MMF sľuboval blahobyt a vytvoril biedu
Joseph Stiglitz, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu
Tohtoročnú Nobelovu cenu za ekonómiu udelili trom Američanom. George Akerlof, Michael Spence a Joseph Stiglitz sú ekonómovia, ktorí otriasli neoliberálnou predstavou o efektívnom fungovaní slobodného trhu. Stiglitz je najvplyvnejším a zrejme aj nakreatívnejším predstaviteľom z tejto trojice. Na začiatku devädesiatych rokov bol hlavným ekonomickým poradcom prezidenta USA Billa Clintona a do roku 1999 pôsobil ako hlavný ekonóm Svetovej banky. V súčasnosti tento 58-ročný ekonóm prednáša na Kolumbijskej univerzite v New Yorku.
Podľa Stiglitzovho známeho žiaka Helmuta D. Schmidta, profesora svetového hospodárstva na Frankfurtskej univerzite, sú úvahy jeho učiteľa zo začiatku 90. rokov aktuálne práve dnes. Stiglitz v nich úspešne analyzoval správanie sa Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu (MMF) počas ázijskej krízy. Jeho teória asymetrického rozdeľovania informácií na trhu ukazuje, prečo bolo paušálne uplatňovanie hospodárskej liberalizácie zlou politikou aj v prípade rozličných kríz v Latinskej Amerike. Na základe týchto skúseností Stiglitz zdôvodňuje pochybnosť o pozitívnom fungovaní slobodných trhov. Na druhej strane sa jeho subtílne teoretické úvahy nedajú interpretovať podľa pravidla "kde zlyhávajú trhy, musí zasahovať štát". Aj ten je iba inštitúcia a inštitúcie sú, práve tak ako trhové mechanizmy, ľudskými nedokonalými výtvormi. Záleží od jednotlivého prípadu v konkrétnom čase a priestore, ktorý z moderných variantov hospodárskej politiky, keynesianský štát alebo liberálny trh, bude hrať prvé husle. Aj keď je Stiglitz ekonóm, z jeho úvah je zrejmé, že slobodný trh tvorí súčasť sociálneho hospodárstva.
Práve preto, že je to tak, zostáva každé, liberálne alebo ľavicové, doktrinárstvo vážnym problémom úspešnej hospodárskej politiky. V našich končinách ide napríklad o presvedčenie a pohodlnú dogmu: "Ľaví" sú tí, čo sú za byrokratický štát takmer bez trhu, a teda i bez slobody. "Praví" majú byť zas tí, čo sú za trh proti štátu alebo bez politických regulačných rámcov. Slobodný trh teda nie je automaticky "pravicový" a štát zas "ľavicový". Aj koncepcia trhovej politiky a štátneho vplyvu má svoju ľavicovú a pravicovú alternatívu.
V poslednom interview pre týždenník ZEIT, ktorého preklad uverejňujeme na tejto strane, hovorí Stiglitz o hľadaní tretej cesty medzi trhom a štátom. Dôležitosť jeho úvah vyplýva z vedomia, že dnes už nejde o stanovenie hospodárskych nadčasových doktrín a téz, ale o zodpovednosť za ich realizáciu. V tomto zmysle je každá teoreticky zdôvodnená téza o regulácii alebo deregulácii slobodného trhu iba hypoteticky správnym postojom, pokiaľ nevedie k vyhliadke na úspech spoločnosti v celku. Táto vyhliadka je perspektívou, budovanou v závislosti od miesta a času, v ktorom sa hospodárska politika odohráva.
Šuškanie proti globalizácii je počuť čoraz hlasnejšie. Do akej miery zdieľate túto kritiku?
Globalizácia znamená primárne iba silnejšie prepojenie národných hospodárstiev. Jej kritika sa naproti tomu týka spôsobu, ako sa uskutočňuje - predovšetkým inštitúcie, akou je Medzinárodný menový fond. Dôvod námietok? V globalizácii dominuje ideológia slobodného trhu a záujmy finančných a mnohonárodných podnikov. Táto politika neviedla v skutočnosti k tomu, čo sľubovala - k blahobytu a stabilite.
Ktoré krajiny máte na mysli?
Stačí si všimnúť krajiny z východnej Európy alebo Ruska. Všetci zhodne tvrdili, že ak tieto štáty odstránia neefektívny hospodársky systém, budú žiť v blahobyte. Potom MMF zobral tento proces do svojich rúk, no blahobyt sa nedostavil. Hrubý národný produkt klesol o 40 percent, každé druhé dieťa žije na hranici chudoby, dĺžka života sa skrátila - hotová hospodárka katastrofa, aj keď sa v oblasti menovej politiky zaznamenali úspechy. Pod vedením MMF sa nedosiahla ani sľubovaná stabilita, no jej opak. Nespokojnosť s globalizáciou je teda skutočne motivovaná jej výsledkami.
Ale antiglobalisti nespochybňujú iba Medzinárodný menový fond.
Veľkú časť diskusie o globalizácii ovláda vo všeobecnosti pocit neférovosti. Predovšetkým je zrejmé, že niektoré národy sa stávajú bohatšími, zatiaľ čo iné nie. Potom si bližšie všimnite Svetovú obchodnú komoru a uvidíte, že jej agendu ovládajú krajiny zo Severu. Rozvojové štáty rušia clá a subvencie, zatiaľ čo priemyselné krajiny si uchovávajú právo na agrárne subvencie, ako aj ochranu textilného priemyslu. K tomu sa pripája názor, že globalizáciu reprezentuje priúzky kánon hodnôt. Na jeho základe sa v mnohých krajinách poškodzuje demokracia, životné prostredie, alebo kultúrne hodnoty. Tento protest sa neredukuje na poukaz neefektívnosti a nerovnosti, predstavuje niečo viac ako iba antiglobalizmus. Je postojom anti, obsiahnutým vo všetkých spomínaných fenoménoch.
Ako hlavný ekonóm Svetovej banky ste patrili tiež do sveta veľkých inštitúcií. Rozprávate sa ešte s vašimi bývalými kolegami?
Vo Svetovej banke sedia ľudia, ktorí so mnou súhlasia, ale aj takí, ktorí mi protirečia. V banke, do ktorej poradenského výboru ešte stále patrím, sa počas posledných piatich rokoch menila perspektíva v súlade s mojou líniou. Tomu zodpovedajúc, vzrástlo napríklad povedomie pre ekologické a sociálne dôsledky.
Čo sa ešte prehodnocuje?
Odpoviem príkladom: Supachai Panitchpaktdi z Thajska, budúci šéf Svetovej obchodnej komory, citlivo vníma uvedené problémy. Zasadzuje sa o férový systém. Ale pravidlá správania sa vyjednávajú na úrovni jednotlivých krajín. Takmer každá z nich sleduje svoje osobitné záujmy. Iný príklad: riaditeľ Svetovej banky James Wolfensohn má tiež zmysel pre tieto otázky a pokúša sa o rovnováhu, ktorú nie je jednoduché dosiahnuť.
Ktoré z nezávislých organizácií sú pre vás zaujímavé?
Niektoré z väčších ako Oxfam majú analytické kapacity a zúčastňujú sa aj na intelektuálnych debatách. Iné sa zase koncentrujú na samotnú tému. Príkladom pragmaticky veľmi úspešnej organizácie je hnutie za odpúšťanie dlhov.
Aké myšlienkové chyby pokladáte za osobitne škodlivé?
Zoberte si napríklad názor, podľa ktorého trhy fungujú najlepšie za podmienky úplnej slobody, a preto by sa mal aj štát z nich podľa možnosti čo najrýchlejšie stiahnuť späť - do úzadia. Takmer každý dnes chápe, že chybná a predčasná deregulácia medzinárodných finančných trhov bola podstatným dôvodom ázijskej krízy na konci devädesiatých rokov. Cieľom nemala byť deregulácia, ale vybudovanie správnych regulačných rámcov a opatrení.
Ktoré ešte?
