NATO a európska bezpečnosť
Vo svojom posolstve Kongresu sformuloval prezident USA James Monroe (1758-1831) zásady, podľa ktorých sa mali riadiť krajiny západnej pologule. Konštatoval v nich, že "politický systém v Európe je zásadne odlišný od politického systému v Amerike" a varoval, že jeho krajina bude považovať každý pokus európskej mocnosti "zavádzať svoj systém na ktoromkoľvek mieste tejto pologule za ohrozenie mieru a svojej bezpečnosti".
Stručne povedané, Monroeova doktrína sa dala vyjadriť princípom "Amerika Američanom", ktorý mal však aj druhú stranu: USA sa ním vlastne zaviazali, že sa nebudú miešať do politického diania v Európe. Túto doktrínu bolo možné dodržiavať iba v 19. storočí. No už na začiatku 20. storočia sa z USA stala mocnosť s globálnymi záujmami. Americká verejnosť si to hneď neuvedomila a trvalo desaťročia, kým sa zbavila izolacionistických postojov. Z geopolitického hľadiska sú záujmy USA skôr v oblasti Tichého oceánu, k atlantickej orientácii ich prinútil vývoj historických udalostí. Veď už o priebehu Prvej svetovej vojny rozhodol americký zásah.
Prednosť otvorenej diplomacii
Nikto - pokiaľ nie je vedomým falšovateľom dejín - nemôže poprieť, že Druhú svetovú vojnu rozpútalo nacistické Nemecko spolu s militaristickým Japonskom. Hoci s vinníkmi Prvej svetovej vojny je to zložitejšie (na prvý pohľad by sa zdalo, že vypukla ako živelná katastrofa), tým hlavným bolo takisto Nemecko.
V druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia si svet rozdelili Veľká Británia a Francúzsko. Nemecko chcelo primerané "miesto na slnku", čiže prístup k lacným surovinám a k trhom. Malo však veľmi rozsiahle požiadavky, ktoré sa dali presadiť iba vojnou, a tá mohla byť jedine globálna.
Americký prezident Thomas Woodrow Wilson (1856-1924) vo svojich povestných štrnástich bodoch vymenoval okruhy problémov, ktoré bolo treba vyriešiť, aby sa podťali korene budúcich vojnových konfliktov. Zahraničná politika, najmä vytváranie spojeneckých koalícií, mala prejsť pod demokratickú kontrolu verejnosti príslušných krajín. Inak povedané - tajnú diplomaciu vystriedať otvorenou. Táto iniciatíva sledovala niekoľko cieľov: zabezpečiť úplnú slobodu plavby v medzinárodných vodách a právo na rovnaký prístup ku zdrojom surovín, vytvoriť systém slobodného svetového obchodu znižovaním umelých prekážok, zapojiť národy celej planéty do procesu celosvetového odzbrojenia a riešiť otázku kolónií s ohľadom na názor domorodého obyvateľstva.
Spoločnosť národov - záruka mieru?
Svet po Prvej svetovej vojne sa mal utvárať na základe sebaurčenia národov a vytvorenia etnických hraníc medzi štátmi, a to bez ohľadu na výsledok vojny. Za garanta nového svetového poriadku, medzinárodného práva a územnej nedotknuteľnosti a nezávislosti krajín sa považovala Spoločnosť národov. Lenže, nesplnil sa jeden z hlavných predpokladov jej úspešného fungovania - USA do nej nevstúpili.
V roku 1926 ohlásil budúci führer v knihe Mein Kampf zámery svojej politiky: Nemecko znova rozpúta svetovú vojnu, ktorej cieľom bude pokoriť Francúzsko a ovládnuť územie Ruska. V úlohe potenciálnych spojencov nacisti videli Taliansko a Veľkú Britániu.
Rozpútaniu svetového konfliktu Spoločnosť národov, samozrejme, nezabránila. Navyše, Veľká Británia, Francúzsko a Taliansko dali Adolfovi Hitlerovi "zelenú", keď mu v Mníchove vydali napospas Československo. Možno sa oprávnene domnievať, že politici v rozhodujúcich západných mocnostiach síce pochopili zmysel Mein Kampfu, no ponúkala sa tu lákavá vízia, že vo veľkej vojne by sa nacistické Nemecko i boľševické Rusko navzájom zničili. Skončilo sa to však inak.
Začiatok studenej vojny
Po Th. W. Wilsonovi sa až Franklin Delano Roosevelt (1882-1945) stal tým americkým prezidentom, ktorý pochopil, že USA sa nevyhnú potrebe robiť globálnu politiku. So vstupom krajiny do Druhej svetovej vojny súhlasila americká verejná mienka až po japonskom útoku na Pearl Harbor.
Proti koalícii nacistického Nemecka, fašistického Talianska a militaristického Japonska sa vytvorila antifašistická koalícia, ktorej významným členom bol aj Sovietsky zväz. Bez jeho účasti nebolo možné utvárať ani povojnový svetový poriadok.
Za vyhlásenie studenej vojny sa zväčša považuje prejav vtedy už bývalého britského premiéra Winstona Churchilla (1874-1965) na americkej univerzite vo Fultone. Tam, v prítomnosti amerického prezidenta Harryho Trumana, povedal: "Od Štetína na Balte až po Terst na Jadrane sa na kontinente spustila železná opona. Za touto hranicou vo sfére, ktorú musím nazvať sovietskou, ležia všetky staroslávne mestá strednej a východnej Európy a všetky podliehajú v tej či onej forme nielen sovietskemu vplyvu, ale i veľmi tuhému a v mnohých prípadoch rastúcemu poručníkovaniu Moskvy."
V rokoch 1947 až 1949 podnikli USA viacero krokov, ktoré západnú politiku sformovali prakticky až do konca storočia. 12. marca 1947 americký prezident vyhlásil Trumanovu doktrínu: "Myslím si, že musí byť zásadou USA podporovať slobodné národy brániace sa zotročeniu, o ktoré sa usilujú ozbrojené menšiny alebo tlaky zvonka... Musíme pomáhať slobodným národom, aby si utvárali svoj osud tak, ako sami uznajú za vhodné."
Išlo tu o Grécko a Turecko. V jednej krajine prebiehala občianska vojna, ktorú by pravdepodobne vyhrali tamojší komunisti, ak by ich protivníci nedostali zahraničnú pomoc. Voči druhej Stalin vyslovil územné požiadavky - išlo o oblasti, ktoré Turecko zabralo, keď Gruzínsko a Arménsko na krátky čas vyhlásili nezávislosť od Ruska. O dva mesiace neskôr, 5. júna 1947, minister zahraničia vyhlásil Marshallov plán. USA mali vývozné prebytky okolo 12,5 miliardy dolárov ročne a tu sa naskytala možnosť vyriešiť tento problém vo forme hospodárskej pomoci.
Nikdy sa neprekročili medze
Podnetom k úsiliu USA zapojiť sa do európskych záležitostí aj vo vojenskej forme boli udalosti v ČSR vo februári 1948. Západoeurópske vlády sa obávali (podľa všetkého, zbytočne) akcie domácich komunistických strán, ktoré počas roku 1947 vytlačili z vedenia. V tomto ovzduší obáv uzavreli Francúzsko, Veľká Británia a krajiny Beneluxu Bruselský pakt.
Prvým konfliktom studenej vojny, ktorý hrozil, že prerastie do "horúcej", bola berlínska kríza v lete 1948. Keď západné mocnosti zaviedli vo svojich okupačných zónach Nemecka vlastnú menu a chceli ju uplatniť aj vo svojich sektoroch Berlína, Sovietsky zväz reagoval blokádou. Kríza odhalila pravidlá studenej vojny: západné mocnosti sa nepokúsili preraziť do Berlína pozemnou cestou a ZSSR nechal na pokoji vzdušný most.
Hoci svet stál viackrát na pokraji nového konfliktu, nikdy sa neprekročili tie medze, ktorých narušenie by znamenalo vypuknutie Tretej svetovej vojny. Hoci mal ZSSR v konvenčných zbraniach nepopierateľnú prevahu, v roku 1950 sa blokáda Berlína úplne zrušila. Prvé meranie vojenských síl medzi Východom a Západom sa však konalo inde - v Kórei.
Vznik Severoatlantickej aliancie
Blokáda Berlína ukázala, že krajiny Bruselského paktu sú proti sovietskej vojenskej sile bezmocné. Zároveň tu istú úlohu zohrával strach zo znovuzrodenia nemeckého militarizmu. 4. apríla 1949 zástupcovia USA, Kanady, Belgicka, Dánska, Francúzska, Islandu, Talianska, Luxemburska, Holandska, Nórska, Portugalska a Veľkej Británie založili podpisom Washingtonskej zmluvy Severoatlantickú alianciu.
Signatári sa v 5. článku, ktorý tvorí jadro zmluvy, zaviazali, že útok na jedného zo signatárov budú považovať za útok na všetkých a že podniknú "všetky nevyhnutné kroky, vrátane použitia vojenskej sily, na obnovenie a udržanie bezpečnosti v severoatlantickej oblasti". Druhý článok zmluvy ich zaväzuje vzdorovať podľa svojej i kolektívnej schopnosti ozbrojenému útoku.
Úlohu Severoatlantickej aliancie výstižne vyjadril jej prvý generálny tajomník lord Ismay - "udržať Ameriku v Európe, Rusko mimo Európy a Nemecko pri zemi". Prvé dve úlohy sa síce viac-menej darilo plniť, no tú tretiu nie.
Najprv bolo NATO štandardnou vojenskou alianciou. Po vypuknutí kórejskej vojny sa však začalo meniť na organizáciu s integrovaným vojenským velením a do západnej Európy sa postupne presunulo okolo 200 tisíc amerických vojakov. Tento počet sa až do konca studenej vojny prakticky nezmenil. Sily zvykli byť integrované pod velením nejakého amerického generála (prvým bol Eisenhower) - vďaka jadrovému monopolu USA.
Princípy a paradoxy
Jedným z cieľov NATO bola obrana demokracie. Lenže medzi signatárskymi krajinami sa nachádzalo Portugalsko, kde v rokoch 1926 až 1974 vládol fašistický totalitný režim. V roku 1952 prijali do aliancie Grécko a Turecko, ktorých režimy by sa v oných časoch takisto sotva dali označiť za demokratické. USA chceli presadiť za člena NATO Francovo Španielsko, no to už bolo pre niektoré členské krajiny, napríklad Dánsko alebo Nórsko, priveľa. V roku 1955 do NATO vstúpilo západné Nemecko. Na to ZSSR reagoval vytvorením Varšavského paktu, ktorý existoval do roku 1991.
Iné európske štáty neboli nadšené americkou hegemóniou, pretože ich Washington bombardoval žiadosťami o zvýšenie ich finančného podielu na nákladoch na spoločnú obranu. Veľká Británia vyslovila súhlas s tým, že jej vlastný jadrový arzenál bol pod americkou kontrolou (tzv. Nassauské dohody z decembra 1962). Generál Charles de Gaulle, ktorému sa nepodarilo presadiť zmenu spôsobu riadenia aliancie tak, aby sa zvýšil podiel Francúzska, v roku 1958 oddelil obranný systém krajiny od NATO, hoci ostala v politickom pakte, ktorý sa od vojenskej organizácie odlišoval.
V 70. a 80. rokoch sa striedali obdobia uvoľňovania (napríklad Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe, ktorá sa zavŕšila v roku 1975 podpisom Záverečného protokolu v Helsinkách) s obdobiami napätia (sovietska okupácia Afganistanu). Nástupom Michaila Gorbačova sa začal proces, ktorý viedol nielen ku skončeniu studenej vojny, ale i k rozpadu bloku vedeného Sovietskym zväzom.
Slovensko pred kontroverznou voľbou
10. mája 1990, na zasadaní Parlamentného zhromaždenia Rady Európy v Štrasburgu, predniesol česko-slovenský prezident Václav Havel návrhy na nové usporiadanie európskych záležitostí. Okrem iného hovoril o postupnej premene NATO a Varšavskej zmluvy na nový európsky bezpečnostný systém. Severoatlantická aliancia prijala v júli 1990 Londýnsku deklaráciu, ktorá definovala jej transformáciu a predložila plány na spoluprácu so štátmi strednej a východnej Európy.
Spojené štáty inšpirovali v roku 1994 vypracovanie projektu Partnerstva za mier, ktorý mal umožniť vstúpiť bývalým členským krajinám Varšavskej zmluvy do radov aliancie. V júli 1997 summit NATO v Madride rozhodol pozvať na vstup Česko, Maďarsko a Poľsko. K rozšíreniu teda došlo v roku 1999. Na pražskom summite v roku 2002 sa má rozhodnúť o prizvaní ďalších členov. V tejto súvislosti sa hovorí o tzv. variante SLO-SLO (Slovensko a Slovinsko).
Počas studenej vojny plnilo NATO predovšetkým odstrašovaciu funkciu. Prvým ozbrojeným zásahom bolo kontroverzné bombardovanie Juhoslávie počas krízy v Kosove. K uplatneniu 5. článku Washingtonskej zmluvy však po prvýkrát dochádza až po teroristickom útoku na New York 11. septembra 2001. Je to jeden z paradoxov 21. storočia. Paradoxom slovenskej politiky skoro vždy bolo, že lídri nášho národa stáli často pred rozporuplnou voľbou, no nech by boli vybrali ktorékoľvek riešenie, riskovali, že nevybrali dobre.
Dnes má Slovensko na výber medzi nikým negarantovanou neutralitou, pričom by sa kedykoľvek mohlo stať obeťou silnejšieho suseda, alebo členstvom v NATO so všetkým, čo to prináša. Lenže svet 21. storočia je rovnako plný rizík a nebezpečenstiev ako ten v minulých storočiach. Ibaže sa mu dá ešte ťažšie porozumieť.
