Reklama
Reklama

Úspech znamená návrat

Milovníci hôr a neznámych kútov sveta si tento rok opäť "našetrili" na dovolenku a v októbri vyrazili do Popradu na 9. ročník Medzinárodného festivalu horských filmov. A riaditeľka celého podujatia Mária Hámorová aj tentoraz objednala krásne jesenné počasie.
Počet zobrazení: 508

Milovníci hôr a neznámych kútov sveta si tento rok opäť "našetrili" na dovolenku a v októbri vyrazili do Popradu na 9. ročník Medzinárodného festivalu horských filmov. A riaditeľka celého podujatia Mária Hámorová aj tentoraz objednala krásne jesenné počasie. Na festivale mali diváci možnosť vidieť tridsaťpäť filmov. Ich celková minutáž bola 1026 minút. Počet návštevníkov, ktorí do Popradu prichádzali, dosahoval približne sedem tisíc. A porotcovia boli - traja.

Ach, tie peniaze!

Hoci festival už má svoju tradíciu, i v tomto roku boli problémom najmä peniaze. Stále sa nedarí získať väčšieho sponzora. A tak si riaditeľka každý rok povie, že sa trápi naposledy. Tentoraz však z jej úst skepsu počuť nebolo. Rok 2002 vyhlásila OSN za medzinárodný rok hôr a popradský filmový festival, ktorý je členom medzinárodnej aliancie trinástich podobných podujatí, oslávi desať rôčkov. A to si Mária Hámorová nechce nechať ujsť. Celý kolotoč sa začína v marci, keď rozposiela asi trojtisícovej databáze filmárov pravidlá súťaže. Jednou z podmienok členstva v aliancii festivalov horských filmov je, že sa termíny ich konania vo svete nesmú prekrývať. Snímky tak, s menšími obmenami, cirkulujú.

Okrem finančného zabezpečenia však musela Mária Hámorová riešiť aj dôležité personálne otázky - vybrať kvalitnú porotu a zaujímavého čestného hosťa festivalu, ktorým sa stala najlepšia francúzska horolezkyňa Catherine Desivelleová. A porotcami? Antonio Cembran z Talianska, Aleksander Lwow z Poľska a Josef Šimůnek z Českej republiky. Podľa akého kľúča ich vyberajú?

"Keby si členovia poroty s riaditeľom festivalu nerozumeli, bola by spolupráca veľmi ťažká," hovorí riaditeľka. "Zo skúsenosti viem, že keď do poroty príde Talian, všetko je živšie, srdečnejšie a veselšie. A šarm je dôležitý aj pre ženskú časť publika." Tieto slová sa do bodky splnili. Antonio, hoci bol predsedom poroty, pri vyhlasovaní výsledkov upozornil na fakt, že sa jednohlasne dohodli všetci traja, každý z nich je teda predsedom. A pani Mariku, ako ju familiárne oslovovali priatelia, šarmantní porotcovia odmenili za jej krásu veľkou kyticou.

Prirodzená Catherine

Drobná, prirodzená žena, v ktorej by nik nehľadal prvú dámu francúzskeho horolezectva. Jej vek, štyridsaťjeden rokov, mi doslova vyrazil dych. V detstve sa v nej zrodila romantická túžba pásť kravy na alpských lúkach. Tento romantický ideál sa jej zosobnil v horách a lezení. Tak trochu pavúčie remeslo si vyskúšala po prvýkrát ako trinásťročná a odvtedy jej srdce patrí len jemu. V takmer výlučne mužskom športe sa jej v roku 1988 podaril husársky kúsok. Vyliezla cestu "Chouca" vo francúzskom Buoux, priamu líniu po jedno a dvojprstových dierkach, najťažšiu cestu na svete vylezenú ženou. O rok neskôr sa začala venovať horolezectvu. Za sebou má sedemnásťhodinový sólo výstup severnou stenou Eigeru, považovanú za najnebezpečnejšiu trasu Álp, a severnú stenu Grandes Jorasses v Pakistane. V Himalájach sa vyšplhala na osemtisícovú Makalu a vysólovala Bonattiho cestu na severnom úbočí Matterhornu. Neskôr liezla na stenách Shishpangmy a Anapurny v Tibete. Do roku 1996 sa horolezectvu venovala na plný úväzok, hoci sa v nadmorskej výške nad 7000 metrov necítila dobre. "Bojím sa, že ma tam prepadne strach," vysvetľuje Catherine.