Každý dnes vidí, že mafiánsky kapitalizmus bez Corporate Governance a bez burzových dozorov nefunguje. V tom spočíva časť ruskej mizérie. V americkom a európskom kontexte to znamená: Potrebujeme tretiu cestu, ktorá vedie medzi laissez-faire a socializmom. Problémom zostáva skutočnosť, že sme v našich krajinách dosiahli potrebnú a nevyhnutnú rovnováhu, ale medzinárodne finančné inštitúcie zastávajú iný koncept, ktorý je obzvlášť nevhodný pre rozvojové krajiny.
Môžete uviesť príklad?
Na Západe sa veľa diskutovalo o rozsahu a miere sociálneho zabezpečenia. V Spojených štátoch je jasné, že si chceme aj naďalej uchovať základný verejný systém. Ale Medzinárodný menový fond a Svetová banka tvrdili národom celej zemegule, že nepotrebujú štátny systém. V skutočnosti je to politická otázka. Prečo by ju mali MMF a Svetova banka principiálne nastoľovať?
Preháňali uvedené inštitúcie aj v prípade boja proti inflácii?
Na túto otázku neexistuje jednotný názor, no dá sa analyzovať. Napríklad dnes nemáme indície o tom, že nezávislosť centrálnych bánk vedie k väčšiemu hosdárskemu rastu a k zvýšeniu zamestnanosti. Treba však povedať, že nezávislé centrálne banky s mandátom boja proti inflácii naozaj dosiahli v priemere zníženie inflácie. Ak toto má byť ich jediným cieľom, potom je i táto forma nezávislosti dôležitá, no ináč nie. Napriek tomu ju MMF vyžaduje, zatiaľ čo americká centrálna banka má jednotný mandát na infláciu, hospodársky rast a zamestnanosť.
Pociťujete nejakú novú otvorenosť v tejto debate?
Úplne. Napríklad privatizácia. Takmer každý musí dnes zobrať na vedomie, že privatizačná vlna v Česku a v iných krajinách neviedla k želaným výsledkom. Názor, že tento proces často sprevádza korupcia, naberá na význame. MMF povedal: krajiny musia privatizovať, pretože štát kradne podnikom peniaze. Raz som si na túto tému zavtipkoval a vyjadril sa, že dotyční politici museli byť s týmto názorom nanajvýš spokojní. Povedali si, teraz si môžeme jedným predajom privlastniť celý lup, bez toho, aby sme sa oň delili s budúcimi politikmi. Dnes sa tiež uznáva, že sa privatizáciou štátneho monopolu dala ešte efektívnejšiemu aparátu príležitosť, aby využil svoju vysostnú pozíciu na trhu. Spotrebitelia strácajú tak či tak. Na Pobreží Slonoviny sa tiež veľa sprivatizovalo - s tým dôsledkom, že univerzity nemohli študentom zabezpečiť internet. Mnohé privatizácie sa okrem toho nepodarili - ako v prípade mexických bánk. Nakoniec došlo k ich opätovnému zoštátneniu. Alebo si zoberte otázku flexibilizácie pracovného trhu. Táto požiadavka sa zneužívala na to, aby sa odstránila sociálna ochrana pracovníkov. Dnešné štúdie ukazujú, že minimálne mzdy nemajú taký veľký negatívny dopad, ako sa predpokladalo.
Prečo dochádza práve dnes k prehodnoteniu, ktoré sám konštatujete?
Jedným z dôvodov bolo bezhraničné preháňanie významu neoliberálnej doktríny ľuďmi, ako bol bývalý americký minister financií Robert Rubin. Blahobyt sa sľuboval tam, kde nikdy neexistoval. Nemusíte byť štatistikom z povolania, aby ste konštatovali: Sľub sa nedodržal - a v dotyčných krajinách zavládla chudoba, ktorá tam nikdy nebola. Aj tam, kde sa hospodárstvo spamätalo, išlo v rozhodujúcej miere o dôsledok zotavenia sa z chýb, ktorých sa dopustil MMF. Hovorilo sa o "zotrvačnom raste" a tento proces trval celých šesť rokov. Pritom Argentína platila za vzor vďaka flexibilite pracovného trhu a nízkym mzdám. Dnes sa táto krajina nachádza v hlbokej recesii.
