Reklama
Reklama

Slobodná duša

Do kanála v bratislavskej Mlynskej doline sa Anička so svojím priateľom nasťahovala ihneď, ako sa dozvedeli, že bezdomovec Čikago si v ňom zlomil väzy, a preto je kanál prázdny. Ani dnes, hoci jej Jožko sedí vo väzení, sa nechce presťahovať. "Mávam záchvaty agresivity, mohla by som niekomu ublížiť," tvrdí.
Počet zobrazení: 672

 

Do kanála v bratislavskej Mlynskej doline sa Anička so svojím priateľom nasťahovala ihneď, ako sa dozvedeli, že bezdomovec Čikago si v ňom zlomil väzy, a preto je kanál prázdny. Ani dnes, hoci jej Jožko sedí vo väzení, sa nechce presťahovať. "Mávam záchvaty agresivity, mohla by som niekomu ublížiť," tvrdí.

Anna Kratochvílová má päťdesiatdva rokov a žije v kanáli. Je negramotná a, ako stále opakuje, aj zbavená svojprávnosti. Nemáte však do činenia so zlomenou ženou závislou od alkoholu či drog ako mnohé iné bezdomovkyne. V jej očiach sa mieša povestná rómska prefíkanosť so znepokojujúcou príchuťou nevypočítateľnosti. Jedným slovom, sú divoké.

Pod dverami z chladničky

Stretli sme sa neskoro večer na chodníku. Pršalo a neznáma veľká žena sa ma spýtala, koľko je hodín. Až po chvíli som v nej spoznala bezdomovkyňu, ktorú i s jej drobným spoločníkom stretávam takmer pravidelne. Veľká Rómka a pri nej malý, štíhly mužíček s bradou, v klobúku a starom, kedysi veľmi dávno elegantnom obleku. Nesmrdia, ani nie sú špinaví. Iba bývajú "na ulici" a majú radi ten istý stánok s čiernou kávou ako ja. S rozhovorom súhlasila hneď: "Prídi, len prídi, kedy chceš, krásavička moja…"

Keď som sa k nej vybrala na návštevu, mala som iba hmlistú predstavu, kde asi býva. Poradil mi starší chlapík, tiež bezdomovec.

"Tá stará cigánka, čo chodí ako kačica, býva tam hore, pod dverami z chladničky. No nebude doma, ešte určite niekde žobre. A Jožo, toho som dlho nevidel, asi bude zavretý," žmurkol na mňa veľavýznamne. Kanál som našla a Anička naozaj nebola doma. Striehla som na ňu takmer do polnoci. A potom mi pekne, pri tmavom pivku, porozprávala svoj príbeh.

Spávala aj v márnici

Narodila sa v Nových Zámkoch a považuje sa za speváčku. Má päť sestier a brata. "Somrovala" už ako dievčatko pri kolotočoch. Keď mala štrnásť, prišla so svojou mamou do Bratislavy: "S ňou som žila dobre, no keď to na mňa prišlo, utekala som z domu." Niekoľkokrát matku vyfackala. Bila aj ostatné Rómky a keď sa bála, chodila spať do márnice. Anička "študovala" len v prípravke na základnú školu. Učenie jej išlo na nervy, preto tam jednoducho prestala chodiť. Spoznala viacero ústavov. Ako dieťa žila v polepšovni a Adamovských Kochanovciach, nasledoval Pezinok, dokonca zariadenie v Čechách a nakoniec bratislavský Justičný palác.

"Vždy som niečo vyparatila," usmieva sa. Keď lekárka Anne navrhovala, že jej vybaví občiansky preukaz a bude môcť pracovať, pretože je celkom normálna, odmietla: "Čo tu na mňa mrkáš, bábika, keď to na mňa príde, niekoho aj zabijem!" rozčúlila sa. Záchvaty agresivity v nej vyvoláva čo i len uprený pohľad. Niekoľkokrát si podrezala žily. Vychovávateľom doktori zakázali zatvárať ju do diery, teda na samotku, lebo všetko zdemolovala. "Bola som veľmi krásna. Muži za mnou šaleli, doktori ma často volali k sebe do pracovne," s netajenou pýchou vraví o sebe. Keď utiekla a chytili ju, dostávala elektrošoky. Vtedy vraj prosila Boha, aby jej pomohol, a sľubovala, že už nikdy nezdupká.

"Anička, ako si to prestavujete? Veď sa vám mohlo niečo stať a nás by zavreli," dovrával jej vychovávateľ. Dala mu facku. V ústavoch a väzeniach strávila pätnásť rokov života. Jej brat vraj na smrť ubil mamu a ona sama skúšala utopiť najstaršiu sestru, keď ju nespravodlivo obrala o dedičstvo. Dodnes sa nenávidia. Ďalšia sestra Helena sedí.

Bosorka od Hrozenkova

Netají ani svoju minulosť zlodejky. Strhávala "paničkám" kabelky z pliec, vykrádala obchody a jedla zvyšky, ktoré našla v kontajneroch. Vyhovárala sa na kleptomániu a policajti ju za to surovo bili. Medzi jej obľúbené miesta patrili cintoríny.

"Plazievala som sa potichu k taškám žien, ktoré polievali kvety na hroboch. Čo som ukradla, skryla som si do vagíny." Muži zákona tak nemali dôkazy a museli ju pustiť. Urážkami však nikdy nešetrili. Keď ju raz napadol iný bezdomovec, ktosi zavolal policajtov. "Keby sme vedeli, že ide o vás, čierna huba, ani by sme neprišli," znechutene sa vraj otočili na opätkoch.

Dnes žobre na zastávkach a staniciach. "Poviem, že som bosorka od Hrozenkova, alebo že mám doma dvanásťročné ochrnuté dieťa." Vynáša to, denne si vraj takto zarobí aj štyristo korún. Ale otehotnela iba raz s istým šoférom z Jakabovej a od potratu deti mať nemôže. Všetci Aničkini milenci - a podľa nej ich nebolo málo - boli bieli. "Cigáni mi smrdia, mám rada Čechov a lekárov."

Láska na prvý pohľad

Pred dvoma rokmi sa zoznámila s Jožom. "Hneď ako ma uvidel, povedal si, že raz budem jeho," pokyvuje zasnene hlavou. Nedá naňho dopustiť. "Len raz mi dal facku, lebo som naňho kričala, že je ožran." Na svojho partnera veľmi žiarli. Chodievala vždy za ním ako pes, no už pár mesiacov o ňom nič nevie. Na chvíľu ho spustila z očí a potom videla iba to, ako ho "osožáci" na zemi kopali a odviezli preč. Ako nesvojprávna osoba ho nemôže ani navštíviť.

"Snívalo sa mi, že sa mu stiahli vrásky, bojím sa, že zomrie." Svojho Jožka volá Opica. Ako sa priznáva, v ich kanálovom hniezdočku lásky znáša jeho neprítomnosť veľmi ťažko. "Myslela som si, že sa upokojím, no stále vidím medzi handrami jeho strapatú hlavu a počujem ho, ako kašle. Asi je to láska. Žialim ako žena, ako mačka..."

Keď bývali s Jožom sami, čítal jej zamilované romány. Ťažko si to predstaviť v miniatúrnom kanáli, ktorý takmer celý vypĺňajú teplovodné rúry. Práve na nich sú dva brlôžky z handier a kartónov. Domáci tu majú už len sviečku a črep zrkadla. A pre neznesiteľnú horúčavu a dusno aj množstvo plastových fliaš s vodou. Nedá sa tu poriadne dýchať. Anička s Jožkom sem chodia až v noci a už ráno pred siedmou odchádzajú. Tých niekoľko hodín si vyžaduje heroický výkon, netrénovaný návštevník tam vydrží len niekoľko minút.

Dobré skutky čiernej ženy

Najďalej sa Anička dostala do Žiliny, v zahraničí, ak nerátame Čechy, nikdy nebola. V živote netúžila po žiadnom povolaní, páči sa jej iba práca taxikárok. Neznáša mejkap, no nechty na velikánskych rukách má vždy namaľované na čierno. Najobľúbenejším jedlom sú špagety. A neznáša afektovaných ľudí: "Všetci okolo sú ako jablká. Zvonku pekní, vnútri zhnití, zhora čistí, zospodu špinaví."

Veští z dlane a verí, že ak sa uhlíky v pahrebe rozpália do červena, treba vysloviť kliatbu a človeka tak možno i zabiť. Oblečenie nachádza v kontajneroch, alebo si svoje obľúbené športové modely kupuje na trhoch. A verí v Boha: "Keď mám veľa hriechov na duši, pomodlím sa a je mi lepšie..." Na ulici pomáha starým ženám s taškami. Ak jej chcú zaplatiť, odmietne.

Je ťažké si predstaviť, že aj takto sa dá žiť. Ale zdá sa, že Anička je šťastná. Jedna z jej sestier jej navrhla, aby sa k nej, do jednej izbičky, nasťahovala. Nechce. Je to žena, ktorá sa riadi svojou intuíciou a pudmi. Na prvý pohľad vzbudzuje trocha strach. Aj ja som sa chvíľu bála, no potom mi veštila z ruky a vyhlásila: "Ty sa ma nemusíš báť, krásavička moja, ty si mi sympatická. Pripomínaš mi jednu z basy. Všetkým som tam nadávala, len jej nie. A keď ju pustili, poslala mi šilingy..." A bolo po strachu. Svet okolo nej akoby nejestvoval. Neorientuje sa ani v čase. Čo si myslí, to hneď povie. Nekalkuluje s následkami. Jednoducho, síce nie honosne, ale zato slobodne si nažíva medzi nami.

Posledná stanica Slávičie údolie

S pani Annou som sa stretla takmer pred rokom. Chcela som ju k tomuto jej príbehu odfotografovať, ako sme sa pri rozhovore dohodli. Spoznala ma, no už mi nehovorila krásavička moja a nepripomínala som jej priateľku z basy. Bola veľmi agresívna. A z kanála stále vyliezala sama. S odstupom času neviem, čo z jej rozprávania bola pravda, no keď som jej utierala slzy smútku za Jožkom, verila som jej každé slovo.

K tomuto ľudskému osudu som sa vrátila, pretože som po dlhom čase zavítala do Mlynskej doliny a pri konečnej zastávke autobuse Cintorín Slávičie údolie som stretla známu bezdomovkyňu. Nebola to "moja" Anička, no útlu postavičku s neprítomným pohľadom a pivom v ruke som predsa neprehliadla. A tak mi prišlo na um, že nastalo obdobie, keď sa študenti plní letných zážitkov vracajú do svojich internátnych izieb. No známe postavičky dotvárajúce kolorit študentského mestečka tu pravdepodobne strávili celé leto. Na mieste, kde sa tvoria nové, aj osudové partnerstvá, kde ľudia prežívajú najkrajšie roky svojho života, kde sa rodia deti, čakajú títo ľudia na niečo, čo sami nevedia pomenovať, po čom vôbec netúžia a čo si niektorí dobrovoľne, niektorí nevedomky a iní celkom automaticky vybrali.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama