Skrytý pôvab Luisa Buňuela

Dvadsiateho druhého februára sme si pripomenuli a zároveň oslávili nedožité sté výročie narodenia významného španielskeho filmového režiséra Luisa Bunuela. Dátum narodenia tohto španielskeho predstaviteľa moderného filmu sa len máličko odchyľuje (päť rokov) od dátumu zrodu filmu ako nového progresívneho fenoménu v oblasti kultúry 20. storočia.
Počet zobrazení: 1006

Dvadsiateho druhého februára sme si pripomenuli a zároveň oslávili nedožité sté výročie narodenia významného španielskeho filmového režiséra Luisa Bunuela. Dátum narodenia tohto španielskeho predstaviteľa moderného filmu sa len máličko odchyľuje (päť rokov) od dátumu zrodu filmu ako nového progresívneho fenoménu v oblasti kultúry 20. storočia. Luis Buňuel mal teda možnosť a príležitosť ovplyvňovať smerovanie a jeho prvé kroky, omyly i úspechy, formovať ho a využívať na umelecké i politické ciele. To sa mu prenikavým tvorivým a umeleckým prístupom aj podarilo dosiahnuť.

Dnes sú s odstupom času jeho surrealistické snímky Andalúzsky pes a Zlatý vek zaradené do zlatého fondu svetovej kinematografie a on sám, ako osobnosť, patrí medzi popredných predstaviteľov filmu minulého storočia.V krátkosti sa zastavme pri jeho životopise. Rozmer udalostí, ktoré prežil, nám odhalí a napovie niečo o názorových koreňoch zrkadliacich sa pod povrchom jeho bohatej tvorby. Luis Buňuel sa narodil na rozhraní storočí, 22. februára 1900, v dedinke Calonda v provincii Teruel. Bol jedným zo siedmych súrodencov. Ako malého chlapca ho rodičia, ovplyvnení španielskym modelom kresťanskej úzkoprsej výchovy, umiestnili do jezuitskej školy Colegio del Salvador, kde strávil pod prísnym dohľadom chladnej a servilnej bigotnosti kňazov celých sedem rokov detstva. Toto obdobie sa mu hlboko vrylo do pamäti a zanechalo v jeho vnútri nezmazateľné stopy. Náboženská výchova a železná disciplína u jezuitov zanechala na jeho citoch bujné podhubie komplexov, ktoré neskôr svojrázne interpretoval, pranieroval a hanobil vo svojom diele po celý život. Sám si na detstvo v kolégiu spomína ako na "nepretržitý dozor, takže nikdy nedochádzalo k nebezpečným stykom medzi žiakmi, a ticho. Ticho v študovni, aj v refektóriu, tak isto aj v kaplnke. Každý deň sa začínal omšou o pol ôsmej ráno a končil sa večerným ružencom. Len internátni chovanci nosili kompletnú uniformu. Dochádzajúcich žiakov bolo poznať podľa šiltovej čiapky s ozdobným rámikom."

Od útleho detstva sa v mladom Luisovi hromadil odpor k potláčaniu prirodzených vlastností a prúdov tvoriacich zdravý životný temperament. Odpor k akýmkoľvek formám, akými sa navonok prezentovali disciplinárne spoločnosti (formy zatvárania, potláčania a izolácie ako sú nemocnice, výchovné ústavy, školy a väzenia), odpor k buržoázii a jej nafúknutým ideálom a odpor k výkonným orgánom a inštitúciám ako cirkev, armáda a polícia. Toto sú vektory tvoriace diagram, politickú mapu jeho tvorby, ktorú neskorší záujem o surrealizmus doplnil a zjemnil o poetický rozmer.