Neskončila dobrovoľne. V Antarktíde, kde bola so svojím manželom, stratila pri fotografovaní rovnováhu a zlomila si nohu. S otvorenou zlomeninou sa zo steny musela dostať sama. Po 16 hodinách utrpenia prišla búrka, ktorú spolu s mužom museli prečkať na skale a k lekárovi sa dostala až po troch dňoch. Lietadlom ju dopravili do Chile, kde ju operovali a veľmi rýchlo sa zotavila.

Lezie ešte i dnes, no len ak vie, že je postarané o jej štvorročného syna Viktora. Ten sa stal jej hlavnou prioritou. Preňho už odmieta myšlienku na dlhé a ťažké expedície. Aj pre svoj celoživotne milovaný koníček je ochotná od Viktora odísť len na dva týždne. Usiluje sa však liezť čo najčastejšie. No keď vládne dobré počasie, jej synček býva chorý, a keď je v poriadku, zblázni sa obyčajne počasie. Catherine pracovala istý čas ako fyzioterapeutka. Preto je rada, že jej Viktor už objavuje menšie skaly: "Myslím si, že horolezectvo je pre dieťa veľmi dobrý, komplexný šport, pri ktorom môže využiť všetky svoje prirodzené pohyby." Syn odmieta používať lano. Jednoducho vylezie na skalu a skočí.

Traja mušketieri

Antonio Cembran i Aleksander Lwow sú novinári. Obaja si myslia, že písať o horách je jednou z najťažších úloh.

"Hory nie sú len objektom lezenia a skúmania. Treba sa zaoberať a analyzovať i pocity a motívy, ktoré ľudí nútia na ne liezť," vysvetľuje Antonio, ktorý bol jedným z organizátorov festivalu horských filmov v talianskom Trente. Práve toto je podľa neho dôvodom, pre ktorý založil združenie horských novinárov. Chce ním vytvoriť otvorenú skupinu neustálej konfrontácie.

Aleksander chodieva do Popradu pravidelne. Vynechal ešte len jeden ročník. Pre lezenie. Doma, v Poľsku vydáva horolezecký časopis Hory a alpinizmus a knihy s touto problematikou. O jedenej z nich, nazvanej Vybral som si hory, hovorí:

"V detstve som aktívne robil džudo, jazdil na bicykli, zaujímal som sa o turistiku. Potom ma chytilo lezenie a dnes viem, že v horách budem, kým budem môcť." Tento charizmatický človek súhlasí s českým porotcom Josefom Šimůnkom ešte v jednej veci. Obaja sa venujú filmovaniu expedícií, aby získali peniaze na tie ďalšie. Sponzori totiž nemajú záujem o osemtisícové výstupy, radšej investujú do futbalu či hokeja. A tak sa väčšina laikov, ktorí horolezcov len z diaľky obdivujú, veľmi mýli, ak si myslí, že odvážni dobyvatelia vrcholov pred svojimi výpravami tvrdo trénujú. Aleksander i Josef sa priznávajú, že na trénovanie neostáva voľný čas. Takmer všetok zhltne zháňanie peňazí, výstroje a rôznych povolení. Tréning sa v podstate začína až vtedy, keď sa horolezecká karavána pohne do základného tábora.