Akých konkrétnych chýb sa dopustil Medzinárodný menový fond v Argentíne?
Už veľmi skoro som to skonštatoval: a toto nazývate úspechom? Krajina začala stagnovať hneď po tom, ako nasledovala odporúčania MMF. Nezamestnanosť dosiahla dvojcifernú kvótu. Síce sa podarilo zredukovať infláciu, ale v porovnaní s tým, čo bolo dôležité pre ľudí, predstavoval celkový vývoj neúspech. Neskôr vyšlo najavo, že miliardové programy fondu neboli dobrou investíciou. Falošnými sa ukázali byť aj štúdie MMF, ktorých cieľom bolo prilákať miliardy privátnych investícií.
Aj krízu v Turecku pripisujete Medzinárodnému menovému fondu?
Turecko má dostatok iných vnútorných problémov, za ktoré MMF nemôže. Ale aj tak je to pozoruhodný prípad. Hospodárstvo tejto krajiny rástlo takmer štvrť storočia bez prestania, hoci malo vysokú inflačnú kvótu. Túto chcel MMF znížiť už len preto, lebo bola opačným príkladom jeho vlastnej doktríny o nemožnosti hospodárskeho rastu v prípade vysokej inflácie. Akútna kríza vypukla vo chvíli, keď sa nečakane znížila inflačná kvóta, bez toho, aby sa v tom istom tempe riešili i štrukturálne problémy v bankovom sektore a v iných častiach hospodárstva.
Podľa vášho názoru, svetové finančné inštitúcie už roky uplatňujú falošnú politiku. V čom spočíva nová kvalita kritiky antiglobalistov?
Globalizácia viedla ku vzniku globálnej civilnej spoločnosti - starosti sa zdieľajú spoločne. Už niekoľko desaťročí sa v rozvojových krajinách protestuje proti Medzinárodnému menovému fondu a jeho doktríne. Novinkou je celosvetová reakcia. Keď vznikli nepokoje v Dominikánskej republike pred dvadsiatimipiatimi rokmi, takmer nik si to nevšimol. Ak dnes vidia ľudia povstanie v Indonézii, pýtajú sa: Prečo? A môžu MMF súčasne konfrontovať s vlastnými výpoveďami, pretože jeho šéf povedal šesť mesiacov predtým: toto musíte robiť, aby ste dosiahli rast. Bolo jasné, že MMF donútil Indonéziu prijať určité opatrenia. Ľudia si pozrú všetky tieto televízne zábery a snímky v novinách - a nie sú radi, čo v nich vidia.
Cítite sa byť podporovaný vedúcimi ekonómami, ktorí nie sú zamestnaní v MMF alebo vo Svetovej banke?
Mnohí podporili ten alebo iný aspekt z mojich názorov. Paul Krugman zdôraznil, že fond vsadil na trhovú psychológiu namiesto solídnej ekonomickej analýzy. Jeffrey Sachs vysvetlil: verejné obvinenia krajín majú podobný efekt ako výkrik "Horí!" v preplnom divadle - urýchľujú tým len únik kapitálu. Martin Felstein zistil, že podmienky MMF pre Kóreu boli nevhodné na prekonanie krízy. Vo všeobecnosti spočívala chyba vo východnej Ázií v nasledovnom: Zvýšenie úrokovej miery vo vysoko zadĺžených ekonomikách vedie k bankrotom a tie nevzbudzujú práve dôveru. Tento názor zdieľajú dnes takmer všetci ekonómovia.
Prečo to nepochopil aj MMF? Jeho spolupracovníci predsa nie sú hlúpi.
Spolupracovníci nejakej inštitúcie sa identifikujú s ňou. Ak druhý muž v MMF, Stanley Fisher, vytvorí raz program, nebude ho neskôr označovať ako neúspech. Keď som prišiel do Svetovej banky, povedal som si: potrebujem nezávislosť, chcem sa vyjadrovať ako ekonóm, a nie ako hovorca národov, ktoré sa podieľajú na vývoji Svetovej banky.
Z nemeckého týždenníka ZEIT (č. 43/2001) preložil Martin Muránsky