Vráťme sa však k životu. V roku 1917 prichádza Buňuel študovať na madridskú univerzitu. Tu sa plnými dúškami po prvýkrát opája pocitom voľnosti a slobody. Oddá sa novým veciam a naplno vníma tep vtedajšieho veľkomesta, kultúrnej a politickej metropoly Španielska. V uliciach sa preháňajú besní anarchisti a v podzemí kaviarní nesmelo vzniká komunistické hnutie. Práve v kaviarňach sa zoznamuje s esami vtedajšej španielskej kultúry. Stretáva Salvadora Dalího, zoznamuje sa s básnikom Federicom Garciom Lorcom, je tu aj Jorge Luis Borges, Raphael Albertini a iní. V Madride sa začne zaujímať o hypnotizmus, veštecké hry, čoraz častejšie navštevuje kino a uvedomuje si príbuznosť hypnózy a filmu: "Túto miernu a podvedomú kinematografickú hypnózu spôsobuje tma v sále, ale svoj podiel má na tom aj meniaci sa sled obrazov, zmeny osvetlenia a pohyby kamery, čo všetko spolu oslabuje kritické myslenie diváka a v istom zmysle opantáva a znásilňuje jeho ducha." Po ukončení štúdia literatúry a filozofie odchádza do Paríža. Tento rok, 1925, je aj rokom, v ktorom André Breton začína šíriť nový pohľad na svet ukrytý v pojme surrealizmus. Surrealizmus znamená radikálny obrat vo vnímaní a chápaní skutočnosti. Pre Buňuela sa Paríž nabitý silnou energiou okamžite stane miestom netušených možností. Priaznivé podmienky "v exile" v ňom vyvolajú rad nových záujmov, ktorým úplne prepadne. Uhranie ho práve sa rodiaci slobodný duch surrealizmu a, podobne ako mnohí iní "privandrovalci", ostane v Paríži žiť. Väčšmi, ako kedykoľvek predtým, začne navštevovať kino. Jeho prvá skúsenosť s filmom prichádza v roku 1926, kedy ho prijme za asistenta do štábu vtedy už etablovaný režisér Jean Epstein pri realizácii filmu Mauprat.

Keď sa sen stane filmovou skutočnosťou "Tá nesmierna záľuba v sne a v pôžitku zo snívania, ktorú nekalí ani najmenší pokus o výklad snov, je jedným z mojich bytostných sklonov, ktoré ma zblížili so surrealizmom." Buňuel sa okamžite nadchol. Od začiatku bol fascinovaný bezuzdnou útočnosťou ľavicovo orientovaných buričov - intelektuálov a umelcov v jednej osobe, zjednotených v šíkoch ako osy okolo zázračného plástu - surrealizmu. Títo umelci vyhlásili totálny protiútok vžitým konvenciám a tradičným konceptom vštepenej morálky, etiky a naučenému správaniu. Buňuel nachádzal v ich programe silnú podporu. Na poli filmového surrealizmu nenarazil na premožiteľa a postavil sa na jeho čelo. Skryté túžby (pudy ako sex a najmä pud smrti, ktorým venoval v tých časoch pozornosť Sigmund Freud), obsahy podvedomia, uzly komplexov a útržky snov sa stali podkladom pre jeho režijný debut. V tomto ovzduší, na základe anarchie ducha namierenej proti buržoáznym predsudkom kapitalistickej spoločnosti, vzniká zlopovestný a ospevovaný Andalúzsky pes (1929).

Andalúzsky pes Týmto filmom sa Buňuel zapísal do histórie filmu ako režisérska osobnosť preslávená predovšetkým svojimi nekompromisnými postojmi a nekonvenčnými spôsobmi, ovenčená škandálmi rôzneho druhu. S blasfemickým podliatím v očiach sa búri proti tradičnej estetike, meštiackej morálke a logike. Všetky vyššie spomínané atribúty a vplyvy môžeme nájsť už vo filme Andalúzsky pes, ktorý ako prvý film priniesol programový prienik poézie do filmového umenia.

