Reklama
Reklama

Ignorancia argumentov

Najpresvedčivejší obraz o ruskej spoločnosti počas napoleonských vojen vykreslil Tolstoj. Napriek tomu, že ich nezažil, poznal ich "iba" z rozprávania iných a štúdia dostupných materiálov. Koľko potrvá našim prozaikom, publicistom, politológom, či historikom, kým na úrovni zvládnu látku, ktorú im ponúkajú dramatické štyridsiate roky odchádzajúceho storočia?
Počet zobrazení: 461

Najpresvedčivejší obraz o ruskej spoločnosti počas napoleonských vojen vykreslil Tolstoj. Napriek tomu, že ich nezažil, poznal ich "iba" z rozprávania iných a štúdia dostupných materiálov. Koľko potrvá našim prozaikom, publicistom, politológom, či historikom, kým na úrovni zvládnu látku, ktorú im ponúkajú dramatické štyridsiate roky odchádzajúceho storočia? Ľvovi Nikolajevičovi stačil odstup piatich desaťročí hádam aj preto, lebo v Rusku sa po búrlivom vstupe do 19. storočia situácia ako-tak stabilizovala. Pokým na Slovensku sa v posledných desaťročiach menili nielen režimy, ale i spoločenskomorálne zásady. Toľko tu bolo dočasných víťazov a toľko večne ukrivdených, že sa len tak ľahko nedočkáme objektívneho hodnotenia najnovších dejín. Jedni sú urazení do špiku kostí a do tretieho kolena, iní sa hanbia za seba, či za rodičov, že kričali Ukrižuj! Dnes chcú ukrižovať tých, za ktorými bez výhrad kráčali s transparentmi. Potom je tu anonymná masa váhajúcich, ktorá sa vždy pridá na stranu víťazov, aby keď sa zvrtne situácia, zase mohla ufrflaná dokazovať, že pri tom vôbec nebola.

Staršieho človeka zrejme ťažko zbavíte ilúzií, osobitne o časoch, v ktorých prežíval mladosť. Presviedčate ho o dôsledkoch, ktoré priniesla politika jeho idolov, no keď sa črtá vytriezvenie, príde nový populista… Hádam na mladšiu, vzdelanejšiu generáciu vecné argumenty skôr platia. Už s ohľadom na ňu by mali pozornejšie vyberať slová tí, čo dostávajú väčšiu šancu oslovovať občanov. V predvečer výročia februára 1948 ako keby som počul umelecko-publicistické pásmo spred 12 rokov. S tým rozdielom, že to, čo bolo predtým čierne, sa stalo biele, a naopak. "Ignorantia non est argumentum," do omrzenia opakoval moderátor a za každou replikou sa ozývala Internacionála. Akoby pred 52 rokmi zo všetkých ampliónov vyhrávali túto melódiu. Akoby celý dejinný zvrat spôsobili iba agenti KGB, ŠtB, Stalin a pre výstrahu - zradca z vnútorných radov - dr. Beneš. Akoby vtedy neboli plné námestia robotníkov, živnostníkov, ba aj inteligencie, či úspešný generálny štrajk v prospech po absolútnej moci a súkromnom vlastníctve dychtiacich boľševikov. Tí sa vraj báli zdrvujúcej porážky vo voľbách. Po vojne v takmer celej Európe komunistické strany získavali viac a viac sympatizantov, poštátňovanie dostalo zelenú i v Británii. Prečo by to u nás malo byť iné?

Oveľa pohodlnejšie je zhodiť všetko na niekoľko jedincov ako si priznať, že sme im verili, že im verili naši rodičia, starí rodičia. Ako si priznať, že sme sa pomýli, na čo mnohí prišli o niekoľko mesiacov, ďalší o dve desaťročia a podaktorí až po zrušení 4. článku Ústavy ČSSR. Je to oveľa ľahšie ako odpovedať na otázku, prečo sme zlyhali a prečo saznovu a znovu dopúšťame chýb. Všetko, čo nasledovalo po februári 1948 i po roku 1989, bolo iba agóniou štátu, tvrdil autor spomínanej rozhlasovej relácie. A nielen on. Takto ignorovať historické argumenty môže ten, čo by sem priletel z Marsu alebo... z Ameriky. Keby tu vládla skutočnú agónia, tak by ani študenti nevyšli v novembri do ulíc.

Zatiaľ nehodnotené
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama