Ľudia v Afganistane Talibanu verili
Nasir Jalili, predstaviteľ Zväzu Afgancov na Slovensku
Nasir Jalili sa narodil 14. septembra1961 v Kábule. V roku 1978 skončil gymnázium v Afganistane. Od roku 1979 do roku 1980 študoval na Lekárskej fakulte Kábulskej univerzity. V auguste 1980 prišiel na Slovensko a v Senci absolvoval ročnú jazykovú prípravu. Od roku 1981 do roku 1986 navštevoval Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave, odbor biológia (špecializácia lekárska parazitológia). Rok po skončení štúdia pôsobil na tejto škole ako odborný asistent. Po návrate do Afganistanu učil rok na lekárskej fakulte (Balkh College of Medicine) v severnom afganskom meste Mazar-i-Sharif. V novembri 1990 sa vrátil do Bratislavy, kde neskôr pôsobil ako interný ašpirant na PriF UK. Od 2. januára 1995 pracuje ako vedecký pracovník na Parazitologickom ústave LF UK v BA. Je ženatý a má jednu dcéru.
Pred rokom 1989 bolo bežnou praxou, že medzi jednotlivými štátmi komunistického bloku existovala výmena vysokoškolských študentov. Akou cestou ste sa na Slovensko dostali vy?
Na Slovensko som prišiel v roku 1980 s tým, že budem študovať medicínu. Dovtedy som bol poslucháčom lekárskej fakulty na Kábulskej univerzite. Avšak ešte v Prahe, pred príchodom na Slovensko, som sa dozvedel, že budem študovať prírodné vedy, žiadnu medicínu. Bol som sklamaný, ale nedalo sa na tom už nič zmeniť. V rámci biológie som si teda vybral lekársku parazitológiu. Moji pedagógovia z lekárskej fakulty, u ktorých som robil diplomovú prácu, mali záujem, aby som u nich pokračoval aj na internej ašpirantúre. Vtedajšia afgánska vláda však s tým nesúhlasila. Tak som sa v roku 1987 musel vrátiť naspäť do Afganistanu.
Pokračovali ste doma v štúdiu?
Nie. Odobrali mi pás a mal som nastúpiť na základnú vojenskú službu. S pomocou známych sa mi podarilo vybaviť, že som odišiel do jednej provincie na severe krajiny, kde som vo vojenskej nemocnici robil parazitológa. Nemusel som, našťastie, bojovať proti Afgancom. Pracovníkov zdravotníctva mudžáhidíni, ak sa dostali do ich zajatia, nezabíjali, pretože ich tiež potrebovali. Vtedy boli dve možnosti: buď ísť bojovať za vtedajšiu prorusky orientovanú vládu alebo na strane mudžahidínov.
Ako ste sa potom dostali naspäť na Slovensko?
Po skončení základnej vojenskej služby som rok učil na novozaloženej lekárskej fakulte v severnom Afganistane. Na Slovensko som sa vrátil v novembri 1990 a od januára 1991 som začal robiť ašpirantúru, ktorú som v júni 1994 ukončil obhájením dizertačnej práce. V tom období boli v Afganistane pri moci už mudžahidíni, ktorí v apríli 1992 dobyli Kábul. Keď som končil postgraduálne štúdium, vedel som, že naspäť sa už vrátiť nemôžem. V tom čase som sa už poznal s mojou terajšou manželkou, takže to bol ďalší dôvod, prečo tu zostať.
Bola vtedajšia situácia vo vašom rodisku skutočne taká nebezpečná, že ste sa rozhodli žiť v takej kultúrne i spoločensky rozdielnej krajine, ako je Afganistan?
Po neúspešných rozhovoroch o prímerí bol prorusky orientovaný prezident Nadžibullah v roku 1992 zosadený a mudžahidíni obsadili Kábul. Prezidentom Afganistanu sa stal Mudžaddadí a krajina sa premenovala na Afganský islamský štát. Ani táto zmena nepriniesla Afganistanu mier, práve naopak. Vojna z afganského vidieka sa preniesla do veľkých miest vrátane Kábulu. Znepriatelené frakcie mudžahidínov sa nedohodli na delení moci a po dvojmesačnej dočasnej vláde Mudžaddadího sa novou hlavou štátu stal Rabbání, ktorý je doposiaľ jediným uznávaným prezidentom Afganistanu v OSN. V roku 1994 začali územie Afganistanu obsadzovať bojovníci fundamentalistického hnutia Taliban, podporovaní predovšetkým Pakistanom. V septembri 1996 hnutie ovládlo Kábul.
S akým prístupom zo strany Slovákov ste sa tu stretli?
Nikdy som nemal pocit, že som na Slovensku cudzí, ľudia mi to nikdy nedali najavo. Práve naopak. Už počas vysokoškolského štúdia, keď som žil na internáte, vytvoril som si s mnohými slovenskými študentmi priateľské vzťahy. Pozývali ma k sebe domov na Vianoce, na Veľkú noc. Nikdy som sa tu necítil sám. Ani ja som k Slovákom nepristupoval ako k cudzincom, preto ma aj brali za svojho. Keby som nemal spomienky z detstva, tak by som ani nepovedal, že som sa tu nenarodil. Ako ma však vnímajú cudzí ľudia niekde v električke, v autobuse, to nechám už na ich posúdenie. Som veľmi rád, že môžem Slovenskej republike vrátiť to, čo do mňa investovala. Beriem už Slovensko za svoju vlasť, som jeho štátnym občanom.
Prejavy rasizmu k ľuďom inej národnosti, farby pleti nie sú na Slovensku neznámou. Aké sú vaše skúsenosti?
Ľudia si myslia, že každý vyznávač islamu musí byť Arab. To nie je pravda. Afganci, Iránci, ani Pakistanci nie sú Arabi. Tri generácie Afgancov v období rokov 642 - 746 bojovali za svoju slobodu, náboženstvo, jazyk a kultúru. Nakoniec zvíťazili Arabi, dôsledkom čoho bolo prijatie islamu. Prejavy rasizmu som na Slovensku na vlastnej koži neskúsil. Som rád, že som tu mohol študovať a že tu žijem.
V čom všetkom sa stali Afganci obeťami veľmocí?
Najprv Afganistan okupoval Sovietsky zväz. Ten sa po desiatich rokoch rozhodol krajinu opustiť, lebo po dlhšom čase by bol považovaný za agresora. Mudžahidínov postavil na nohy Západ na čele s USA. Na územie dnešného Pakistanu dodávali pre nich zbrane, pričom, samozrejme, z toho profitoval aj Pakistan. Mudžahidíni však nedokázali vládnuť tak, ako sa očakávalo. V dôsledku toho vzniklo hnutie Taliban, o ktorom som prvýkrát počul v roku 1994, keď dobyli mesto Kandahár. O Bin Ládinovi som nevedel vôbec nič. Vedel som len, že medzi talibanistami žijú aj Arabi, ktorí spolu s nimi bojujú. Taliban bojoval proti mudžahidínom a všade hlásal, že oni sú tými pravými moslimami a chcú nastoliť mier. Ľudia v Afganistane boli z tých nešťastných rokov plných vojen natoľko zničení a unavení, že Talibanu verili. Ten však po dobytí Kábulu nastolil striktný islamský režim, ktorý zakázal ženám navštevovať školy, pracovať, mimo domu mohli chodiť len v sprievode muža. Taliban si islam vysvetľuje po svojom. Korán totiž nehovorí, že žena nesmie pracovať, naopak, žena a muž majú rovnaké právo vzdelávať sa.
Západ nepodporoval Taliban materiálne a finančne len tak. Očakával za to nejakú protihodnotu. Akú?
Príslušníkmi Talibanu sú Pakistanci, Arabi, ale aj Afganci, ktorých si kúpil. Amerike išlo predovšetkým o to, že cez afgánske územie mali realizovať ropovod z Turkménska do mesta Karáčí cez oblasť, kde sídlili mudžahidíni. USA za to ponúkali obrovské množstvo peňazí. Na oplátku však požadovali v Afganistane absolútny mier a pokoj, čo mudžahidíni nedokázali zabezpečiť, preto finančne podporovali Taliban. Tomuto hnutiu sa podarilo odzbrojiť miestnych ľudí. Nikto ho však, okrem Pakistanu, Saudskej Arábie a Arabských emirátov, medzinárodne neuznával.
Aká je dnešná pozícia Talibanu u ľudí pochádzajúcich z Afganistanu?
Všetka afganská inteligencia žijúca vo svete len uvíta, keď bude Afganistan zbavený Talibanu. Nemôžeme predsa znášať, aby sa v krajine proti vôli Afgancov uchýlil nejaký Arab a aby kvôli nemu trpeli obyčajní ľudia. Veď už od roku 1978 sa tam bojuje. Afgánska otázka je veľmi zložitá. Ľudia musia vedieť, prečo v Afganistane vznikla vojna. Krajina je strategickým bodom v strednej Ázii, cestou k Indickému oceánu. To bol aj dôvod, prečo do nej prišli Rusi a dúfali, že sa dostanú ďalej. To sa im však nepodarilo.
Bol to práve útok na WTC a Pentagon, ktorý upriamil pozornosť celého sveta na Afganistan. Aký máte názor na odvetu Ameriky na Afganistan?
Nejde o odvetný útok. Afganci totiž udalosti, ktoré sa stali 11. septembra, nezapríčinili. Žiaden Afganec nie je vo zverejnenom zozname zúčastnených teroristov. Nemáme s fundamentalistickými Arabmi nič spoločné. Problémy Afganistanu si musia vyriešiť Afganci sami, musia si navzájom jeden druhému odpustiť. Afganci by mali konečne pochopiť, že treba povedať stop zneužívaniu cudzincami.
Médiá však často ukazujú zábery z Afganistanu, na ktorých ľudia bin Ládina ospevujú a hrozia USA odvetou a smrťou.
Netreba to brať tak, že sa s ním stotožňujú všetci. Jedna televízia môže nakrútiť práve takúto skupinku Afgancov a túto servíruje ostatným. Masmédiá majú veľký vplyv. Položil by som otázku takto: Keby územie, na ktorom bývate vy a vaše deti, bombardovali cudzie vojská, čo by ste robili? Najprv by ste sa asi snažili odísť. Zatvorili by vám však hranice, nepustili by vás do okolitých krajín. Čo by ste robili? Bojovali by ste proti tým, ktorí vás a vaše deti zabíjajú. Interpretovali by ste to tak, že vy ste nikomu neublížili. Treba tých ľudí pochopiť takto. Ľudia v Afganistane sú dezinformovaní. Nemôžu pozerať televíziu, jediné rádio, čo môžu počúvať, je protalibanské.
Ako sa pozeráte z pozície Afganca žijúceho na Slovensku na to, že sme poskytli svoj vzdušný priestor Spojeným štátom?
Slovensko sa chce dostať do NATO a do EÚ, preto sa o to usiluje aj takýmito aktivitami. Na túto tému sa viedli mnohé rokovania, ale k humanitárnej pomoci sa Slovensko zatiaľ nevyjadrilo. Žijem tu dvadsať rokov. Je to dosť dlho na to, aby som pochopil určité súvislosti. V zahraničí žijú dva až tri milióny Slovákov, ktorí odišli zo Slovenska z rôznych dôvodov. Tých ľudí tam prijali a sú ich štátnymi občanmi. Preto by malo aj Slovensko myslieť na to, že keď sa niekto rozhodne zo svojej krajiny odísť, často za dramatických a ťažkých okolností, očakáva istú pomoc. Nie ho vyhostiť naspäť na Ukrajinu, či inam.
Aký efekt má skutočnosť, keď USA zhadzujú na Afganistan súčasne bomby aj potravinové balíčky?
V tých balíčkoch sa nachádzajú také potraviny, ktoré bežný Afganec nepozná. Väčšina ľudí žijúcich na vidieku je negramotná, v živote nevidela arašidovú pastu, marmeládu. To môžu poznať ľudia v meste, nie na vidieku. Existujú totiž veľké rozdiely medzi afganskými provinciami. Či sa dostanú všetky balíčky len k obyčajným ľuďom, je otázne. Je dosť možné, že ich získa aj Taliban. Humanitárne organizácie opakovane žiadajú Ameriku o zastavenie bombových útokov, aby mohli obyvateľom, ktorí sú ohrození na životoch, majú nedostatok liekov, potravín, pitnej vody, oblečenia, poskytnúť pomoc.
Posledný afganský kráľ žije od roku 1973 v Ríme. Existuje možnosť, že by v súčinnosti so Západom došlo k vytvoreniu vlády, ktorá by sa v prípade porazenia Talibanu vrátila do Afganistanu?
Kráľ môže v danej chvíli zohrať kľúčovú úlohu. Veľa ľudí ho totiž uznáva a rešpektuje. V minulosti boli bežní ľudia v Afganistane presvedčení, že kráľ je tieňom Pána boha. Kráľ vládol v Afganistane takmer 40 rokov a ľudia si ho veľmi vážili. Bol mier. Na Západe žije ešte veľa intelektuálov a predstaviteľov z predchádzajúcich neprosovietsky orientovaných vlád, ktorí by boli ochotní po boku kráľa vytvoriť vládu. No musia v nej dať priestor aj Severnej aliancii, príslušníkom všetkých národností. Pokiaľ sa však afganskí politici nezjednotia, budú úsilia Západu márne. Je to náš - afganský problém. Treba začať od nuly.
Ste osobne presvedčený o tom, že útoky z 11. septembra má na svedomí Taliban?
Keď Amerika žiadala vydať bin Ládina, chcel od nej Taliban dôkazy. Keďže však Američania neuznávajú talibanský režim, žiadne dôkazy neposkytli. Preto Taliban bin Ládina nevydal. Neviem, či atentátnici, ktorých mená sú na zozname teroristov, boli príslušníkmi Talibanu. Bin Ládin je multimilionár a podporoval afganských talibanistov po všetkých stránkach. Aj k zničeniu sôch Budhov na jar tohto roku došlo pravdepodobne na jeho pokyn. Bola to aj ich odpoveď na americkú sankciu ohľadom embarga nevydať afganskému ľudu potraviny či lieky.
Afganistan má svoju skúsenosť s bývalým Sovietskym zväzom. Ako vnímate aktivitu Ruska o možnom pripojení sa k vojskám Severnej aliancie v boji proti Talibanu?
Ide o politiku, ktorú človek nikdy nepochopí. Predtým totiž príslušníci Severnej aliancie, ktorí boli mudžahidíni, bojovali proti Rusom a prokomunisticky orientovanej vláde. A teraz chce Rusko na likvidáciu režimu v Afganistane podporovať svojich niekdajších nepriateľov?
Z čoho všetkého pramení nenávisť Afgancov voči Amerike?
Máte niekde dôkaz, že bežní Afganci nenávidia Ameriku? Nenávisť je v Talibane. Keď niekto príde k Afgancom dverami, pohostia ho, dajú mu takmer všetko. Keď však niekto príde cez okno, tak vyletí cezeň aj von. Aj keby ich to stálo vlastný krk.
Ste jedným z predstaviteľov Zväzu Afgancov na Slovensku. Kedy a za akým účelom vznikla táto organizácia?
Snahy o jeho založenie boli ešte v roku 1992, ale až v roku 1997 došlo k jeho oficiálnemu zaregistrovaniu na ministerstve vnútra. Nie je to politická organizácia, ale skôr spoločenská, ktorá vznikla aj za účelom vzájomnej pomoci krajanov. Náš zväz registrujú už aj na Západe, kde majú Afganci svoju sociálnodemokratickú stranu. Vedia, že našimi členmi sú väčšinou vysokoškoláci, alebo už absolventi. Ak by sa v budúcnosti politická situácia v Afganistane zmenila, rátajú s nami ako s potenciálnymi partnermi. My sa však nechceme politizovať. Každý z nás je však ochotný svojimi vedomosťami a schopnosťami podporiť Afganistan. Aj ja, hoci mám na Slovensku svoju rodinu a som už štátnym občanom SR, by som bol ochotný ísť aspoň na určitý čas do Afganistanu zúžitkovať svoje vedomosti z oblasti lekárskej parazitológie, ktorej sa venujem takmer pätnásť rokov.
S hosťom SLOVA sa zhovárali Martina Pavlíková a Jana Matúšová