Šimůnek netají i to, že horolezectvo žobraním o príspevky a propagáciou každej výpravy tak trochu stráca na cene: "Človek chodí do hôr preto, aby si ich vychutnal. A tým, že sa takto predvádzame, ideme istým spôsobom proti sebe." Na ilustráciu uviedol, koľko financií treba na výpravu. Len povolenie k výstupu na Mount Everest stojí od 10 000 do 70 000 dolárov. A práve s týmto vrcholom má nevyrovnané účty poľský porotca. Už stál na štyroch osemtisícovkách. Dnes má 48 rokov a na najvyššiu horu sveta by chcel vyliezť z Tibetu už na budúci rok. Pokúšal sa ju zdolať trikrát - na jar, jeseň i v zime. Podľa českého porotcu, empirické výskumy, ktoré sleduje a sám robí pred expedíciou, hovoria, že keď si na desiatej expedícii, je tvoja šanca na návrat 1:1. Veľa plánov však dnes závisí aj od vývinu medzinárodnopolitickej situácie. Pretože pre väčšinu z nich sa úspech nerovná dosiahnutiu vrcholu. Majú rodiny, a tak sa úspech rovná návratu.

Tramtária Seven summits

Riaditeľkou festivalu je už tretí rok Mária Hámorová. Jej manžel Peter na ňom tiež nechýbal. Známy slovenský horolezec bol tohto roku fotografom, usporiadateľom i hosťom v jednej osobe. Vlani prišiel s nápadom, že zdolá sedem najvyšších vrcholov, na každom kontinente najvyššiu horu. Tento projekt nazval Tramtária Seven Summits.

"Zo siedmich vrcholov mám zlezené tri, som teda pred polovicou. No sú určite náročnejšie ako ostatné štyri." Pre väčšinu nehorolezeckej spoločnosti bláznivá myšlienka sa v hlave Petra Hámora zrodila, keď stál na vrchole Mount Everestu. K druhému vrcholu, Carstenszovej pyramíde v Novej Guinei, sa bolo obtiažne čo i len dostať. Musel vybaviť množstvo povolení, prejsť cez džungľu. Zatiaľ posledný, Mount McKinley na Aljaške je najťažšie zdolateľný vrchol pre poveternostné podmienky.

Projekt Peter vymyslel pre odlišnosť každého vrcholu. Musí tak navštíviť každý kontinent, mnoho kultúr a krajín. Práve vďaka spoznávaniu neznámeho sa domov vracia veľmi rád. Vie vychutnať také samozrejmosti, ako je teplá voda vo vani: "Je tu veľa príjemných vecí, ktoré vedú k lenivosti a pasivite. Nejaké to dobrodružstvo nás vždy vytiahne zo stereotypu."

Na zdolanie ostatných štyroch vrcholov, teda africké Kilimandžáro, z horolezeckého pohľadu nádherný Mt. Kenyu, Aconkaguu, Elbrus a najdrahší Mt. Vinson v Antarktíde ostáva už len rok. Projekt chce ukončiť opäť Mount Everestom. Ako v minulosti, i v budúcnosti bude liezť bez kyslíka. Ako sám tvrdí: "Kyslík degraduje horu." Celé úsilie tohto muža sleduje so svojou kamerou známy dokumentarista Pavol Barabáš a sám Peter chce vydať o týchto výstupoch vlastnú knihu.

Projekt Tramtária Seven summits však ohrozuje džihád, svätá vojna, no myšlienky úspešného dokončenia sa jej autor nevzdáva. Už má v hlave i ďalší. Jeho snom je zdolať všetkých štrnásť osemtisícoviek na svete. Zdalo by sa, že ide o človeka - hazardéra. On sám však hovorí: "Pred horami mám rešpekt. A to nielen pred horou a počasím, ale aj pred tým, ako sa dostanem na vrchol."

Fanfáry bez víťazov

Porota rozhodla v čase, keď väčšina popradských rodín prežúvala nedeľné slávnostné sústa. Novinári víťazov poznali už tesne popoludní a pre divákov bol pripravený slávnostný ceremoniál na sedemnástu hodinu. Bez víťazov. Všetky štyri ceny, dokonca i tá divácka - týždňový pobyt na Zamkovského chate, odovzdajú alebo doručia usporiadatelia dodatočne. Režiséri víťazných filmov v Poprade v tom čase už neboli.

Prvú cenu a zároveň i cenu divákov získal film Pavla Barabáša Mustang, ktorý mal v Poprade dokonca premiéru. To býva málokedy, keďže festivaly nie sú bohatými inštitúciami. Porotcovia ho vybrali pre pôsobivé obrazové a slovné zobrazenie života spoločenstva v jedinečnom horskom kráľovstve Mustang. Film bol nádherný, lebo bol o prekrásnom mieste a jeho krásnych, čistých jednoduchých obyvateľoch. Barabáš porušil zákaz a do kráľovstva prepašoval digitálnu kameru. Keď sa stretol s kráľom, priznal sa. Kráľ mu odpustil, vraj vedel, že v rukáve nosí kameru. No povedal mu i to, že sa má sám so svojím svedomím vysporiadať. Vysporiadal sa - nakrútil film a vznikla kniha fotografií Laca Gulika. Napriek tomu, že obyvatelia Mustangu žiadnu reklamu nielen nepotrebujú, ale boja sa jej.

Často sa stane, že ukázať ľuďom čistotu znamená zničiť ju. Josef Šimůnek však tvrdí: "Nebojte sa, nepálska vláda reguluje príliv turistov do tejto oblasti. To je akoby sme ľutovali, že Kolumbus objavil Ameriku..." No to, čo sa z Nového kontinentu stalo, určite nie je vzorom pre ľudí z Mustangu. Autor sa v závere filmu sám pýta, či prispeje k zachovaniu alebo k zvýšeniu návštevnosti tohto kráľovstva. To sme celí my. Postavíme osud tohto zázračného miesta na váhy existencie len preto, že mu už nie sme schopní rozumieť... Cenu prevzala za Pavla Barabáša jeho manželka, pretože on je kdesi v Afrike. V Poprade bodoval aj vlani. Za snímku Tajomné Mamberamo z Novej Guiney získal Cenu divákov.

Ľadové eldoráda

Druhú cenu udelili talianskemu filmu režiséra Christiana Furlana Všetko so zbraňami. Porota ocenila najmä zaujímavý pohľad na nový extrémny šport "dry tooling" a vynikajúcu prácu s kamerou v ťažkých podmienkach. Snímka zobrazuje ľudí, ktorí lezú po ľadových cencúľoch vodopádov. Pri každom pohybe hrozí, že sa zamrznutá stena odtrhne. Tretiu cenu získal Adrian Zeccu zo Švajčiarska za Ľadové Eldorádo. Porote sa páčilo perfektné spracovanie svedectva o zneužívaní snov hľadačov zlata z Rinconady v peruánskych Alpách. Veľmi autentický a smutný príbeh s nejasnou iskričkou nádeje pre hlavných hrdinov.

Štvrtú cenu si odniesol Mario Nardin z Talianska za film Grónsko - ľadový osud za majstrovské predstavenie života eskimákov v krásnom svete na severe. Režisér na základe nemilosrdného osudu záprahových psov ukázal aj tvrdosť života človeka v tejto oblasti. V Poprade udelili i cenu poroty - rakúskej lyrickej snímke režiséra Georga Rihu Tyrolské impresie.

"Môžeme sa len modliť, aby to v Mustangu zostalo tak, ako to je," povedal na záver festivalu Josef Šimůnek. A milovníci hôr, exotiky, adrenalínových športov a nadľudských výkonov sa určite budú modliť, aby sa otáznik, ktorý naznačila v existencii festivalu po jeho desiatych narodeninách riaditeľka Mária Hámorová, zmenil na ďalšiu dekádu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama
skvelydarcek.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama