Priveľký dôraz na privatizáciu bol chybou

Ana Revengová a Carlos Silvo Jauregu, vedúci tímu Svetovej banky

Ana Revengová a Carlos Silvo Jauregu sú vedúcimi skupiny odborníkov Svetovej banky, ktorí pripravili štúdiu Slovenská republika: štúdia o životnej úrovni, zamestnanosti a trhu práce. Autori sa v jej rámci (na základe údajov z roka 1996, keďže novšie k dispozícii neboli) pokúsili zmapovať úroveň chudoby na Slovensku, identifikovať jej príčiny, prevažne nezamestnanosť, a načrtnúť svoje predstavy o riešení situácie. Počet chudobných na Slovensku bol podľa záverov štúdie v roku 1996 približne desať percent, pritom tvoria takmer polovicu zo všetkých nezamestnaných. Treba dodať, že tieto údaje sú - nie vinou Svetovej banky - zrejme podhodnotené.

Mikrocenzus 1996, na ktorom sa správa Svetovej banky zakladá, totiž nevenoval pozornosť Rómom žijúcim v osadách, medzi ktorými bola chudoba i nezamestnanosť určite najrozšírenejšia.

Jedným z hlavných faktorov vysokej nezamestnanosti je, podľa štúdie, prerozdeľovanie pracovných miest súvisiace s transformáciou. Inými slovami, pracujúci v neefektívnych podnikoch sa prepúšťajú, zatiaľ čo - aspoň teoreticky - noví sa prijímajú do zamestnania. Podľa štúdie, proces opätovného zamestnávania, prirodzene pomalý, ešte zbrzdila neochota slovenskej vlády pokračovať v ekonomických reformách. Druhým hlavným faktorom je nesúlad medzi kvalifikáciou, akú firmy požadujú, a tou, akú majú nezamestnaní. Ďalej hlboké rozdiely medzi oblasťami, kde sa ponúka najviac pracovných miest, a tými, kde registrujú najvyšší počet ľudí bez práce. Napokon, tretím faktorom je vstup mladých silných ročníkov na trh práce a nesprávne štrukturovaná sociálna sieť.

Podľa odporúčaní autorov štúdie treba na vysporiadanie sa s chudobou zvýšiť dopyt po pracovných silách - udržaním makroekonomickej a politickej stability, zlepšením prostredia pre malé a stredné podniky, zmenšením odvodov podnikov za zamestnancov atď., pokúsiť sa zlepšiť kvalifikáciu nezamestnaných, uľahčiť sťahovanie sa z regiónov s vysokou nezamestnanosťou do tých lepšie postavených a napokon zreformovať sociálnu sieť tak, aby stimulovala ľudí k hľadaniu práce. Zvláštnu pozornosť treba venovať aj rómskej komunite a niektorým regiónom. Kľúčovo dôležité je, podľa štúdie, najmä pokračovať v reformách začatých v roku 1999.

Na Slovensku sa pojem chudoba v politickej rozprave nevyskytuje. Hovorí sa maximálne o nízkopríjmových skupinách. Myslíte si, že je dôležité, aby sa na verejnosti nahlas hovorilo o chudobe?

A. Revengová: - Áno, je dôležité, aby sa veci nazývali pravými menami. Krajina by sa mala týmto problémom zaoberať oveľa explicitnejšie. Mala by mať stratégiu boja proti chudoby a monitorovať ju. A na to, aby to mohla urobiť, musí o nej hovoriť.

Vo svojej štúdii hovoríte, že sociálna sieť funguje na Slovensku dobre. Ak by neexistovala, chudoba medzi nezamestnanými by bola takmer dvojnásobná. Zdá sa nám preto čudné, že tak veľmi nástojíte na znižovaní či ukracovaní podpory v nezamestnanosti.

A. Revengová: - Zistili sme, že ľudia, ktorí dostávajú podporu, hľadajú aktívnejšie, ako tí, čo ju nedostávajú. Ale keď sa vyplácanie podpory skončí, vynakladajú väčšiu námahu na to, aby si našli robotu. Netvrdíme, že riešenie spočíva v tom, že sa jednoducho zruší podpora v nezamestnanosti. Hovoríme, že ju treba vyplácať takým spôsobom, aby človeka stimulovala k hľadaniu práce.

Ak teda riešenie nie je v tom, že sa jednoducho skráti podpora v nezamestnanosti, v čom, podľa vás, väzí?

A. Revengová: - Myslím si, že v tom, čo v iných európskych krajinách. Keď niekto poberá podporu v nezamestnanosti, treba ho oveľa viac sledovať. Ak dostane nejakú ponuku práce a odmietne ju, tak to má určitý dôsledok na úroveň jeho podpory.

Nenútite tým však ľudí prijať horšiu prácu, ako by si inak našli? Ak ľudia trávia dlhý čas tým, že si hľadajú robotu, tak je zrejmé, že nepokladali prvé zamestnanie, na ktoré naďabili, za dosť dobré.

A. Revengová: - Áno aj nie, pretože námaha, ktorú ľudia vynakladajú pri hľadaní, kým podporu dostávajú, je oveľa menšia, ako keď ju prestanú dostávať. Teda námaha, ktorú človek vynaloží na nájdenie dobrej práce, sa takisto mení. Keď sa blíži k vyčerpaniu podpory, hľadá oveľa intenzívnejšie.

Čo však regionálne rozdiely? Ako hovoríte, v štúdii sú oblasti, kde sa jednoducho nijaké pracovné miesta nájsť nedajú. Aký bude teda úžitok zo zvýšenej intenzity hľadania? Títo ľudia predsa stále nebudú môcť nájsť pracovné miesta, ktoré neexistujú.

A. Revengová: - K problému treba pristupovať z rozličných uhlov. Samozrejme, reforma prídavkov sama osebe problém nezamestnanosti či regionálneho nesúladu nevyrieši.

Tak sa to však niekedy prezentuje.

A. Revengová: - Riešenia treba, podľa nás, hľadať v troch oblastiach. Po prvé, zvýšiť dopyt po práci. Po druhé, vyriešiť problém nesúladu medzi dopytom a ponukou práce. To má rozmer kvalifikácie - 40 percent nezmestnaných má len základné vzdelanie. Je zrejmé, že preto prácu nedostanú. Tým treba, povedzme, vytvoriť priestor na rekvalifikáciu, napríklad premenou časti podpory na poukážku na rekvalifikačný program. Treba sa zaoberať aj problémom regiónov. Práca a nezamestnaní nie sú na tom istom mieste.

No nech sa podniknú akékoľvek iné opatrenia, ak ľudia žijú v oblasti, kde na jedného nezamestnaného pripadá veľmi málo voľných pracovných miest, tak prikázať im, aby prijali prvú prácu, ktorú dostanú, znamená, že sa pracovné miesta rýchlo zaplnia. A čo tí ostatní? Na tých sa tlačí z dvoch strán. Jednak sa im uberá podpora, no jednak prácu stále mať nebudú.

A. Revengová: - Existuje tu, podľa mňa, určité poradie priorít. Číslo jeden je zvýšenie dopytu po práci, nesúlad je číslo dve a reforma sociálneho systému tri. A ani pri nej netreba všade pristupovať podľa jednotnej šablóny. Regionálne rozdiely evidentne existujú. Cukor a bič sa musia prispôsobiť tomu, aké sú v regióne podmienky.

Prejdime teda k zvýšeniu dopytu po práci. Pokiaľ tomu rozumieme, vaše hlavné odporúčania sú reštrukturalizácia, podpora malým a stredným podnikom, odstránenie mnohých predpisov, ktoré musia plniť, atď. To nám pripadá ako prístup "trickle down" - teda, ak sa vytvoria čo najlepšie podmienky pre tých, ktorí ponúkajú prácu, ak sa im zabezpečia čo najlepšie podmienky na rozvoj, potom to, hádam, pomôže aj pri riešení nezamestnanosti. Existujú však medzinárodné údaje, najmä z Francúzska po nástupe súčasnej socialistickej vlády, že najlacnejší spôsob ako vytvoriť nové pracovné miesta je v štátnom sektore.

A. Revengová: - Myslím si, že je to karikatúra našej pozície.

Sústreďujete sa predsa na súkromný sektor ako na motor zamestnanosti. To je váš základný predpoklad.

A. Revengová: - Áno, to je pravda, to je náš predpoklad.

Podľa údajov z knihy uznávaného odborníka na obdobie prechodu Olivera Blancharda Ekonómia postkomunistickej transformácie však ľudia, ktorí prichádzajú na novovzniknuté pracovné miesta, neprežívajú predtým obdobie nezamestnanosti. Vstupujú do súkromného sektora rovno zo štátneho. Ako teda reštrukturalizácia napomôže vyriešiť nezamestnanosť?

C. S. Jauregu: - To z Blanchardovej knihy jednoznačne nevyplýva. Veľa sme sa toho o transformácii naučili. Zo štúdií vieme, ktoré podniky fungujú v transformujúcich sa ekonomikách. Na začiatku tohto procesu sa zdôrazňovala privatizácia a reštrukturalizácia. Pri pohľade späť vidíme, že ten dôraz bol priveľký. Prečo? Pretože teraz vidíme, že týmto podnikom sa veľmi dobre darilo rušiť pracovné miesta, a nie vytvárať nové pozície. Dnes vidíme v Poľsku, Slovinsku, či v Maďarsku, že firmy, ktoré sa nesprivatizovali alebo nereštrukturalizovali, sú v katastrofálnom stave. Potom tu existujú sprivatizované podniky a úplne nové, súkromné firmy. Z týchto dvoch typov sú práve tie druhé aktívnejšie a vytvárajú pracovné miesta.

To, čo ste povedali, sa však netýka údajov, o ktorých sme hovorili. Totiž samotné prepúšťanie z reštrukturalizovaných firiem neprispieva k rastu malých a stredných podnikov. Tie rastú nezávisle od reštrukturalizácie a vyberajú si najlepších ľudí zo štátneho sektoru.

C. S. Jauregu: - Nie, to nemusí byť nevyhnutne pravda. Malé a stredné podniky si vyberajú ľudí v závislosti od ich schopností a štátny sektor nemá vždy tých ľudí, ktorí majú správnu kvalifikáciu. Súkromné firmy ich získavajú často medzi mladou generáciou, ktorá má nový pohľad na svet.

To sú však ľudia novovstupujúci do pracovnej sily. Nič to nezmení na probléme nezamestnaných.

C. S. Jauregu: - Neexistujú údaje v tomto regióne, že si súkromné firmy vyberajú spomedzi ľudí v štátnom sektore.

A. Revengová: - Konkrétne údaje sú silným dôkazom, že väčšinu pracovných miest vytvárajú nové firmy. Nemyslím si, že by si vyberali zo štátneho sektoru. Ten svojím spôsobom koexistuje ako určitá daň na zvyšku ekonomiky. Áno, vychádzame z predpokladu, že súkromný sektor je vo vytváraní pracovných miest najlepší a podporujú to zahraničné štatistiky, vrátane tých, ktoré prichádzajú z Francúzska. Za to, ako si dobre počínal francúzsky pracovný trh za posledných niekoľko rokov, môže ďakovať najmä súkromnému sektoru.

Ale to je aj vďaka zníženiu pracovného času na tridsaťpäť hodín týždenne.

A. Revengová: - Nie, nie. Ak sa pozrieme na to, kde sa tieto pracovné miesta vytvorili, je to preto, že Francúzsko za toto obdobie veľmi výrazne znížilo prítomnosť štátu v ekonomike.

To môže byť pravda. Ale zároveň je fakt, že Francúzi vytvorili v štátnom sektore státisíce nových pracovných miest.

A. Revengová: - To je v skutočnosti veľmi drahý spôsob tvorby pracovných miest. Vy ste tvrdili, že je to lacné, v skutočnosti je to veľmi drahé.

Nie je, pretože im nemusia vyplácať podporu v nezamestnanosti.

