Dvojgrošový príbeh z bratislavských ulíc

Na dvere mi zabúchal drobný bradatý chlapík a pozval ma na večierok, ktorý sa mal konať na dvore nášho domu. Nikdy predtým som ho nevidel, no zo zvedavosti som zišiel dole schodmi. Zrazu sa mi naskytol nezvyčajný pohľad - okuliarnatí intelektuáli v rozopnutých košeliach a ležérnych sakách tu debatovali so všakovako, pestrofarebne odetými postavičkami. Pôsobilo to na mňa dosť čudne, akoby mali komparzisti z filmu práve prestávku.
Môj pozývateľ, volal sa Kurt, ma hneď privítal s gulášom a o chvíľu som sa dostal "do obrazu". Ako som sa dozvedel, ocitol som sa na narodeninovej oslave pouličného časopisu a k mojim znalostiam nemčiny pribudlo nové slovíčko - Obdachlos - bezdomovec.

Mladí ich tam berú normálne

Bol teplý letný podvečer v berlínskej štvrti Mitte, len pár ulíc od domu, kde prežil posledné roky svojho života Bertold Brecht. Život "galérky" ho zaujal natoľko, že siahol po staršej hre Johna Graya a Žobrácku operu upravil do skvelej divadelnej hry.

Kurt a jeho kolegovia však už nemusia žobrať ani kradnúť. Stačí im každý deň vyfasovať časopisy, postaviť sa na dobré miesto a o zárobok nemajú núdzu. Kurta som potom pravidelne stretával na zastávke metra Oranienburgerstrasse, bolo to jeho stanovište. Občas sme spolu večer zašli na pivo a ja som počúval jeho rozprávanie o tom, čo sa mu v ten deň prihodilo. "Pre niekoho sme len penneri (hanlivý výraz pre bezdomovca), ale najmä mladí nás berú normálne."

Neskôr som si podobné časopisy všimol aj inde. V Prahe v roku 1999 začal vychádzať pouličný časopis Nový prostor. Počiatočné podmienky boli veľmi skromné, ale v súčasnosti už majú vybudované veľké centrum na Braníku. Sociálni pracovníci tu poskytujú poradenskú činnosť pre bezdomovcov a v rámci centra funguje aj divadelný klub. O ich aktivitách sa môžete dozvedieť z internetovej stánky www.1street.cz, ktorá ma príjemne prekvapila pútavou grafikou i obsahom.

Proti prúdu

Minulý mesiac, prechádajúc po Obchodnej ulici, som si všimol mladíka držiaceho v rukách časopis s veľkým portrétom Picassa na obálke. Zaplatil som 26 korún, on sa mi úctivo poďakoval, a ja som mal v rukách nulté číslo prvého slovenského pouličného časopisu. Pár dní nato som sa ocitol na Propeleri, kde sa konal krst Nota bene. A bol to krst, ako sa patrí. Moderoval ho Dado Nagy z Rádia Twist a krstnými otcami boli všetci bezdomovci - predajcovia. Jedno číslo s podpismi hodili zrolované vo fľaši i proti prúdu.

Taký istý názov nesie i občianske združenie, ktoré za celým projektom stojí. Zoznámil som sa aj s jeho hlavnou koordinátorkou Zuzanou Šedíkovou. A dali sme sa spolu do reči... Zuzana má už s podobnými projektmi skúsenosť. Študuje posledný ročník na katedre sociálnej práce. Pred niekoľkými rokmi prostredníctvom organizácie Jezuitskí európski dobrovoľníci pracovala vo Veľkej Británii v centre pre bezdomovcov s alkoholickými problémami. "Pomáhali sme im vybaviť ubytovanie alebo prácu. No najmä sme sa s nimi veľmi veľa rozprávali a snažili sme sa im dať pocítiť, že sme seberovní ľudia. Hrali sme s nimi karty, šach, čítali sme s nimi noviny. Tam som uvidela aj časopis Big Issue a veľmi sa mi táto myšlienka páčila. Keď som potom študovala sociálnu prácu, tak som sa stretla s ďalšími pouličnými časopismi z Rakúska, Nemecka a Čiech. Zdalo sa mi to ako veľmi dobrý nápad. So spolužiačkou Sandrou sme premýšlali, či by niečo podobné nemohlo fungovať aj u nás..."