V Paríži - vtedajšej Mekke umeleckej avantgardy - sa mladý, elánom nabitý Luis stretáva s krajanom, surrealistickým maliarom Salvadorom Dalím, ktorého pozná už z Madridu. Obidvaja ihneď nachádzajú spoločnú reč a rozhodnú sa pretlmočiť ju a uplatniť vo filme. Spoločne sa pustili do práce a scenár napísali za necelý týždeň. Postupovali podľa jednoduchého pravidla: vylúčiť každú myšlienku či obraz, ktoré by sa dali vysvetliť či už z rozumového, psychologického alebo kultúrneho hľadiska. Otvoriť všetky ventily v ústrety iracionálnu. Prijať len tie obrazy, ktoré šokujú a neusilovať sa zistiť prečo. Keďže vzniknutý scenár predpokladal celkom nezvyčajný, škandalózny a provokatívny film, Buňuel nemohol rátať s bežnou filmovou výrobou. Preto sa rozhodol byť sám sebe producentom a peniaze si vypýtal od matky. Keď polovicu peňazí pomíňal v nočných lokáloch, rozhodol sa spojiť s hercami Pierrom Batcheffom a Simone Mareuilovou. Film nakrútil za dva týždne vo filmových štúdiách v Billancourte. Premiéra sa konala v roku 1929 v Paríži a zišiel sa na nej vtedajší výkvet mesta, zopár aristokratov, niekoľko už vtedy známych spisovateľov a maliarov (napr. P. Picasso, J. Cocteau) a, prirodzene, surrealistická skupina na čele s André Bretonom. Prvé verejné premietanie Andalúzskeho psa prijalo toto náročné publikum s nadšením. Tým sa však história filmu ani zďaleka neskončila. Film sa dostal do distribúcie a udržal sa na plátnach kín osem mesiacov. Množstvo ľudí žiadalo na policajnom komisariáte, aby ten "obscénny a krutý" film zakázali. Dve ženy pri premietaní dokonca potratili. Film ale orgány nestiahli.

Buňuel a Dalí pri práci na scenári použili techniku viac či menej automatického písania. Tak vznikol film výsostne surrealistický, ako keby sa jednalo o nejaký záznam sna. Buňuel potvrdil, že médium filmového objektívu umožňuje pôsobivejšie, ako ktorékoľvek iné umenie, docieliť zvláštne napätie medzi vonkajšou realitou a vnútornou podvedomou predstavou o nej. Surrealizmus bol posledným avantgardným smerom, ktorý sa zrodil v lone francúzskej kinematografie dvadsiatych rokov.

Zlatý vek Po Andalúzskom psovi už Buňuel skutočne nemohol nakrútiť nič "komerčné". Sponzorom nového filmu sa stal aristokrat Charles de Noailles, mecenáš umenia. Vo filme si zahral aj básnik Jacques Prévert. Dali, ktorý sa pri tvorbe scenára pokúsil "obnažiť odporné mechanizmy súčasnej spoločnosti", prirovnal film Zlatý vek k americkým filmom (nepochybne kvôli jeho technike). Podľa Buňuela to bol film o láske, o mužovi a žene, ktorí sa nemôžu nikdy spojiť. Tak či onak, Zlatý vek nadviazal na Andalúzskeho psa (opäť výsostne surrealistický filmový manifest) a v reakciách naň ho dokonca aj prekonal. Po dokončení scenára sa cesty Dalího a Buňuela rozišli. Dielo otvorene pranierovalo a hanobilo vžité občianske hodnoty, cirkevnú morálku. Nečudo, že uvedenie filmu v roku 1930 vyvolalo prudkú reakciu zo strany "Vlasteneckej mládeže", ktorá unesená hnevom zdemolovala projekčnú sieň a pošpinila plátno. Toľko "škandál" okolo Zlatého veku. "Týždeň na to, v záujme udržania verejného poriadku, policajný prefekt jednoducho film zakázal a prvá projekcia v kine sa uskutočnila až o päťdesiat rokov neskôr v roku 1980 v New Yorku a v roku 1981 v Paríži. Najviac však z týchto udalostí boli nadšení surrealisti a filmu Zlatý vek, ale najmä jeho tvorcovi, venovali samostatný surrealistický manifest s názvom Zlatý vek V manifeste sa zrkadlí modernistický vzťah surrealistov k sebe, obrátenie sa a uprednostňovanie seba na úkor iných, elitárstvo a hovenie si vo výnimočnosti členov skupiny, čo neskôr viedlo Buňuela k odchodu zo surrealistickej skupiny. Surrealisti si vysoko cenili Buňuelov prínos, ktorý filmami Andalúzsky pes a Zlatý vek priniesol do skupiny cenili a jeho dielo.

