Globálna kríza zamestnanosti

Medzinárodná organizácia práce v poslednom čase vystupňovala svoje úsilie, aby upozornila, že problém nezamestnanosti už dávno nadobudol globálny charakter a vzhľadom na prehlbujúci sa proces globalizácie je jeho riešenie mimo možností populisticky vystupujúcich národných vlád. Politici sa tvária, akoby mali tieto sily úplne pod kontrolou, kým v skutočnosti neovplyvňujú takmer nič.
Počet zobrazení: 1179

Medzinárodná organizácia práce v poslednom čase vystupňovala svoje úsilie, aby upozornila, že problém nezamestnanosti už dávno nadobudol globálny charakter a vzhľadom na prehlbujúci sa proces globalizácie je jeho riešenie mimo možností populisticky vystupujúcich národných vlád. Politici sa tvária, akoby mali tieto sily úplne pod kontrolou, kým v skutočnosti neovplyvňujú takmer nič.

Tempo miznutia pracovných miest, ktoré hľadá viac ako tretina práceschopného obyvateľstva zemegule, závratne stúpa. Miliardová armáda nezamestnaných sa ročne zvyšuje o niekoľko desiatok miliónov a neexistujú reálne predpoklady, že by sa tento trend mal zastaviť. Rozdiely sú pritom obrovské. Kým japonská nezamestnanosť predstavuje zanedbateľných niekoľko percent, jestvujú krajiny, kde sa toto číslo vyšplhalo až k neuveriteľným 70 percentám (napríklad Palestína). Európa, ktorá žije v presvedčení, že z hľadiska počtu pracovných miest je na tom stále najlepšie, by mala skrotiť svoje sebavedomie pohľadom na Libanon, kde prácu hľadá len deväť percent ľudí, alebo na Egypt, kde je nezamestnanosť dokonca iba osempercentná. Náš stupeň nezamestnanosti sa dá porovnať s Marokom a Alžírskom.

To sú však len čísla pre zaujímavosť. Znepokojovať by nás malo predovšetkým to, že sme svedkami javu, ktorý donedávna nepredpokladali ani tie najkatastrofickejšie vízie. Globalizácia už totiž nerozširuje chudobu iba v rozvojových krajinách, ale aj vo vyspelých štátoch. Štatistiky nemilosrdne ukazujú, že rozdiely sa už nezväčšujú iba medzi bohatým Severom a chudobným Juhom, no i vnútri jednotlivých spoločností. Tieto údaje by nás mali nútiť zamýšľať sa nielen nad technokratickým zvládaním pracovného trhu, ale aj nad podstatou našej civilizácie ako takej.

Pracujeme viac ako v minulosti

Práca v zmysle ekonomického cieľa nebola vždy dominantnou aktivitou ľudstva. K tejto zmene došlo približne pred dvesto rokmi s nástupom priemyselného kapitalizmu. V predkapitalistických spoločnostiach, najmä v stredoveku a staroveku, ľudia pracovali oveľa menej ako v súčasnosti a medzi pôvodnými kmeňmi Afriky a Austrálie je to tak dodnes. Tento rozdiel bol taký obrovský, že prví priemyselníci v 18. storočí mali reálny problém zamestnať ľudí na plný pracovný deň. Prví továrnici zbankrotovali práve z týchto príčin.

Dnešná spoločnosť založená na práci je postavená na etike, že tí, ktorí pracujú málo, konajú proti záujmom spoločenského celku a nezaslúžia si byť jeho členmi. Vznikla tak akási ideológia práce, ktorú si osvojila politická pravica i ľavica. Ide o ideológiu založenú na presvedčení, že práca je jediný spôsob ako riešiť súčasnú krízu. A ak sa chceme zbaviť nezamestnanosti, musíme pracovať nie menej, ale viac.

Táto teória je však dnes zastaraná. Už neplatí, že produkovať viac znamená pracovať viac, alebo že zvyšovanie výroby bude viesť k zlepšovaniu kvality života. Bez ohľadu na konkrétne výrobky alebo služby sa naše potreby už vo väčšine prípadov nesústreďujú na množstvo, ale kvalitu. Navyše je dokázané, že zvýšenie produkcie sa odrazilo v tých sektoroch, ktoré znižovali množstvo práce. Výsledkom týchto zmien je skutočnosť, že výroba si už nevyžaduje prácu na plný pracovný úväzok. Spoločnosť založená na práci sa tak dostala do krízy.

