Bohom zabudnutá krajina
Ivan Mičko, novinár
Narodil sa 9. augusta 1948. Po štúdiu na SVŠT v Bratislave začal v roku 1971 pracovať ako novinár. V roku 1983 ukončil štúdium na Fakulte žurnalistiky Karlovej univerzity v Prahe. Do roku 1991 pôsobil ako rozhlasový redaktor, reportér a publicista. Dlhé roky sa venoval zahraničnej politike. V rokoch 1991 až 1993 bol riaditeľom Fun rádia, v rokoch 1996 - 1998 programovým riaditeľom televízie VTV. Od roku 1998 pracuje ako vydavateľ a šéfredaktor odborných časopisov Auto magazín a Profi auto. V priebehu rokov 1980 až 1988 ako rozhlasový redaktor trikrát navštívil Afganistan na reportážnej ceste.
V čase, keď ste Afganistan navštívili, prebiehala sovietska invázia. Ako na vás táto krajina pôsobila, keďže bola prakticky vo vojnovom stave?
Po prvýkrát som bol v Afganistane po prevrate v roku 1980 (Sovieti vpadli do Afganistanu 27. 12. 1979, pozn. red.), keď v prezidentskom paláci zastrelili Háfizulláha Amína. Bolo to dramatické obdobie, avšak nie natoľko, aby sa tam nedalo žiť. Napokon svedčia o tom aj pasáže z dobovej reportáže: Mesto ma víta plnými ulicami, živým ruchom bazárov a orientálnych uličiek. V Kábule bol však zákaz nočného vychádzania. Obyvateľstvo bolo zo strany mudžahídov vystavené teroru a násiliu. Na druhej strane však sovietska prítomnosť do istej miery stabilizovala pomery v krajine, načrtla možnosti zmien, prichádzala zahraničná pomoc, nastal evidentný hospodársky, ale aj kultúrny a sociálny rast.
Bolo to skutočne až také bezproblémové?
Pravdaže pokusy, ako znovu ovládnuť hlavné mesto Kábul a chopiť sa moci, nikdy neustali. Miestni mudžahídi ovládali mnohé cesty a dôležité dopravné uzly krajiny. Málokto sa napríklad dostal do centra západnej časti do Herátu, prípadne do južných oblastí. Mal som vtedy možnosť, ako jeden z mála novinárov, byť v Kandaháre - sídle mudžahídov. Sovietske vojenské jednotky ma tam dopravili vrtuľníkom. Bolo to veľmi riskantné, lebo už vtedy boli mudžahídi vyzbrojení americkými raketami Stinger, ktoré sa odpaľujú z ramena a sú navigované na teplo z motorov nízko letiacich prostriedkov. Sovietom spôsobili veľké starosti.
Ako v 80. rokoch Afganci vnímali Sovietov a ako Američanov? V podstate aj jedni aj druhí boli pre nich neverci.
Nie každý, kto nie je mohamedán, je odsúdený na smrť. Sovietov vnímali jednak ako cudziu prítomnosť a jednak ako tých, čo im niečo prinášajú. Američania pôsobili v Afganistane ešte skôr, napríklad naprojektovali a sčasti realizovali zavlažovací systém v provincii Hilmand. Rád by som tézu o tom, že nie každý neverec je nepriateľ islamu, dokumentoval aj spomienkou z kábulského bazáru, trhu, kam som šiel s našimi expertmi. Okolo nás padali otázky, odkiaľ sme. Tipovali: Šuravi, Šuravi?, čo znamená Rusi, Rusi? Keď ich jeden z nás presvedčil, že sme z Československa, pozvali nás na šálku zeleného čaju. Čiže s inými národmi bola aj v tých dramatických rokoch komunikácia možná a bezproblémová.
Boli tam v tom čase aj iní ľudia z Československa?
Československo bolo na druhom mieste v zahraničnom obchode Afganistanu. Za pomoci našich úverov sa postavili dve cementárne v Džabalus Sirádží a Pulí Chumrí, lisovňa a konzerváreň v Kandaháre, trolejbusová sieť v Kábule. Začali sa prípravy na uhoľných baniach, tepelnej elektrárni. Bol som vo fabrike na spracovanie koží karakulských oviec, teda svetoznámych perziánových kožušín. Našich inžinierov a montérov som stretol aj v opravárenskom závode v Džangalaku, kde montovali nadstavby na naše Tatrovky.
Dovolím si odcitovať jeden štatistický údaj - v súčasnosti je gramotných asi len 15 percent afganských žien. Samozrejme, je to výsledok pôsobenia Talibanu. Aké však bolo postavenie žien predtým, mohli ste s nimi ako cudzinec komunikovať ?
V 80. rokoch bolo v Afganistane niekoľko vysokých škôl. Tomu zodpovedal aj systém základných a stredných škôl. Hoci prvá dievčenská škola vznikla až v roku 1919, po získaní nezávislosti. Bol som na návšteve v niekoľkých školách. Všade som sa stretol aj s dievčatami, pravdaže boli rozdelené na školy pre chlapcov a pre dievčatá. Pred týmto obdobím vlastne existovali len školy pri mešitách, kde sa chlapci učili recitovať korán po arabsky, hoci nikto z nich tento jazyk nikdy neovládal. V školách, kde Taliban dnes vychováva svojich stúpencov, je to podobné. Len pre chlapcov a v podstate iba korán - svätá kniha islamu. Náš problém tkvie v tom, že sa na islamský svet pozeráme európskymi očami. Chýba nám určitá empatia voči inému spôsobu života, v tomto prípade islamskému.
Je prirodzené, že liberálny svet, ktorý v ostatných desaťročiach prichádzal aj do Afganistanu, sa dostával do ostrého konfliktu s náboženskými fanatikmi, islamskými fundamentalistami. Tí robili doslova pogromy napríklad na dievčatá. Svetom prebehla v tom čase správa, keď v Kandaháre príslušníci týchto skupín chytili tri dievčatá a dorezali im žiletkami tváre len preto, lebo ich nemali zahalené. Kým počas prítomnosti Sovietov krajina evidentne napredovala, nástupom mudžahídov sa tento proces úplne zvrátil a vrátil Afganistan do temného stredoveku.
Po Prvej svetovej vojne bol Afganistan, ktorý podľa vzoru Turecka začal zavádzať radikálne reformy, jedným z najmodernejších islamských štátov. Ako si možno vysvetliť taký obrovský úpadok? Čo bolo zlomové - zvrhnutie kráľa, nástup komunizmu?
Na jar 1919 zavraždili "mladoafgánci" proanglického vezíra a nahradili ho reformátorom Amánulláhom, ktorý po vzore atatürkovského Turecka začal so sériou reforiem. Súdnictvo sa dostalo pod štátnu moc, bolo zakázané mnohoženstvo, vznikali laické školy a krajina dostala ústavu. Kráľ dokonca sňal svojej manželke závoj!!!
Určite to nemá na svedomí komunizmus. Nazdávam sa, že implantovať cudzie hodnoty do systému, ktorý funguje na nemenných princípoch druhé tisícročie, je veľmi zložité, ak nie nemožné. Za úvahu by určite stálo viac načúvať chudobnému Juhu a brať ohľad na potreby jeho obyvateľov, ktorí sú často pred jedinou voľbou - buď žiť vo svojom svete ako doteraz alebo umrieť.
17. júla 1973 Muhammad Dáúd zvrhol kráľa Záhira Šáha a vyhlásil republiku. Ako vnímali občania bývalého kráľa v čase vášho pobytu v Afganistane?
Veľmi pozitívne. Po dvoch štátnych prevratoch ľudia pochopili, že ich aktérom nešlo o nič iné len o uchopenie moci. Takže tento umiernený reformátor, ktorý v mladosti študoval vo Francúzsku, požíval veľkú úctu a mal autoritu medzi všetkými národmi a kmeňmi.
Môže byť integrujúcou osobnosťou opozície?
Môže, ale je už veľmi starý - má 87 rokov. V jeho právomoci je aj zvolávanie Veľkého zhromaždenia - Lója džirga - ktoré trvá tak dlho, kým sa všetci jeho účastníci nedohodnú. Možno svoje právo využije, ale nevedno, že či sa náčelníci jednotlivých kmeňov dohodnú.
Opoziční afganskí lídri sú považovaní za veľmi nevyspytateľných. Dokážu vôbec spolupracovať?
Ono, každý má čosi "za ušami". Masúdov nástupca, veliteľ vojsk Severnej aliancie Muhammad Fáhim je podozrivý z kontaktov s ruskými generálmi. Armáda uzbeckého generála Rašída Dóstuma patrila v čase sovietskej nadvlády k obrancom komunizmu, neskôr sa pripojil k mudžahídom. Bývalý prezident Rabbání, ktorého mimochodom stále uznáva OSN, je síce rešpektovaný celým Severom, ale pred pár rokmi sa o ňom uvažovalo ako o ministrovi talibanskej vlády...
Kľúčovou otázkou riešenia problému v Afganistane je preto spolupráca s paštúnskymi kmeňmi. Tí tvoria viac ako polovicu populácie. Okrem toho silná paštúnska komunita žije aj v Pakistane. Podľa rôznych informácií je ich tam až 20 miliónov, osobne sa mi tento údaj zdá prehnaný, ale môže ich tam dnes žiť asi 15 miliónov. Dodnes však medzi Paštúnmi vládnu vzťahy ako v 18. - 19. storočí. Sú organizovaní v tradičných kmeňoch. Každý kmeň zvoláva svoju džirgu, zbor starších a má svoje pravidlá a zákony, ktorými sa riadi na území, ktoré obýva. Paštúni sú vytrvalí a nebojácni. Nanajvýš si vážia slobodu a nezávislosť. Žijú okolo hranice medzi Afganistanom a Pakistanom. Na mapách sa tento región označuje ako Paštunistan. Hranice medzi oboma krajinami formálne existujú, ale sú úplne priepustné.
Keď sa ostatné etniká - Tadžici, Hazarovia, Uzbeci a. i. nedohodnú s Paštúmni, riešenie nevidím. Dá sa očakávať, že Paštúni budú chcieť rozhodovať o moci. Paštún je aj bývalý prezident Rabbání, umiernený, distingvovane sa vyjadrujúci islamský učenec - to je osoba, ktorá by mohla zohrať úlohu integrátora. Ak sa podarí Lója džirga zvolať, len potom sa dá hľadať nejaké riešenie.
Aký priemysel tam existoval predtým a aké sú možnosti jeho rozvoja?
Takmer 90 percent obyvateľov Afganistanu sú roľníci. Priemysel produkoval približne desatinu hrubého národného produktu krajiny. Prevládal najmä textilný a potravinársky priemysel. Z ostatných odvetví to bola ťažba zemného plynu, výroba stavebných hmôt a chemický priemysel. Afganistan však patril podľa štatistík OSN medzi najchudobnejšie krajiny sveta.
Briti sa pokúšali dobyť Afganistan trikrát, no neuspeli. Sovietska invázia trvala 10 rokov, no zdemoralizované vojsko sa napokon pod vedením generála Gromova stiahlo späť. Táto vojna si vyžiadala 15 tisíc sovietskych obetí a dodnes predstavuje pre Rusov obrovskú traumu. Je vôbec možné Afganistan dobyť, resp. dlhodobo kontrolovať?
Všetci tvrdia, že nie. Najmä preto, že ľudia žijú často kočovným spôsobom života v izolovaných údoliach, ktoré rozdeľujú vysoké hrebene Hindúkúša na doslova samostatné svety. Taliban pod hrozbou násilia už doslova zrástol s paštúnskymi kmeňmi. Jediná cesta je dohovor s paštúnskymi náčelníkmi o vydaní Usámu bin Ládina. Ako dobrý obchod, ktorý by mohol byť začiatkom cesty do budúcnosti. Afganci sú totiž mimoriadne dobrí obchodníci.
Američania však majú eminentný záujem, aby v tejto krajine zavládol pokoj, a to z dvoch dôvodov - jednak priamo tu sa nachádzajú náleziská ropy a plynu, a najmä preto, že Afganistan môže poslúžiť pre tranzit týchto surovín zo Strednej Ázie.
Áno, už Sovieti prišli s plánmi na prepravu ropy a plynu. V deväťdesiatych rokoch prejavili záujem viaceré americké firmy. Kalifornská spoločnosť Unocal sa rozhodla vybudovať ropovod z turkménskych ropných polí cez Afganistan až do Pakistanu za takmer dve miliardy dolárov! V samotnom Afganistane sa odhadujú zásoby zemného plynu na 77 miliárd kubických metrov a zásoby ropy na 18 miliónov ton. Nič z týchto projektov sa zatiaľ nezrealizovalo, pre nekonečnú občiansku vojnu. Vôbec sa nehovorí o vysoko kvalitnej železnej rude so šesťdesiatpercentným obsahom železa. Takže zámer Američanov je zrejmý. Je to strategická krajina, pretože so susedným Iránom, vzhľadom na vládnuci režim, je spolupráca úplne vylúčená, čiže Afganistan z toho môže jednoznačne profitovať. Len pre porovnanie - susedný Pakistan inkasuje za transport ropy a plynu okolo 8 mld. dolárov ročne.
V budúcnosti sa črtajú dve vážne hrozby - nekonečný gerilový boj v horách a radikalizácia umiernených islamských krajín...
Áno, všetci mudžahídi sú na dlhodobý boj zvyknutí a pripravení, takže existuje nebezpečenstvo, že táto vojna nebude otázkou mesiacov, ale dlhých rokov. Rovnako je zrejmé, že islamské krajiny nenechajú Afgancov v "štichu". Cestu vidím v dohode a v eminentnej snahe hľadať východisko. Sila nemusí byť vždy tým najefektívnejším riešením. Hoci súhlasím s tým, že s terorizmom sa musí ľudstvo vysporiadať za každú cenu. Pre dobro každého. Kresťana, mohamedána i neverca.
Jednou z kľúčových krajín pri riešení konfliktu je Pakistan. Aj on sa zapojil do protiteroristickej koalície. Je však zároveň jej najslabším ohnivkom. Dá sa mu vôbec dôverovať?
Odborníci na túto oblasť často zdôrazňujú, že Pakistanci sú nevyspytateľný element. Je možné, že v momente, keď im Američania prestanú posielať finančnú pomoc, obrátia sa proti nim.
Pre západný svet je nepochopiteľný postoj islamských fanatikov k životu. Násilie sa tu zdá byť každodennou súčasťou ich života. Deti akoby sa už rodili so zbraňou v ruke…
Už som sa snažil naznačiť, že Paštuni žijú po dlhé stáročia ako hrdý a bojovný národ. Len pre ilustráciu uvediem, že ich národný šport je buzgaši - na náš vkus absolútne krutý šport. Baranovi zotnú hlavu a jazdci súťažia o to, kto získa zvyšky krvácajúceho zvieraťa. Často sa to končí aj smrťou bojovníkov. Ako iný príklad môže poslúžiť smrť Nadžibulláha. Toho keď Talibanci chytili, tak mu najskôr zviazali nohy, zavesili ho za auto, povláčili po celom Kábule a až potom obesili. Spomeňte si na ostatné hrozby vodcov Talibanu, ktorí odkázali Američanom, že sa tešia, ako ich povláčia po uliciach afganských miest.
Postoj Spojených štátov voči islamským krajinám, najmä v palestínskej otázke, akoby čoraz väčšmi zomkol celý islamský svet dokopy. Pritom Afganci, ani Iránci nie sú Arabi. Netkvie dnešný islamský radikalizmus práve v necitlivom prístupe Západu?
Tvrdím, že načúvať a diskutovať je viac ako bojovať. Len vtedy sa nájde riešenie, ktoré nás všetkých nestiahne do záhuby.
S hosťom SLOVA sa zhováral Marián Repa
