakladalo na pravde. Jeho manželka kedysi vyhlasovala, že prvá cesta jej muža po návrate z USA bude smerovať práve sem, no zatiaľ sa neuskutočnil.
Kláštor v súčasnosti riadi Moskovský úrad patriarchu. Jeho zastúpenie sa nachádza v Chráme mučeníka Juraja, pri hoteli Balčug, kam smerujú po informácie a kontakty novinári a predstavitelia cestovných kancelárií. Hoci Solovky ležia tak trochu pánubohu za chrbtom, postupne sa stávajú magnetom turistického ruchu, ktorý sa v Rusku preberá z letargie, spôsobenej rozpadom sovietskeho impéria.