A. Revengová: - Ja interpretujem verejnoprospešné práce tak, že je to len iný spôsob vyplácania podpory v nezamestnanosti. Môže to byť lepšie z hľadiska stimulov, kvalifikácie, no tieto pracovné miesta sú len dočasné. Keď sa zrušia, neznamená to, že človek hneď dostane zamestnanie v súkromnom sektore.

Iste, ale ľudia si tak získavajú kvalifikáciu, ktorú potom môžu využiť.

C. S. Jauregu: - Ale to je niečo iné. Je jedna vec zaviesť aktívnu politiku trhu práce ako nástroj na rozširovanie kvalifikácie, a niečo iné využívať štátny sektor na znižovanie nezamestnanosti.

A. Revengová: - Nevytvárajú sa tu udržateľné pracovné miesta v ekonomike. Dávate ľuďom určitý príjem, čo ste mohli urobiť aj podporou v nezamestnanosti, a umožňujete im získať kvalifikáciu. To je dobre. No nevidím v tom spôsob ako vyriešiť problém nezamestnanosti. Ako dnes vieme, jediný spôsob ako vyriešiť tento problém vznikom pracovných miest spočíva v tom, že vzniknú v súkromnom sektore.

Keď na Slovensku vznikol projekt verejnoprospešných prác, pravica vo vláde tvrdila, že to nie je systémové opatrenie. No najmä na východnom Slovensku to prinieslo veľa pozitívneho. Ľudia boli zamestnaní, mali z toho veľmi dobrý pocit a pomáhali napríklad zvýšiť cestovný ruch. Uznávate teda, že štát môže niekedy pomôcť takýmto spôsobom?

A. Revengová: - Nie sme ideologicky proti verejnoprospešným prácam. Svetová banka v mnohých krajinách takéto práce podporuje a dokonca ich financuje. Sú však súčasťou sociálnej siete, a nie čímsi, čo vyrieši problém nezamestnanosti.

Proces reforiem sa na Slovensku na niekoľko rokov zabrzdil. Nová vláda ho naštartovala. Ako vyplýva aj z vašej správy, krajiny ako Poľsko a Maďarsko, ktoré v reformách pokračovali celý čas a o ktorých sa hovorí ako o úspešných, majú približne dvojnásobnú mieru chudoby ako na Slovensku. Pritom však v správe odporúčate, aby vláda pokračovala v reformách. Tvrdíte, že je to jedno z riešení problémov chudoby a nezamestnanosti. Ak Slovensko bude teda teraz pokračovať po tej istej ceste, po ktorej šli jeho susedia, bude trvať ďalšie desaťročie, či pätnásť, dvadsať rokov, pokým znížime chudobu na prijateľnú mieru?

C. S. Jauregu: - Nuž, podľa údajov z roku 1996 je na Slovensku chudoba na prijateľnej úrovni, ba na veľmi nízkej. Sú mnohé aj bohatšie štáty, ktoré majú väčší počet chudobných.

To môže byť pravda na Západe, lenže s výnimkou rómskeho obyvateľstva Slovensko na chudobu nebolo zvyknuté.

A. Revengová: - Jeden z dôvodov, prečo žije v Maďarsku a Poľsku viac chudobných, spočíva v tom, že v týchto krajinách vládne väčšia nerovnosť ako v Slovenskej republike. Ich sociálna sieť je tiež veľmi neefektívna. Nezachytáva tých, ktorých by mala. Preto, keď hovoríme o potrebe reformy systému, neustále zdôrazňujeme, že treba zachovať jeho úspechy.

Treba oceniť, že odporúčate postupnejšie odbúravanie prídavkov po vstupe do zamestnania, to znamená, aby ich novozamestnaný človek do istej úrovne ešte stále dostával. Nanešťastie sa to zdá v úplnom rozpore s druhou vašou požiadavkou vyrovnaného rozpočtu. Ako neustále tvrdí vicepremiér pre ekonomiku Ivan Mikloš, ktorý s vami v tomto druhom ohľade úplne súhlasí, jednoducho na to nemáme peniaze.

