Otrokári v 20. storočí
Holokaust neboli iba plynové komory. Mnohí väzni boli odsúdení, aby sa za mizerných životných pod mienok doslova nadreli k smrti. Keď sa dnes hovorí o nacistických zločinoch proti ľudskosti, neslobodno zabúdať ani na túto kapitolu dejín.
Na Norimberskom procese s hlavnými vojnovými zločincami boli ako jedni z hlavných vinníkov za neľudské zachádzania so zahraničnými robotníkmi usvedčení tzv. ríšsky splnomocnenec pre pracovné nasadenie Fritz Sauckel a ríšsky minister pre vyzbrojovanie Albert Speer. Sauckel dostal trest smrti a Speer dvadsať rokov väzenia.
Existovali aj ďalší vinníci. Lenže v roku 1948 sa v dôsledku studenej vojny rozpadá jednotná spojenecká správa porazeného Nemecka. Výsledky Norimberského procesu predpokladali, že sa uskutočnia aj tzv. následné procesy, okrem iného aj s priemyselníkmi, ktorí nielenže podporovali Hitlera, ale niesli zodpovednosť za zločiny proti ľudskosti - aj s robotníkmi na nútených prácach.
Američania síce v roku 1948 uskutočnili proces s predstaviteľmi koncernu I. G. Farben, ale napríklad Karl Krauch, ktorý zodpovedal za to, že vo filiálnom tábore osvienčimského vyhladzovacieho tábora Buna, kde sa pre I. G. Farben vyrábal umelý kaučuk a kde väzni zväčša dokázali prežiť iba tri mesiace, dostal šesť rokov väzenia. Jedenásť ďalších predstaviteľov firmy dostalo iba od 8 do 11 mesiacov väzenia. Žalobca tieto rozsudky okomentoval slovami, že "zlodeji sliepok dostávajú väčší trest".
V roku 1951 dostali všetci priemyselníci usvedčení z vojnových zločinov od západných spojencov milosť a boli prepustení na slobodu. Dokonca Hitlerov obľúbenec, zbrojár Alfred Krupp, dostal svoj skonfiškovaný majetok nazad, pretože vysoký komisár USA v Nemecku John McCloy vyhlásil, že zhabanie majetku odporuje zásadám amerického práva. Individuálne odškodnenie mali potom zabezpečiť nemecké úrady...
Cudzie pracovné sily v nemeckej ekonomike Nemecká ekonomika začal trpieť nedostatkom pracovných síl ešte pred druhou svetovou vojnou, zhruba od roku 1936. Zahraniční robotníci začali do krajiny prichádzať vo väčších množstvách ešte pred vojnou, napríklad z územia Slovenska to boli sezónni robotníci. O nábore robotníkov uzavrelo Nemecko medzinárodné zmluvy a zastupiteľské úrady bdeli nad ich dodržiavaním.
Po vypuknutí vojny (až na niektoré výnimky, napr. poľských robotníkov) sa Nemcom viac-menej daril nábor dobrovoľných pracovných síl. Postihnutí však neboli robotníci, ale krajiny, z ktorých pochádzali. Náklady na robotníkov poslaných do Nemecka hradili okupované štáty vlastne v rámci nákladov okupácie (tak to bolo aj v prípade okupovaných českých krajín). Vzájomné zúčtovanie pohľadávok medzi Nemeckom a spojeneckými krajinami sa dialo formou clearingu, kde išlo o vzájomné bezhotovostné zúčtovanie a Nemecko mohlo vystupovať z pozície silnejšieho.
Po porážke v Sovietskom zväze v zime 1941 nastáva nová situácia. V marci 1942 musel generál F. Halder skonštatovať, že Nemci počas zimy stratili milión vojakov, tretinu z tých, čo zaútočili na ZSSR. Na začiatku roka 1942 nemecký generálny štáb zisťuje, že do plného stavu armády chýba 800 tisíc vojakov. Preto museli narukovať aj mnohí nemeckí robotníci z odvetví dôležitých pre vojnovú výrobu. Nemci museli v ešte väčšej miere zaobstarávať pracovné sily z okupovaných a spojeneckých krajín. Odtiaľ však už nebolo prakticky možné získavať robotníkov na základe dobrovoľnosti, do jari 1942 sa začalo mohutné spojenecké bombardovanie nemeckých miest. Hitler 30. septembra 1942 prikázal Fritzovi Sauckelovi, aby urobil všetko pre "získanie potrebného počtu pracovných síl pre ekonomiku ríše". Do ríše boli násilne odvliekaní mladí ľudia z okupovaného územia ZSSR a Poľska. Protektorát Čechy a Morava mal ríšou určené kvóty robotníkov, mladí ľudia museli ísť pracovať do Nemecka nútene (tzv. totálne nasadenie). Nakoniec boli násilím nútení ísť na prácu do Nemecka aj robotníci z okupovanej západnej Európy.
Otrocká práca pre ríšu Niekedy v marci 1944 mal Fritz Sauckel vyhlásiť, že z piatich miliónov zahraničných robotníkov v Ríši dobrovoľne pracovalo iba niečo okolo 200 tisíc. Podľa niektorých odhadov v nemeckom priemysle pracovalo okolo dvoch miliónov vojnových zajatcov. Okrem tohto počtu v tejto sfére hospodárstva pracovalo aj okolo pol milióna väzňov, ktorí boli zasa v kompetencii reichsführera SS Heinricha Himmlera. Nútenú prácu zahraničných robotníkov a otrockú prácu väzňov využívali podniky Krupp, Siemens, I. G. Farben, Rheimetall, Messerschmidt, Henkel a mnohé ďalšie.
Himmler zapojil koncentračné tábory do priemyselnej výroby, pre opotrebovaných väzňov boli plynové komory. O Osvienčime sa zväčša hovorí iba ako o vyhladzovacom tábore. Lenže pobočné tábory esesáci založili ako priemyselné podniky, kde väzni mali za neľudských podmienok pracovať, kým sa neupracovali k smrti. Plynová komora bola skôr či neskôr určená predovšetkým Židom. Aj s tými Židmi, ktorí sa mali upracovať k smrti, nacisti zaobchádzali horšie ako so zvieratami.
Zahraniční robotníci boli rozdelení do niekoľkých kategórií. Do prvej patrili príslušníci západných krajín, spojeneckých krajín Nemecka a Česi. Do druhej patrili Poliaci a do tretej robotníci z okupovaných území ZSSR. Poliaci boli určení na ťažkú a špinavú prácu a museli byť označení podobne ako Židia (kým Židia museli nosiť Dávidovu hviezdu, Poliaci museli mať našité na šatách písmeno P a robotníci z územia ZSSR písmeno O). Poliaci nesmeli navštevovať verejné miestnosti, do kostolov mohli chodiť iba vo vymedzenom čase, dostávali menšie prídely potravín a v dopravných prostriedkoch mohli používať iba vymedzené priestory. Príslušníci ZSSR mohli bývať iba v strážených ubytovniach a prídely potravín mali ešte menšie ako Poliaci. V posledných rokoch vojny bol život v Nemecku, najmä vo veľých mestách neznesiteľný, najmä kvôli spojeneckým náletom. Cudzinci boli tak ešte vo väčšej miere vystavení útrapám vojny. Prejavovalo sa to jednak v stravovaní, robotníci sa museli uspokojiť s povestným nemeckým eintopfom a chlebom s marmeládou. Zhoršovala sa aj zdravotnícka starostlivosť. Slušná zdravotnícka starostlivosť bola nakoniec iba pre Nemcov.
Nacistické zaobchádzanie so zavlečenými robotníkmi sa vyrovnalo zaobchádzaniu s otrokmi v minulých storočiach. Koľko zavlečených robotníkov sa asi dnes dočká odškodnenia?
Autor (1950) je publicista