Nová úloha odborov

Za týchto okolností úloha odborov vzrastá, ale zároveň sa aj dramaticky mení. Ich prežitie totiž závisí od schopnosti zmeniť doterajšiu pracovnú etiku. Pritom nejde o nijaké obzvlášť prevratné veci. Už pri vzniku odborového hnutia predsa stáli heslá hovoriace o oslobodení od práce. Dnes treba raziť heslo požiadavky pracovať menej tak, aby mohol pracovať každý.

Odbory však nemôžu v budúcnosti existovať ako hnutie bez toho, aby rozšírili svoje poslanie na obranu čiastkových záujmov námezdných robotníkov. Projekt spoločnosti založenej na oslobodení od práce pre ekonomické ciele, na skracovaní pracovných hodín a na rozvoji iných typov aktivít je možným zmyslom súčasného historického vývoja charakteristického technologickou revolúciou. Využiť technologickú revolúciu v prospech socialistického hnutia sa preto stáva jednou z kardinálnych úloh postmodernej ľavice.

Isto, zápas za nové pracovné miesta nestratil nič na význame, no odborové hnutie si nemôže dovoliť ignorovať skutočnosť, že vzrastajú hnutia bojujúce prakticky za znovuzískanie kontroly nad vlastným životom. A tie sú pre budúcnosť spoločnosti rovnako dôležité. Preto odbory musia brať do úvahy aj to, že práca, ktorú vykonávajú ženy v domácnosti, je rovnako ťažká ako platená práca mužov. To znamená, že kampaň za skracovanie počtu pracovných hodín musí ísť ruka v ruke so spravodlivou redistribúciou platenej práce i so spravodlivým rozdelením neplatených úloh v domácnosti. Odbory sa nemôžu správať ľahostajne k podobne orientovaným ženským hnutiam. Rapídne zníženie pracovného času bez zníženia platu je totiž nevyhnutnou podmienkou oboch cieľov.

Revitalizácia ekonomického fašizmu

Musíme byť veľmi obozretní pri definovaní súčasných sociálnych rizík, pretože problém marginalizovaných ľudí 21. storočia už nie je vykorisťovanie, ale zabudnutie. Oni budú jednoducho nepotrební. Model pätinovej spoločnosti, v ktorej nájde iba 20 percent obyvateľstva uplatnenie, sa s racionálnou chladnokrvnosťou stáva predmetom rokovaní najvýznamnejších ekonomických združení. Ak si ich vízie premietneme do situácie vo viacerých ázijských a afrických krajinách, kde o prácu prišli už dve tretiny ľudí, ľahko si uvedomíme, ako hrozivo blízko máme k naplneniu tejto šialenej idey. Musíme brať veľmi vážne neoliberalistickú definíciu porazeného, ktorému spoločnosť nič nedlhuje. Ktokoľvek môže byť kedykoľvek vylúčený zo systému, či už následkom choroby, staroby, tehotenstva, náhleho zlyhania či jednoducho preto, že ekonomické okolnosti a neustály prenos bohatstva od základne k vrcholu si to vyžadujú. Nekompromisné vylučovanie zo spoločnosti je dnes všeobecne na programe dňa. Takéto masívne vyčleňovanie celých skupín obyvateľstva svet naposledy zažil počas éry fašizmu.

Porovnávanie súčasnosti s fašistickým režimom sa môže zdať prehnané len tomu, kto si zamieňa fašizmus s nacizmom a vníma iba jeho symbolické prejavy ako hajlovanie či uctievanie hákového kríža. Toto zjednodušené vnímanie reality vídať u nás pravidelne počas spomienkových slávností 14. marca, 8. mája, či 29. augusta, keď sa opakujú tie isté rituály pri pomníkoch bez hlbšieho zhodnotenia reálnej hrozby fašizmu. Fašizmus nie je iba politická, ale aj ekonomická kategória. Vznikol v Taliansku na princípe korporatívneho štátu. Tento systém mal zabezpečiť úplnú kontrolu moci z jedného centra a nezvratnosť založených procesov. Dnešný nadnárodný korporativizmus sleduje do značnej miery tie isté ciele.