A. Revengová: - Pokojne otvorene poviem, že často býva zdrojom konfliktu medzi Svetovou bankou a Medzinárodným menovým fondom, keď sa sociálna sieť reformuje len z rozpočtového hľadiska. Vtedy totiž ide iba o to, ako podporu ukrátiť. Na druhej strane je však pravda, že toto rozpočtové obmedzenie existuje. V systéme sa veľmi plytvá zdrojmi. Nie preto, že by boli príspevky privysoké, alebo že by ich nedostávali tí správni ľudia. Spôsobuje to skutočnosť, ako sa tento systém riadi.

V súčasnosti sa u nás pretriasa otázka zvýšenia hranice odchodu do dôchodku o päť rokov, najprv pre ženy, neskôr pre mužov. Svetová banka takéto opatrenia podporuje. Ako však poukazuje aj vaša správa, dôchodky na Slovensku dnes výrazne prispievajú k nízkemu výskytu chudoby. Ak sa zvýši hranica odchodu do dôchodku, znamená to, že sa zvýši počet ľudí, ktorí budú súťažiť o pracovné miesta. Aký dopad to bude mať na chudobu, keď ľudia, ktorí by inak odišli do penzie, budú zaberať pracovné miesta iným, alebo naopak, sami prácu mať nebudú a budú musieť o ňu súťažiť s tými, ktorí sú už dnes nezamestnaní?

A. Revengová: - Jedna z hlavných príčin, prečo sa dôchodková reforma robí, je, aby sa firmám znížili odvody za pracovnú silu. Tie sú na Slovensku vyššie ako kdekoľvek na svete. To bude mať pozitívny vplyv na vznik pracovných miest. Znížením ceny za prácu to prispeje k zamestnanosti.

Sama osebe však dôchodková reforma tento dôsledok mať nebude. Bude to tak len vtedy, ak sa ušetrené peniaze použijú na zníženie spomínaných odvodov.

A. Revengová: - Ale to musí byť jeden z dôvodov, prečo sa dôchodková reforma robí. A aj to je jeden z dôvodov.

Spomínali ste, že Svetová banka má na niektoré veci odlišné názory ako Medzinárodný menový fond. Do akej miery je to dôsledok kritiky bývalého hlavného ekonóma Svetovej banky Josepha Stiglitza (čerstvého nositeľa Nobelovej ceny), ktorý sa postavil proti takzvanému washingtonskému konsenzu? Ak je to aj dôsledok tejto kritiky, nebolo chybou, že Stiglitzovi sa "odporúčalo", aby zo svojej funkcie odišiel?

A. Revengová: - Pracujem v Svetovej banke už desať rokov a mala som za ten čas mnoho diskusií s Medzinárodným menovým fondom už dávno predtým, ako do nej prišiel Joe Stiglitz. Takže si osobne nemyslím, že to s ním malo veľa spoločného. Svetová banka je ideologicky oveľa rôznorodejšia, ako vyzerá. V jej rámci prebieha veľa debát a prebiehali už predtým, ako sa Stiglitz stal hlavným ekonómom. Bolo to už vtedy, keď túto funkciu zastával Larry Summers.

Podľa uznávaného ekonomického denníka Financial Times to však bol práve vtedajší americký minister financií Larry Summers, ktorý vyvíjal tlak na Stiglitzov odchod z banky.

C. S. Jauregu: - Nie. Je to viac otázka odlišných oblastí, ktorými sa zaoberá Svetová banka a ktorými Medzinárodný menový fond. Ten sa sústreďuje na oveľa užší okruh otázok, v ktorom hrá udržateľnosť ekonomickej politiky dôležitú úlohu. Banka sa zaoberá aj mnohými ďalšími otázkami. Je to iný spôsob ako sa pozerať na ten istý problém.

Ak idem k lekárovi a ten mi povie, že som veľmi chorý a musím podstúpiť operáciu, môžem to odmietnuť. Napriek tomu však môžem lekára požiadať o inú pomoc - a on mi ju poskytne. Čo ak sa krajina po diskusiách so Svetovou bankou nepresvedčí, že predstavy banky sú správne a chce postupovať inak, no napriek tomu by si chcela od nej požičať? Poskytla by vaša inštitúcia pomoc krajine aj vtedy, ak odmieta jej konkrétne predstavy o správnom vývoji?

