Aj konsenzus má svoje hranice

So záujmom som si prečítal v prílohe SLOVA č. 44/2001 Do diskusie názory troch predstaviteľov SDĽ, ktoré vzišli z diskusného fóra v Klube nového SLOVA. S väčšinou názorov sa dá určite súhlasiť. Nakoniec program strany i vízie blízkej budúcnosti hovoria jasnou rečou, aká by mala byť jej politika. To však, žiaľ, zatiaľ platí iba v teoretickej rovine. Napriek dobrému programu a nespornej odbornosti špičiek SDĽ sa v podstate jediná parlamentná ľavicová strana pohybuje na hranici zvoliteľnosti do NR SR. A to nie je len na zamyslenie a rétorické cvičenia, to je povel na zásadné praktické kroky.

Som jednoduchý človek, ako elektrikára ma život naučil i to, že ak som chcel zodpovedne odstrániť akúkoľvek poruchu, musel som dôkladne poznať jej príčinu. Niečo podobné by sa malo realizovať i v politike. Základom ľavicovej politiky by mala byť prax a tu sme veci najviac nezvládli. Viem, že sila SDĽ v pravicovej vláde je veľmi obmedzená a počet hlasov nepustí, no my sme často zlyhali i vo veciach, ktoré nešli cez vládu, či parlament. Mohol by som uviesť niekoľko desiatok príkladov, ako sme boli málo dôslední napr. v pomoci regiónom, ako sme hľadali konsenzus tam, kde mali byť jasné hranice. Ak ľavicová strana nepostaví jasné mantinely, za ktoré sa nedá ísť, a hľadá konsenzus aj tam, kde to jednoducho nejde, stráca svoju tvár a konsenzus sa mení na lavírovanie. Vrátiť sa k zásadám - to by mala byť jedna z prvých úloh nového vedenia strany.

Rovnako si myslím, že by malo dôjsť k posilneniu tímovej práce v SDĽ. Do jej vedenia i republikového výboru by mali delegáti zjazdu nominovať ľudí, ktorí vedia pracovať v kolektíve, nehrajú na seba a dokážu sa spoločne podpísať nielen pod úspechy, ale najmä neúspechy strany. Práve silná tímová práca so vzájomným rešpektovaním sa je vhodná pre úspešnú ľavicovú politiku. Preto treba dať vedeniu strany, jej predsedovi také právomoci, aby v plnej miere mohli realizovať svoje predstavy, no, samozrejme, aby boli za výsledky politiky i priamo zodpovední.