Svet nemusí byť nevyhnutne horší
Význam atentátov na dvojičky sa dá merať množstvom komentárov s ambíciou vytvárať víziu budúcnosti, ktorá sa črtá na pozadí najväčšieho teroristického útoku na civilné objekty v dejinách ľudstva. Mnohé články vychádzajú z presvedčenia o takmer definitívnom charaktere tejto udalosti, ktorá zmení chod sveta na konečný boj medzi dobrom a zlom alebo na svätú vojnu.
Iné komentáre sa pokúšajú hľadať dejinné analógie v biblicko-apokalyptickom rozmere tragédie a potvrdzujú to, čo sa prorokuje od samého počiatku: svet speje k neodvratnému koncu. Ale aj tie, ktoré sa uspokoja so známou víziou boja civilizácií, naznačujú, že sa svet po 11. septembri definitívne zmenil k horšiemu a že po krátkej idyle rozkvetu slobody a obchodu na konci studenej vojny nás čaká opäť autoritatívne storočie.
Aj ja zdieľam presvedčenie o prelomovom charaktere tejto tragédie, ale nemyslím si, že to bude znamenať definitívne horší či lepší svet. Svoje tvrdenie opieram o tri znaky: Útok na dvojičky otriasol nielen naším morálnym vedomím, ale prinajmenšom v rovnakej miere i symbolickým povedomím. Veď ide o to, že krajina, ktorá dnes kontroluje polovicu svetového obchodu a stojí na vrchole civilizačného vývoja, bola napadnutá vo svojich základoch - v súbore hodnôt, ktoré reprezentuje World Trade Center (Svetové obchodné centrum). Hospodársky priestor bez hraníc a obmedzení, tento predpoklad globálneho svetového trhu a gigantického obratu, sa zakladá na vízii neobmedzenej a neustále rastúcej slobody. Táto vízia spoznala hranice v hrozbe svojvôle teroru, ktorá takisto nepozná obmedzenia.
Teror je svojvôľou bez obmedzenia
Ako poznamenal prominentný americký politik Henry Kissinger, na teroristickej akcii v New Yorku šokuje mentálna sloboda a trúfalosť, ktorú treba mať už pri plánovaní takéhoto útoku. Túto hrozbu nelimitovanej slobody si ešte pred niekoľkými rokmi sotva niekto vedel predstaviť ako globálne ohrozenie. Rýchlosť, organizácia a takmer perfektná logistika akcie sú na druhej strane výdobytkami západnej civilizácie, ktoré sa vo všeobecnosti pokladajú za podmienky úspechu v hi-tech svete. Aj keď k určujúcim možnostiam teroru dnes patrí plánovanie vlastnej smrti, bolo by závažnou chybou chápať ho preto ako "iracionálny" jav. Podľa známeho britského časopisu The Economist predstavuje súčasný terorizmus "neuveriteľne prekalkulovanú schopnosť využívať násilie na dosiahnutie objektívnych cieľov". Programové zabíjanie nevinných je súčasťou stratégie destabilizácie Stredného východu a centrálnej Ázie.
Sloboda v negatívnom zmysle a racionálna vyhliadka na úspech sú teda len hypoteticky pozitívnymi hodnotami našej civilizácie. Hypoteticky v tom zmysle, v akom rozumnosť znamená už pre autora Kritiky čistého rozumu Immanuela Kanta neohraničenú schopnosť vytvorenia účinných prostriedkov na presadenie ľubovoľných cieľov. Bezhraničné odhodlanie, maximálna organizovanosť a minimálne prostriedky sú racionálnymi zložkami, z ktorých sa mixuje koktail fanatického teroru.
Vojna bez územia a cieľov
Deštrukčná sila útoku šokuje radikálnym "NIE", ktoré neodmieta to alebo ono, nekladie podmienky, no chce spochybniť celok ako taký. Druhým znakom newyorskej katastrofy je teda ohrozenie násilím, bez tradičných väzieb na teritórium štátu. Jeho znakom je deuniformizácia násilia. Dokonca aj v občianskych vojnách či pri etnických čistkách sa dalo identifikovať nepriateľa a spolu s ním aspoň prinajmenšom známy dôvod a cieľ násilia.
Riziko totálneho odmietnutia šokuje i potenciálnou bezhraničnosťou. Tento druh násilia, o ktorom už v traktáte O politike hovoril Carl Schmidtt, sa nedefinuje vo vzťahu k času a priestoru. Veď o čo iné ide vo vyhlásení vojny, ak nie o to, že sa v istom čase a v istom priestore pokladá násilie za jediný legitímny spôsob riešenia konfliktov. Ako poznamenal komentátor nemeckého týždenníka Zeit Theo Sommer: "Terorizmus nie je geopolitickým problémom. Najskôr sa podobá výbuchom vulkánu, ale nie požiadavkám teritoriálne identifikovateľného nepriateľa. Front môže pribiehať všade."
Ani po vyhláseniach Usámu bin Ládina nie je záväzne známy dôvod konfliktu, a preto ani územie, čas a priestor, v ktorom sa bude odohrávať. Zdá sa, že ani úspešné úsilie americkej diplomacie o jeho legitimizáciu na úrovni OSN a NATO nevie zabrániť celkovému zneisteniu. Násilie, ktoré nechce poznať meno a cieľ, programovo odmieta definíciu nepriateľa. Tým môže byť každý náhodný chodec, návštevník banky, alebo cestujúci - bez rozdielu pohlavia, rasy, či vierovyznania.
Problematická účinná ochrana
Tým tretím, čo na udalostiach z 11. septembra zaráža, je neprítomnosť účinnej ochrany proti fanatickému odhodlaniu, ktoré vo svojej absolútnej slobode nepozná obmedzenie. Zdá sa, že práve bezpečnostná politika čaká na zásadné prehodnotenie. Aj praktický rozum môže byť za istých okolností pragmaticky neúčinným nástrojom moci - sférou hlbokých predsudkov. Veď práve tam, kde mal rozum vynikať svojou logistickou pripravenosťou, sa ukazuje byť rozumovaním, založeným na technokratických ilúziách. Miliardové výdavky na raketové systémy a kozmicky účinné ochranné štíty zrejme vychádzajú z istej definície nepriateľa, ktorá sa ďalej nedefinuje.
Predstava odstrašujúcej bezpečnosti sa zjavne opiera o sebavedomie, ktoré vzbudzuje počítačovo riadená technika a zakladá sa na dôvere k modernej technológii. Práve toto technokratické sebavedomie je otrasené. Každá rieka, každý obytný dom s plynom, alebo kamión s neznámym nákladom, každý civilizačný výdobytok, vrátane pilníka na nechty, môže byť cieľom a prostriedkom teroristického útoku. Stačí málo a maximum organizovaného odhodlania a minimum prostriedkov dokáže všetko známe a užitočné premeniť na neznámu katastrofu.
Každodenná istota stráca samozrejmosť
Udalosti z 11. septembra sú definitívne poznačené prienikom násilia do každodennej dôvery a vzájomných väzieb. Každodennosť sa vyznačuje samozrejmými očakávaniami a záväzkami, za ktoré nesieme zodpovednosť. Skutočnosť, že chodíme do obchodov, alebo nastupujeme do vlakov, je podmienená tým, že sa v nich môžeme a vieme cítiť bezpečne. Bezpečnosť každodenného sveta je popri zdravom životnom prostredí a nezávadných potravinách ďalšou samozrejmosťou, o ktorú prichádzame. Dôvera k inému je za normálnych okolností predpokladom každodennej komunikácie. Ide o takú významnú súčasť našej existencie, že ju nevnímame ako čosi osobitne zaujímavé alebo dôležité.
Skúsme si však predstaviť opak a predpokladať, že práve tento samozrejmý život s inými ľuďmi stratí svoju dôveryhodnosť. Práve z tejto možnosti vychádza aj tradičná koncepcia bezpečnosti a práva v novoveku. Garantom zodpovednosti za bezpečnosť všetkých sa stáva moderný štát. Podľa anglického filozofa Thomasa Hobbesa znamená premena stavu "vojny všetkých proti všetkým" na spoločnosť "podľa zákona" a súčasne zmenu všeobecnej nedôvery a neistoty na sféru minimálnej bezpečnosti a dôvery.