A. Revengová: - To, na čo narážate, sú asi programy štrukturálnej premeny. Tie sú jedným extrémom činnosti Svetovej banky, no väčšina našich aktivít sa týka pôžičiek na konkrétne projekty, a s tými prichádzajú predovšetkým krajiny samotné. Tam nekladú žiadne podmienky, dospieva sa k všeobecnej dohode o tom, čo chceme dosiahnuť.

Hovorme však o oblastiach, kde sa takéto podmienky predkladajú. Myslíte si, že je to správne? Ako napríklad v spomínaných programoch štrukturálnej premeny, na ktorých sa predsa vaša banka tiež podieľa.

C. S. Jauregu: - Zoberme si vašu analógiu. Keď prídete k lekárovi a poviete mu, že ste narkoman, a chcete, aby vám predal nejaké drogy, tak povie nie, to nie je správne. Tu však nejde iba o peniaze. Tie sú len jedným prvkom celého balíka, aj v prípade programov štrukturálnej premeny. Veľký úžitok prináša to, čo prichádza s peniazmi, to znamená experti, štúdie, hľadanie riešení.

To však vždy nefunguje. Ako ste sami priznali, na začiatku transformácie ste nezvolili správny prístup. Poučili ste sa odvtedy, zmenili ste svoje postoje?

C. S. Jauregu: - Áno, samozrejme, sme inštitúcia ako každá iná.

Čo teda majú povedať štáty, ktoré boli takouto nesprávnou stratégiou postihnuté?

A. Revengová: - Váš pohľad na to, ako sa dáva dokopy program štrukturálnej premeny, je zase trocha karikatúrou. Sama som sa na niekoľkých takýchto programoch podieľala. Podľa mojich skúseností to vôbec nie je tak, že banka príde a povie: "Tu je zoznam vecí, ktoré musíte urobiť!" Nie. Pracujeme s tímom vlády, ktorý povie: "Toto je náš program, toto by sme chceli urobiť. Potrebujeme vašu pomoc pri dotváraní podrobností tohto programu, potrebujeme peniaze..." Ide teda o proces spolupráce, ale aj vyjednávania. Jednotlivé krajiny často z vlastných domácich dôvodov využívajú program Svetovej banky ako spôsob ako sa na niečo zaviazať.

To môže byť pravda, ale vzťahuje sa to zrejme najmä na vlády, ktoré už takým či onakým spôsobom dopredu schvaľujú to, čo by im Svetová banka navrhla. Čo ak ide o takú vládu, ako bola tá predchádzajúca na Slovensku, ktorá verila na štátne zásahy, dotovanie konkrétnych podnikov atď. Čo ak takáto vláda pozve vašu banku a povie, potrebujeme pomôcť s týmito problémami, no náš pohľad na vec je taký, že štát ostane rozhodujúci. Ako by ste reagovali? Povedala by Svetová banka - dobre, alebo by za takýchto okolností pomoc odmietla?

C. S. Jauregu: - To je hypotetická otázka, na ktorú by mohlo byť mnoho rozličných odpovedí.

A. Revengová: - Skutočnosť je taká, že nemáme dopredu určený zoznam konkrétnych opatrení. Pracujeme s takými rôznorodými krajinami a vládami, že by sa medzi nimi našli reformistické i také, o ktorých to platí len-len. Je to súčasťou dialógu, ktorý budujeme. Ony od nás chcú v niektorých veciach podporu. Myslím si, že sa to dá iba ťažko zovšeobecňovať, pretože postavenie jednotlivých krajín sa nesmierne líši. Nemáme zoznam opatrení a nemáme ani len dajakú spoločnú ideológiu Svetovej banky, s ktorou sa každý stotožňuje. To vôbec nie je pravda.

Chcete tým povedať, že keď sa vo vašej správe hovorí o makroekonomickej stabilite a štrukturálnych reformách, že existujú štáty, na ktoré by sa to nevzťahovalo, kde by ste sa o tom ani nezmienili? Mimo západnej Európy a USA, samozrejme.

