Západné hodnoty nie sú univerzálne
Terorizmus ako nová forma vojny sa od klasickej vojny na medzištátnej úrovni líši postavením svojich hlavných aktérov. V prípade klasickej vojny sú nimi štáty či koalície, ich armády a v čoraz väčšej miere aj ich obyvateľstvo. Štáty či koalície štátov, vystupujú v aktívnej úlohe aktérov bezpečnostnej politiky a odvolávajú sa na životné záujmy svojho obyvateľstva ako na hlavný referenčný objekt.
Oproti tomu teroristi vystavujú štát a jeho obyvateľstvo do úlohy napadnutých a vydieraných objektov - manipulujú s jeho verejnou mienkou a vyvolávajú reakcie zodpovedajúce svojim záujmom, cieľom a predstavám. Vo chvíli začatia konfrontácie sú tak jediným aktívnym subjektom. Zasadzujú údery s cieľom prilákať na seba pozornosť, vytvoriť atmosféru strachu, destabilizovať štát, jeho vierohodnosť a autoritu, alebo si vynútiť zmenu jeho zahraničnej politiky. Sami sebe pripisujú úlohu činiteľov bezpečnostnej politiky a za referenčný objekt svojej stratégie vydávajú záujmy určitých skupín obyvateľstva. V klasickej vojne nemožno ukryť pred ostatnými prípravy na jej začatie. Ostatné štáty o nich vedia a majú čas pripraviť sa na odrazenie agresie. Oproti tomu teroristické skupiny zasadzujú údery bez predchádzajúceho vyhlásenia vojny, na útok sa pripravujú v podmienkach prísneho utajenia typického pre málo početné a uzavreté komunity sprisahaneckých organizácií. Úder je nečakaný, štáty a ich verejná mienka sú šokované, niekedy aj ochromené do tej miery, že teroristi sa môžu dokonca usilovať o zlomenie ich vôle k odporu.
Rozdiel vo vedení boja
Najväčší a najvýraznejší rozdiel medzi terorizmom a klasickou vojnou sa odvíja od spôsobov vedenia ozbrojeného boja. Klasické vojny sú priamymi čelnými súbojmi štátu proti štátu, alebo koalície proti koalícii a odohrávajú sa na jednom či viacerých frontoch. Pri nich sa usiluje o dosiahnutie výhody plynúcej z prekvapenia, ale v zásade sa vie, kto je nepriateľ, aké sú jeho ciele a sily, čo môže nasadiť, kde môže udrieť. Vojna sa preto definuje ako "priame násilie medzi štátnymi činiteľmi".
Oproti tomu teroristické skupiny uplatňujú nepriamu stratégiu, zásadne sa vyhýbajú priamemu, čelnému súboju, napádajú zákerne a nečakane. Dlho sa schovávajú v tieni, aby udreli vtedy, keď sa to najmenej očakáva, keď sa to najviac hodí práve im a najmenej ich obeti. Zasahujú spoločnosť v tých najcitlivejších a najzraniteľnejších bodoch. Dosahujú tak niečo, čo je v klasickej vojne takmer nemožné - celkom obchádzajú najsilnejšie prvky obrany svojej obete, stavajú mimo hry aj tie najnákladnejšie a najsofistikovanejšie systémy - medzikontinentálne rakety, lietadlové lode, tanky, veliteľské a štábne systémy.
Atmosféra strachu
Výslednosť svojich úderov teroristi dostávajú na úroveň, ktorá ani zďaleka nezodpovedá klasickému chápaniu pomeru síl. Navyše sa terorizmus od klasickej vojny odlišuje aj tým, že používa ozbrojené násilie formou úderov bez vyhlásenia vojny, útočí z tieňa a výlučne na civilné ciele. Ďalší rozdiel je v tom, že terorizmus využíva násilie len na oslabovanie, alebo dokonca na rozbíjanie štátov, zatiaľ čo v rade vojen viedlo násilie práve k vytváraniu štátov.
Veľkým námetom do prebiehajúcej diskusie je vzťah medzi pojmami terorizmus a strach, ktorý je jednou zo základných spoločných charakteristík vojen i teroristických útokov. Pre teroristov predstavuje strach hlavnú metódu pôsobenia na vytypovanú obeť, atmosféra strachu býva prostredím, v ktorom sa im najlepšie pôsobí, aby mohli predkladať svoje požiadavky a vynucovať si ich splnenie. Teroristi siahajú po nástrojoch psychologickej vojny, nechávajú obeť v neistote, aby nevedela, odkiaľ útok prišiel, a aby sa ťažko rozhodovala, ako zareagovať.
Alternatíva skompromitovaných
Po úderoch 11. septembra 2001 na scénu vstúpil terorizmus v novom, globálnom rozmere. Jeho referenčný objekt sa už neobmedzuje na záujmy národnostnej menšiny alebo okrajovej skupiny vo vnútri jedného štátu, ale má globálny charakter, ktorý sa odvíja od využívania, či skôr od zneužívania dvoch skutočností. Tou prvou sú pocity utrpenia, poníženia a úplnej beznádeje jednej pätiny ľudstva, ktorá žije predovšetkým v mnohých štátoch Ázie a Afriky, a ktorá má ešte viac či menej rozsiahle diaspory v Európe a Severnej Amerike.
Druhou skutočnosťou je rozporuplnosť politickej situácie v mnohých islamských štátoch, obzvlášť v Egypte a Saudskej Arábii, ktoré svoju bezpečnosť opierajú o priamu angažovanosť USA. Tamojšie režimy sú politicky vyčerpané a morálne zdiskreditované, vládnu autokraticky, nemajú víziu ďalšieho rozvoja. A práve z týchto krajín sa regrutuje najviac členov stojacich vo vedení bin Ládinovej organizácie. Prezentujú sa ako alternatíva skompromitovaných režimov a volajú do boja za zlepšenie života tých, ktorí sa stali obeťou globalizácie.
Masakra vyburcuje ľudí
O hlbokých koreňoch súčasného globálneho terorizmu svedčí to, že po začatí odvetných úderov sa nikto z islamských intelektuálov neodvážil vyjadriť solidaritu. Došlo, naopak, k silným protiamerickým demonštráciám v islamských krajinách, do ktorých sa zapojila predovšetkým mládež a študentstvo. Komentátori americkej tlače upozorňujú, že egyptský prezident spolu so svojím ministrom zahraničia podporujú vojenskú akciu USA a ich spojencov, no takisto politické pozície Usámu bin Ládina. Arabské monarchie či republiky si uvedomujú, že časť ich poddaných súhlasí priamo s bin Ládinom, alebo prinajmenšom s témami, ktoré obratne využíva vo svojom ťažení.
Americký spisovateľ afganského pôvodu Tramín Ankary v tejto súvislosti varuje, že "ak sa Západ v týchto oblastiach dopustí masakry, vyburcuje miliardu ľudí, ktorí nemajú čo stratiť". Aj keby sa teda podarilo zadržať bin Ládina, znamenalo by to osobný koniec len pre jedného zo samozvaných, mimoriadne nebezpečných a zákerných teroristov globálneho rozmeru. Nebude to však znamenať koniec ním využívaného, či skôr zneužívaného referenčného objektu.
Chcú si vynútiť zmeny
Na základe týchto skutočností teda môžeme globálny terorizmus charakterizovať z troch základných hľadísk. Z historického hľadiska je výsledkom vývoja zahŕňajúceho takmer štvrť storočia. Napríklad kanadská analytička Naomi Kleinová vyvodzuje, že ide o oneskorený vedľajší účinok studenej vojny (jedna superveľmoc stavila na Taliban a na jeho džihád vo svojom boji proti druhej superveľmoci), ďalej o vedľajší účinok vojny o Perzský záliv (na posvätnej islamskej pôde zostali americké vojská) a rovnako o vedľajší účinok niekoľkých ozbrojených konfliktov z posledného obdobia (pripomína najmä nárast detskej úmrtnosti v Iraku v dôsledku amerického embarga, bombardovanie farmaceutickej továrne v Sudáne a palestínsko-izraelský ozbrojený konflikt).
Z hľadiska geopolitického môžeme globálny terorizmus charakterizovať ako jeden z dôsledkov napätia v časti Ázie a predovšetkým ako úsilie o zvrhnutie tamojších sprofanovaných a nenávidených proamerických režimov. Nemal by sa však definovať ako apriórne antiamerický. Cieľom zákerných teroristických úderov nebolo vyvraždiť Američanov, ale vynútiť si zmeny v zahraničnopolitickej stratégii USA voči islamskému svetu. Globálni teroristi sa od začiatku profilovali skôr ako odporcovia politiky jedinej existujúcej superveľmoci. Po odvetných úderoch sa však motivácia globálnych teroristov môže zásadne zmeniť a Al Kajdá môže prejsť do roviny boja "kto z koho". Útoky môžu pokračovať, môže sa stupňovať ich účinnosť.
Nastáva stieranie rozdielov
Z vojenského hľadiska súčasný globálny terorizmus stiera rozdiely medzi malými a veľkými, medzi slabými a silnými. Stal sa ideálnym vyrovnávacím nástrojom, na ktorý neplatia ani tie najmodernejšie a najsofistikovanejšie zbraňové systémy. Zjednodušene môžeme uvažovanie teroristov vo vzťahu k USA vyjadriť nasledovne: Zakázali ste nám atóm, tak proti vám použijeme teror. Terorizmus sa stal jedinou možnosťou ako udrieť na takú silnú a bohatú krajinu, akou sú Spojené štáty, proti ktorým nemá priamy stret ani najmenšiu nádej na úspech.
Na priamy vojenský úder sa žiadny štát ani žiadny režim neodhodlá, pretože si dobre uvedomuje, že by to znamenalo samovraždu. Neistota ohľadom pôvodcu úderu a jeho zámerov pre teroristov vytvára jediný možný priestor na útok proti podstatne silnejšiemu nepriateľovi. Dosiahnutý výsledok je potom omnoho väčší, než by zodpovedalo pomeru vojenských síl. Organizácia, predstavujúca niekoľko sto, nanajvýš niekoľko tisíc členov, dokázala kruto zasiahnuť štát, ktorý na svoju obranu vydáva 36 percent celosvetových vojenských výdavkov.
Tri termínované úlohy
Globálny terorizmus sa stal najvážnejšou hrozbou predovšetkým pre USA, ale spolu s nimi aj pre ostatné krajiny euroatlantickej oblasti. Tie dnes musia tvárou v tvár zákernému a nevyspytateľnému nepriateľovi riešiť úlohy v niekoľkých časových rovinách. Krátkodobé úlohy sú spojené najmä s vojenskými údermi proti výcvikovým základniam Al Kajdá s cieľom rozbiť ich sieť, ale vyhnúť sa pritom plošnému bombardovaniu, ktoré by bolo mimoriadne kontraproduktívne. Úlohy strednodobého dosahu sa viažu na prehradenie tokov peňazí pre globálnych teroristov a na nájdenie východísk pre posttalibanský Afganistan.
Najnáročnejšie budú úlohy dlhodobého charakteru. Pôjde o zmenu pomerov v islamskom svete do takej miery, aby ich globálni teroristi už nemohli zneužívať ako referenčný objekt svojej extrémistickej ideológie a stratégie. To sa však nedá dosiahnuť (ako výstižne píše Frederick Bonnart, vydavateľ mesačníka NATO Nations) presadzovaním západných hodnôt ako univerzálnych pre všetky spoločenstvá, ale najmä cestou dlhodobej, trpezlivej politickej, ekonomickej a výchovnej práce pri silnejúcom vzájomnom ovplyvňovaní spoločností. A to bude záležitosťou niekoľkých desaťročí.