Z historického hľadiska sa obdobie filmového surrealizmu skončilo filmom Zlatý vek. Jeho vplyv však zanechal nezmazateľnú stopu v dielach režisérov, ako sú napr. Jean Vigo, Jacques Prévert, Alain Resnais, Glauber Rocha, Carlos Saura, David Cronenberg, David Lynch, ale aj u nás, v diele Juraja Jakubiska.

Práca na dvoch kontinentoch Buňuel však zostal surrealistom hlavne v chápaní poslania svojho umeleckého diela. V roku 1932 natočil dokumentárny film Zem bez chleba. V tomto diele zobrazil faktickú realitu zo života biedneho národa Hurdov žijúcich v španielskych Pyrenejach. Zobrazená realita chudoby, útle telá detí, mŕtvoly vyčerpaných ľudí a ťažké životné pomery, ktoré zobrazil na plátne, nadobúdajú svojou silou surrealistický výraz. Na základe ľudskej biedy postavenej do kontrastu k bohatým kostolom, prenáša, na rozdiel od predchádzajúcich, ktoré zobrazovali procesy v ľudskom vnútri, surrealistické prvky do vonkajšej reality. I tento film pravicové sily v krajine zakázali, a to s odôvodnením - prečo ukazovať niečo, o je nepekné, škaredé. Po týchto skúsenostiach sa Buňuel na dvadsať rokov odmlčal a odišiel pracovať do zámoria. V emigrácii v Amerike trávi čas druhoradou činnosťou i keď ostáva pri filme. Pracuje pri supervízii španielskych verzií hollywoodskych filmov. Dostáva ponuku pracovať v Mexiku, kde v rozmedzí rokov 1947-1955 natočil až štrnásť mexických filmov, ako sú Zabudnuté (1950), Robinson Crusoe (1952), Búrlivé výšiny (1953). Posledné dva menované sú vcelku nekonvenčné prepisy klasických predlôh.

Ďalej nakrútil posmešnú deformáciu Zločinný život Archibalda de la Cruz (1955) a film o vnucujúcej sa náboženskej láske k blížnemu Nazarin (1957).

Avšak je tu ešte jedno dielo natočené v Mexiku, ktoré zasluhuje väčšiu pozornosť. Ide o Anjela skazy (1962). V honosnom sídle odhalí "vznešená" spoločnosť svoju pravú pokryteckú tvár schovanú pod nánosmi morálky, až keď je vystavená náporu nepochopiteľných absurdných síl. Na povrch vyjdú skutočné zásady, podľa ktorých sa táto spoločnosť riadi. Dielo patrí k vrcholom Buňuelovej tvorby.

Myšlienkovo i umelecky je s Anjelom skazy spriaznená Viridiana (1961). "Ateistom chvalabohu", tak sa volá jedna z kapitol jeho pamätí. Viridianu natočil Buňuel v Španielsku. Opäť nasledovalo jej škandalózne prijatie. Buňuel vo Viridiane rozpráva príbeh novicky, ktorá zhodí rehoľný habit, ale nespreneverí sa poslaniu pomáhať chudobným. Keď zistí, že jej gesto žobrákov ani nedojalo, ani nenapravilo, oddá sa svojmustrýkovi. Toto dielo, ako i iné filmy, sa stretlo s hlbokým odporom cirkevných kruhov.

Z ostatných Buňuelových filmov spomeňme aspoň tie najznámejšie, ktoré boli uvedené aj na Slovensku, a to najmä Skrytý pôvab buržoázie (1972), kde sa vrátil ku kritike spoločnosti, inštitúcií a sneniu, Denník komornej (1963) a jeho posledný film Ten tajomný predmet túžby (1977).

Luis Buňuel zomrel vo veku 83 rokov 29. júla 1983 v Mexiku. Filmy, ktoré tu zanechal, sú svedkami jeho života a naďalej neprestávajú provokovať, obviňovať, kritizovať a útočiť svojím obsahom na ľudskú slepotu. Nemožno im uprieť snahu o znovuobjavenie vnútorných kvalít človeka ukrytých v každom z nás. A to aj za cenu škandalóznych odhalení, či sa nám to páči alebo nie. Práve v tom tkvie skrytý pôvab Buňuelových filmov.

Autor (1977) je študentom filmovej vedy na VŠMU

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984