A. Revengová: - Makroekonomická stabilita je veľmi dôležitá z hľadiska znižovania chudoby. Pretože tí, ktorým najviac ubližuje nerovnováha či inflácia, sú práve chudobní. To vieme. Ubližuje to chudobným, mení to štruktúru príjmov... Takže to nie je z ideologických dôvodov, ale preto, lebo nás trápi postavenie chudobných. Existujú, jednoducho, určité základné veci, ktoré sú z hľadiska znižovania chudoby dôležité.

Takže inými slovami, určité oblasti, kde nie ste ochotní ísť na kompromis, predsa len existujú. Či už ich nazveme ideologickými alebo nie. Keď teda vravíte, že neexistujú nijaké dopredu určené opatrenia, nie je to tak celkom pravda...

A. Revengová: - Hovoríte o kompromise. Ja vravím, že mojím cieľom je znižovanie chudoby. Ak je to tak, potom si myslím, že makroekonomická nestabilita silno poškodzuje chudobných. Keby som bola cestárom, tak ma makroekonomická stabilita môže i nemusí zaujímať.

Ako je teda možné, že proti Svetovej banke, Medzinárodnému menovému fondu a Svetovej organizácii obchodu (WTO) je toľko kritiky, protestov a demonštrácií?

A. Revengová: - Podľa mňa, ľudia sa na celom svete zaoberajú problémami, ktoré trápia nás všetkých. Vo svete naozaj existuje obrovská nerovnosť. Cítime, že v niektorých jeho častiach, napríklad v Afrike, doteraz zatiaľ nič nezabralo. Otvorene povedané, medzinárodné inštitúcie sú relatívne ľahším terčom ako oveľa komplikovanejšia situácia, ktorá leží v pozadí. Ak by zatvorenie Svetovej banky bolo naozaj spôsobom ako vylepšiť situáciu v Afrike, potom ju teda zrušme. Ale myslím si, že príčiny týchto javov sú oveľa zložitejšie, majú do činenia so zmenami vo svete, ktoré sú ľuďom nepríjemné, a tak je jednoduchšie zvaliť to na politiku Svetovej banky, fondu, alebo WTO. Áno, veríme, že trh je vo všeobecnosti tou správnou cestou, ale súhlasíme aj s mnohými štátnymi zásahmi. Vôbec nie sme homogénnou inštitúciou a prebieha u nás veľa diskusií.

C. S. Jauregu: - Je tu aj veľa dezinformácií. Napríklad sú skupiny, ktoré žiadajú zrušenie dlhov chudobných krajín. Pritom Svetová banka bola jednou z inštitúcií, ktorá už pred protestmi týchto skupín pracovala na opatreniach, ktoré by toto bremeno zľahčili.

Ako to, že sa dlhy ešte nezrušili?

A. Revengová: - Ale áno, už sa zredukovali...

C. S. Jauregu: Spomeňte si na iniciatívu HIPC - vysoko zadĺžených chudobných krajín.

Túto iniciatívu poznáme. Ale práve ona je spojená s viacerými podmienkami.

A. Revengová: - Dobre, no pozrime sa na to, čo sú to za podmienky. Majú zabezpečiť, aby prostriedky, ktoré sa uvoľnia z dlhov, išli na sociálnu politiku.

Je nám známy prinajmenšom jeden prípad, v ktorom to nie je pravda. Išlo o Etiópiu, podmienkou bola privatizácia istého priemyselného odvetvia.

A. Revengová: - Cieľom je uvoľniť prostriedky, ktoré by sa potom dali čo najefektívnejšie použiť. Vysokou prioritou ostáva sociálna oblasť. Má to veľmi dobrý dôvod - rozhodne nechceme, aby tieto prostriedky šli napríklad na zbrane. Možno, že z hľadiska spoločnosti je, povedzme, v prípade Etiópie mrhaním prostriedkami mať toto odvetvie v rukách štátu.

S hosťami SLOVA sa zhovárali Michal Polák a Ivan Štefunko