Koncom minulého roku Zuzane zatelefonovala redaktorka Tunde z maďarského pouličného časopisu Flaszter, či by podobný časopis nechceli robiť aj na Slovensku. Zároveň im poskytla pomoc, pretože spolu so Škótmi spravili projekt No Borders (Bez hraníc) na podporu takýchto časopisov v strednej a východnej Európe. Na rozbeh dostali ešte jeden grant od holandského veľvylanectva. No na ďalšie fungovanie si už musia zarobiť sami. Know-how poskytli aj kolegovia z Čiech. Príprava trvala takmer trištvrte roka a v septembri uzrelo svetlo sveta nulté číslo Nota Bene.

Eva, kráľovná zo Zochovej

Plavíme sa pomaly po Dunaji a spoločnosť na lodi sa celkom príjemne zabáva. Osloví ma mladá žena, či nemám oheň. Je veľmi zhovorčivá. Vyrozpráva mi celý svoj životný príbeh. Keď sa lepšie prizriem, všimnem si, že na jej bunde hrdo visí preukaz s číslom 001. Eva začne spomínať: "Čítala som oznam na bratislavskej katolíckej charite na Heydukovej. Tam som uvidela prvú obálku časopisu s portrétom Pabla Picassa. To ma zaujalo, že čo má taký slávny maliar spoločné s bezdomovcami. A dozvedela som sa tam, že kto má seriózny záujem, tak môže ten časopis predávať."

Eva sa vyučila ako sústružníčka a dlhé roky pracovala v Prahe, jazdila ako vodička na električke, upratovala v Dynamitke, kde mala aj ubytovňu. Bez strechy na hlavou je od roku 1999. Jej adoptívni rodičia sa presťahovali do Chorvátskeho Grobu, no otec zanedlho zomrel. "Po tatkovi som zdedila jednu tretinu domu a mama predala dom aj s tou mojou tretinou. Na katastrálnom úrade v Pezinku mi povedali, že moje meno na liste vlastníctva vôbec nefiguruje. Začala som si preto preverovať všetky dokumenty, kúpno-predajnú zmluvu atď. A teraz je to na súde... A ja som si myslela, že naše vzťahy s mamou sú dobré..."

Na chvíľu sa odmlčí, no vzápätí na mňa vyhŕkne: "V nultom čísle boli fotky od toho slávneho fotografa Newmana. Videl si? Dobre nafotil tie portréty, nie?" Eva poťahuje z cigarety, kývne hlavou a povzdychne si: "Vďaka týmto študentom sociálnej práce môžeme žiť aj my troška na úrovni, ako ľudia." Momentálne je na polovičnom invalidnom dôchodku a predáva v podchode na Zochovej ulici. Celkom jej to ide, jeden deň údajne zarobila až tisícku. "Dnes ráno, medzi pol ôsmou a pol jedenástou, som predala len dva časopisy, a potom okolo obeda 14. Zaujímavé je, že donedávna mi to išlo najlepšie ráno, tak do deviatej, a teraz je to naopak."

Skúsenosti zo sveta

Ako ju počúvam, tak mi príde na um, že tá sa určite v živote nestratí. Rozlúčim sa s ňou a vrátim sa späť k Zuzane. Rozpráva mi o tom, ako bola v marci na konferencii pouličných časopisov z celého sveta v Kapskom Meste v Juhoafrickej republike. "Bolo veľmi zaujímavé vidieť, ako tie časopisy fungujú, dosť ma to ovplyvnilo. Koncepcie sú veľmi rôznorodé. Niekde si celý časopis pripravujú bezdomovci sami, no nemá až takú novinársku kvalitu, ale je tam ten aspekt, že si to robia oni sami. Ľudia pre nich organizujú kurzy fotografovania, učia ich pracovať s počítačmi. To by sme chceli robiť aj my. A najmä, aby si do novín písali príspevky aj sami."

Dozvedám sa o plánoch do budúcnosti. Chceli by rozšíriť počet strán, prejsť na dvojtýždňovú periodicitu a distribuovať Nota bene v iných väčších mestách na Slovensku. "Časom by sme chceli rozšíriť služby pre bezdomovcov, vybudovať kontaktné centrum, kde by po čase boli aj poradenské služby, pomoc pre ďalšie zaradenie sa do spoločnosti," uvažuje Zuzana. Naša plavba sa pomaly končí a mňa čaká perný deň v uliciach mesta.

Na hlavnej stanici

Je sedem hodín ráno. Rozospatí ľudia vystupujú z prímestských vlakov a ponáhľajú sa do práce. Martin z červeného ruksaku vykladá balík časopisov a sadá si na lavičku. Okolo už čaká hlúčik bezdomovcov. Začína sa výdaj. Každý zaregistrovaný predajca si môže za 13 korún kúpiť jeden výtlačok a za 26 potom predať na ulici. Jeho čistý zárobok je teda 13 korún. Milan je tu dnes prvýkrát. Prišiel sem s kamarátmi. Nikdy by som naňho nepovedal, že je bezdomovec. Tenisky, džínsy, bunda a bejzbolka na hlave - normálny chalan. Dozvedám sa, že je zamestnaný, len momentálne nemá kde bývať. Takto si len privyrába. Vyzerá veľmi placho, a preto od neho nič viac nevyzvedám. Ako vstupný kapitál dostáva päť kusov zadarmo. Keď ho stretnem poobede, vyzerá už zhovorčivejšie. Veselo mi odpovie: "Tých päť kusov som predal hneď a teraz som si prišiel zobrať ďalších desať."

Postupne sa všetci rozpŕchnu do mesta. S Martinom zostávam sám. Ideme si sadnúť do staničného bufetu, lebo združenie zatiaľ nemá kanceláriu. No od budúceho týždňa by mali byť "vo vlastnom". V tomto smere im vyšlo v ústrety Staré Mesto. "Celú miestnosť sme opravili, spravili sme novú stenu aj strop, vymaľovali, už treba len zaviesť telefón. Dosť nám pomáhali aj predajcovia. Bez ich prispenia by to nešlo tak rýchlo," vysvetľuje mi. Martin nedávno ukončil diaľkovo bakalárske štúdium - odbor sociálna práca. Teraz má na starosti výkonnú časť projektu. Zaujímalo ma najmä, ako sa vlastne dopracovali k predajcom, na čo mi Martin ochotne odpovedá: "Prvých predajcov sme skontaktovali prostredníctvom charity s pomocou pána Srholca a pána Turánka, a aj cez výdaje polievok. Väčšina z nich sa celkom uchytila. Dnes máme 60 zaregistrovaných a približne 20 pravidelných predajcov."

Chvíľu si ešte pohovoríme, dojeme polievku a vydáme sa za povinnosťami. Martina ešte čaká kopa práce - o jedenástej a o tretej poobede musí byť na výdajnom mieste znova.

Pouličné blues

Ja sa vyberiem do ulíc za predajcami. Vlado stojí pravidelne pri predajni Terranova na Obchodnej ulici. Poznáme sa, už predtým som od neho kupoval Nota bene. Pochádza z Petržalky a predtým pracoval ako záhradník. "Býval som v podnikovom byte, a keď ma vyhodili z roboty, tak mi zobrali aj ten byt. Mimo domu som vyše troch rokov. No a na ulici od júna tohto roku."

Na otázku, ako sa mu darí, len pokrčí kútikom úst: "Ide mi to pomaly, ľudia to zatiaľ veľmi nepoznajú, často si nás mýlia s Jehovistami. Denne predám 10 až 15 kusov." Za ten čas, čo stojím pri ňom, dopredá zvyšok a s kamarátom Džampim, ktorý stojí kúsok ďalej, sa vyberú na kávu.

Hodžovo námestie je jedno z najfrekvetonvanejších miest v Bratislave. Na "Mierku" sa každodenne premelú tisícky ľudí. Napriek tomu, že už jeden časopis mám, Jaro mi núka ďalší so slovami: "No čo, tak ho dáš kamarátovi. Ako Ferko Mikloško. Ten tadiaľto chodí každý deň do parlamentu a kúpil si už štyri! Aj tringelt mi nechal, to nie ako taký druhý, no nepoviem, ktorý poslanec, ktorého som musel prehovárať a dal mi to presne v drobných, ani o halier navyše!"

Jaro je neodbytný, a tak si kupujem ešte jedno číslo "pre kamaráta". Na tvári sa mu rozžiari úsmev: "No vidíš! Ani to nebolelo. Zatiaľ je to na začiatku, preto potrebujeme troška reklamu. Je to dobrá vec, celkom sa mi to darí predávať a, čo je hlavné, môžem si na tom zarobiť. Mám každý deň na jedlo. Najmä si musím zarobiť na nové doklady, lebo mi ich prednedávnom ukradli." Nohy ma už bolia z celodenného chodenia, a preto nasadnem na trolejbus a vraciam sa do redakcie.

Funguje to!

Nemám rád lacný sentiment, ale zo všetkých, čo som za tie dva dni postretal, mám dobrý pocit, že v ľuďoch okolo nás je ešte kus človečiny. Asi naozaj platia Dostojevského slová, že "z utrpenia pramení všetko, čo je v nás dobré".

A tak ako v rozprávke o troch grošoch, v tomto prípade sa našlo pár nadšencov, ktorí jeden groš dávajú na noviny a ten druhý si bezdomovci môžu zarobiť vlastnou prácou. A čuduj sa svete, funguje to!