Prevaha ideí v ľavici

V čase, keď sa zvyšuje tlak najrozličnejších mocenských záujmových skupín (ktoré vlastne ani nepoznáme) na jednotlivé vlády, tu musí existovať protitlak zo strany občanov, ktorý je dôležitejší ako akékoľvek jalové politické reči. Na strane ľavice je pritom početná prevaha, pretože v hre neoliberálov býva porazených oveľa viac ako víťazov. Ľavica má svoje myšlienky, zatiaľ čo sa idey neoliberálov začínajú pre opakované krízy spochybňovať. Čo jej zatiaľ chýba, je koordinácia a jednota. Tento problém však nie je technicky neprekonateľný. Keďže hrozba má očividne nadnárodný charakter, aj reakcia na ňu musí byť nadnárodná. Solidarita už dnes neznamená iba pomoc v úzkom zmysle slova. Je ňou hľadanie a nachádzanie skrytých synergií prepájajúcich zápasy a úsilia mnohých skupín tak, aby uspeli vďaka svojej početnej prevahe a sile myšlienok.

Ak si toto odbory neuvedomia, ak svoju jedinú úlohu budú vidieť naďalej iba v obrane záujmov tých, ktorí majú prácu, potom riskujú, že degenerujú do neokorporatívnej, konzervatívnej sily, ako sa to stalo v mnohých krajinách Latinskej Ameriky. Ak chcú vôbec prežiť a prerásť do hnutia presadzujúceho individuálne a sociálne oslobodenie, ich úloha sa musí rozšíriť až za ochranu pracujúcich na pracoviskách. Rovnako by si odbory mali uvedomiť, že ich úloha nie je výlučná, že by nemali prepadnúť ilúzii o vlastnom dominantnom postavení pri zápasoch občianskeho odporu a že sa dnes musia naučiť plne koordinovať svoje úsilie s novými sociálnymi hnutiami. Ak sa budú usilovať o monopolizáciu svojho postavenia namiesto toho, aby vytvorili sociálnu alianciu na báze spoločného cieľa, veľmi rýchlo sa dostanú na okraj tohto prúdu.

Za tisíchodinový pracovný rok

Popredný francúzsky ekonóm, teoretik environmentálneho socializmu André Gorz v tejto súvislosti predpokladá, že globálna nezamestnanosť v najbližších rokoch vzrastie až na 40 percent. Preto navrhuje ambiciózny pätnásťročný plán na zavedenie tisíchodinového pracovného roku, čo by zredukovalo pracovný čas približne na polovicu. Postupne by sa skracoval pracovný týždeň na 32, 28, 24 až 20 hodín, a to bez straty reálneho príjmu. Ciele ľavice v tomto smere by mali byť jasné: po prvýkrát v dejinách zastaviť míňanie väčšiny nášho času a života na platenú prácu. Po prvýkrát sa oslobodenie od práce stáva skutočnou vyhliadkou. Táto šanca sa nesmie podceňovať. A to napriek tomu, že tento zápas nebude podporovať Európska únia, najvyspelejšie štáty sveta, alebo mediálne reťazce. Tento cieľ má mravný základ a usiluje sa predovšetkým o to, aby naše životy ovládali iné hodnoty ako tie ekonomické.

Ľavica musí zvýšiť svoje sebavedomie a nájsť zmysel ľudského života v niečom inom ako v rastúcej zamestnanosti, rastúcich platoch a rastúcej produkcii. Mali by sme sa učiť napĺňať náš čas aktivitami, ktoré nemajú ekonomický cieľ. Ak začneme kultivovať prostredie, posilňovať sieť sociálnych vzťahov, rozvíjať priateľstvo, kultúru a vzdelanie, ak sa budeme viac venovať deťom a dobrovoľníckym aktivitám, až vtedy pochopíme skutočný zmysel socializmu, zmysel oslobodenia a zušľachtenia človeka a jeho života.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984