Na súkromný záujem sa nedá spoľahnúť
Známa požiadavka hobbesovského Leviathanu, nárok na obmedzenie individuálnej svojvôle v prospech štátu, sa zakladá na predpoklade racionality jednotlivca. Každý má byť dostatočne rozumný na to, aby si spočítal výhody, ktoré prináša život v poriadku a v minimálnej istote. Podľa známeho slovenského ekonóma je potom každý retardér pri škole, ktorý slúži na zníženie rýchlosti, dobrým príkladom bezpečnosti na základe úžitkového kalkulu. Neoplatí sa spoliehať na dôveru a zodpovednosť, stačí, keď sa sankciou zaručí bezpečný chod premávky.
Ukazuje sa, že iba rozumný kalkul ako východisko inštitucionalizovanej bezpečnosti, takmer by som povedal štátnej bezpečnosti, nedokáže garantovať dôveryhodný spôsob života s inými ľuďmi. Táto predstava rozumného kalkulu vychádza z iracionálneho predpokladu, že takisto ako ja, i ostatní budú chcieť uvažovať rovnakým spôsobom: racionálne kalkulovať svoje výhody a úžitok, ktoré plynú z predstavy života v dôvere.
Dnes vieme, že tento predpoklad racionálneho jedinca je kultúrnou veličinou. Nielen to očakávanie, že každý iný bude reagovať rovnako racionálne ako "ja", pozná ešte jeden skrytý civilizačný dôvod: verejná otázka bezpečnosti má byť v konečnom dôsledku motivovaná súkromným záujmom jednotlivca. Privátny záujem a užitočnosť verejného priestoru sú aj v inom, ekonomickom meradle znakom liberálnej predstavy, prostredníctvom ktorej je kalkulujúci jedinec mierou všetkých vecí.
Privatizácia bezpečnosti globalizuje násilie
Jedným z dôsledkov neoliberálnej vízie môže byť pokračovanie privatizácie bezpečnosti, ktorá už dnes prebieha v tzv. lepších štvrtiach a častiach spoločnosti. Počet súkromných ochraniek bude ešte viac narastať, vplyv štátu na bezpečnosť tomu úmerne klesať. V týchto spoločnostiach budú teda vedľa seba existovať nielen extrémne bohatí a chudobní, ale aj extrémne bezpeční a rovnako extrémne ohrození ľudia. Základný problém tohto scenára predstavuje pochybnosť o tom, ako dlho vydrží spoločenstvo ľudí byť ešte jednou spoločnosťou. Veď civilizovaná spoločnosť sa, na rozdiel od etnických spoločenstiev, zakladá na myšlienke minima rovnakých ľudských práv a k tomu patriacich nárokov na bezpečný a dôstojný život.
Aj v medzinárodnom meradle existuje obava, že ostrovy bezpečnosti budú obklopené zónami extrémneho rizika a strachu. Pripusťme, že dnešný svet je od tejto vízie ešte vzdialený. Faktom však zostáva, že tento druh predstavy je dnes hlboko zasadený do podvedomia našej civilizácie. Nielen to, práve dnes, po útokoch na dvojičky, vidíme, že reálne existujúce trendy privatizácie bezpečnosti a globalizácie násilia môžu byť dostatočným motívom prehodnotenia politiky v 21. storočí. Ako sa vyjadril Šimon Peres počas návštevy Bratislave, globalizácia bezpečnosti znamená výzvu pre medzinárodnú politiku z hľadiska jazyka ľudských práv. Jej menovateľom je medzinárodný záujem o novú spravodlivú distribúciu a účasť na spoločných právach a záväzkoch.
Umožniť participáciu tým, ktorých sa ohrozenie týka
Prienik násilia do sféry každodennej dôvery poukazuje na to, čo už dlhší čas tušíme: Udalosti z 11. septembra ukázali, že svet racionálnych kalkulov a obchodu vyžaduje viac ako iba inštitucionálne "viditeľnú" bezpečnosť založenú na platnosti sankcií a noriem. Svet každodennej komunikácie a verejného styku sa zakladá na bezprostrednej - neviditeľnej - dôvere a dôveryhodnosti k iným. Práve prítomnosť či neprítomnosť vzájomne uznaných a rešpektovaných nárokov a záväzkov rozhoduje o dlhodobej bezpečnosti ulíc, mesta a regiónu. Dnes vidíme, ako veľmi záleží na týchto spontánnych väzbách a záväzkoch, ktorých účinnosť si uvedomujeme práve vtedy, keď sa strácajú vo výnimočných situáciach, v časoch kríz a zlyhávania.
Osobne som presvedčený, že práve dnes sa nedá výlučne spoliehať na úžitkovú racionalitu, a to z nasledujúceho dôvodu: Kalkul úžitku a škody funguje na predpoklade predvídateľnosti ľudského chovania. Fungujúci svet inštitúcií a obchodu predpokladá normy, ktoré umožňujú regulovateľnosť, predvídateľnost a opakovateľnosť ľudského konania. Vytvorenie nových inštitucionálnych rámcov je nepochybne základom riešenia otázky bezpečnosti v začínajúcom storočí. Ich dnešnou podmienkou je však schopnosť participovať a umožniť participáciu všetkých tých, ktorých sa ohrozenie týka. Dôvera, zodpovednosť a záväznosť predstavujú sociálne nároky spoločenstiev, ktoré fungujú na báze vzájomného uznania. Pojem rozumného uznania predpokladá nevyhnutnosť zdôvodniteľnosti uplatňovanej normy, nedá sa vynútiť poslušnosťou ani kontrolou.
So stratou dôvery v konfliktnej situácii sa stráca aj rozum a teda odstup od jednostranných presvedčení a vášní, ktorý dáva vyhliadku na dohody. Dôvera sa nemôže garantovať súkromným záujmom, keďže je dôverou viacerých záujmových skupín a strán. Nedá sa dlhodobo vynútiť ani represiou, pretože je vzťahom na úrovni partnerov. Dôvera a participácia sú získanou veličinou, ktorá funguje v čase kríz a nepriehľadných situácií, keď žiadna zo zúčastnených strán nemá dostatok prostriedkov ani možností kontrolovať a ovládnuť situáciu tak, aby sa mohla výlučne spoľahnúť na seba.
Otvorenosť konca
Práve nevyhnutnosť participácie a delegovania zodpovednosti a dôvery na všetkých tých, ktorých sa týka, robí včera nepredstaviteľnú skutočnosť dnešnou možnosťou. Otázka rozšírenia NATO sa môže práve tak dobre týkať Číny a Ruska, ako viesť k budovaniu vlastnej európskej bezpečnostnej politiky. Rovnako ťažko je dnes povedať, či sa Palestína a Izrael nachádzajú v procese urýchleného zmierenia, alebo budú ďalej krvácať pri novom iracionálnom výbuchu násilia a náboženského fanatizmu. Nik z nás nevie povedať, ako a s akými výsledkami sa skončí vojna proti terorizmu. Práve preto, že výsledky historických rozhodnutí sa merajú nezamýšľanými dôsledkami, je celková prognóza o stave budúceho sveta ilúziou, z ktorej vychádza pokušenie vysvetľovať svet princípom definitívneho dobra alebo zla - začiatkom alebo koncom dejín.
Po dvoch mesiacoch sa spamätávame zo šoku s poznaním: Koniec je otvorený. To je znakom našej slobody konať a hodnotiť na základe konania. V závislosti od hodnotenia našej situácie sa otvára alebo zatvára kruh možností, ktorých realitu pochopí a bude znášať aj budúca generácia. Práve preto sa môže stať princíp dôvery a participácie obrovskou výzvou a integračným momentom pokusu prepojiť chudobný Juh s bohatým Severom na základe novej bezpečnostnej politiky. Prehodnotenie spoločných záujmov v mene spoločenstva všetkých ľudí je výzvou dňa a skúškou doby, ktorá bude prebiehať na globálnej a regionálnej úrovni.
Nová bezpečnostná politika je možná iba ako súčasť ďalšieho úsilia napraviť základné nedostatky globalizácie na globálnej inštitucionálnej úrovni.
