Ale, ale mamička...

A predsa sme sa dočkali! Po odloženej premiére sa diváci Malej scény mohli konečne zoznámiť s pani plukovníkovou a jej rodinou a uvidieť, ako si vdova razí cestu svetom. Kým protagonisti pripravovanej hry Arthura Millera Cena naďalej zvádzajú svoj nerovný boj s chrípkou, na Malej scéne si herci popíjajú akvavit a podávajú popol pána plukovníka z rúk do rúk... Prečo práve Ahlfors?
Počet zobrazení: 1100

A predsa sme sa dočkali! Po odloženej premiére sa diváci Malej scény mohli konečne zoznámiť s pani plukovníkovou a jej rodinou a uvidieť, ako si vdova razí cestu svetom. Kým protagonisti pripravovanej hry Arthura Millera Cena naďalej zvádzajú svoj nerovný boj s chrípkou, na Malej scéne si herci popíjajú akvavit a podávajú popol pána plukovníka z rúk do rúk... Prečo práve Ahlfors?

Súčasný fínsky dramatik píšuci po švédsky Bengt Ahlfors nie je slovenskej kultúrnej verejnosti neznámy. Už v júni 1993 mala premiéru jeho hra Divadelná komédia, detailne zobrazujúca divadelné zákulisie so všetkými jeho kladmi i zápormi, ktorá sa pre veľký úspech presťahovala z Malej scény do DPOH. Táto komédia pôsobiaca aj dnes nesmierne živo a sviežo, zaujme svojim príbehom, spracovaním a predovšetkým hereckými výkonmi. Na rovnaký post ašpiruje aj najnovšia Ahlrforsova hra Ale, ale pani plukovníkova, ktorá má práve v SND svoju prvú zahraničnú premiéru. Ahlrfors napísal túto komédiu (pôvodný názov Popol a akvavit) v roku 1998 a vystaval ju na princípoch klasickej "feydeauovskej frašky" - zámena osôb, rodinné prostredie, slovná i situačná komika, rýchly spád udalostí, to všetko sú komponenty zaručujúce divácky úspech predvádzaného diela. Nenáročnosť, zrozumiteľnosť a ľahká vnímateľnosť textu, sú zaiste jednou z motivácií pri výbere a uvádzaní takéhoto titulu, ktorý bude napĺňať hľadisko Malej scény prinajmenej na 150 reprízach. Inscenátori nasadili teda "trhák" rozochvievajúci divákovu bránicu a priblížili mu ho aj tým, že príbeh preniesli do slovenských reálií (pravdaže so súhlasom autora), poodhalili atmosféru typickej slovenskej malomestskej rodiny, ukázali ju v jej prirodzenosti i problematickosti. Do charakterov postáv nezasahovali, jazyk nemenili (využili rodinný slang) a pri budovaní situácii stavili na slovnú komiku prameniacu z polysémie, či homonymie jednotlivých lexém a komiku telesnú, vytváranú nešikovnosťou, neobratnosťou, ale i sexuálnou žiadostivosťou jednotlivých postáv.

Popol a akvavit Ahlrforsova komédia je univerzálnou hrou, ktorej postavy (sám autor ich v texte nazýva dámy a páni) i nastolená téma korešpondujú so slovenskou povahou a dnešnou situáciou. Je to hra o žene pokročilého veku, ktorá po smrti manžela berie život do svojich rúk, aby sa konečne vydala na cestu za šťastím.

Z pohrebu manžela sa domov vracia unavená pani plukovníkova Viera Bergerová (Eva Krížiková) a v náručí nesie urnu s popolom pána plukovníka. Spoločnosť jej robí upratovačka Krista (Viera Topinková), ktorá ako zvyčajne prišla poupratovať byt pani plukovníkovej. Ale to už vyzváňa telefón a deti hľadajú matku, aby zistili, čo sa jej stalo, prečo "ukradla" kňazovi urnu s otcovým popolom. Zrazu je obývačka Bergerovcov plná ľudí - dcéra Annika (Anna Javorková), syn Robert (Dušan Tarageľ) a bývalá nevesta Ester (Gabriela Dzuríková), všetci títo nezvaní hostia popíjajú plukovníkov akvavit (typická škandinávska pálenka) a majú s matkou "vážne" úmysly. Za stenami starého veľkoplošného bytu sa začínajú odohrávať scény dôverne známe dnešným viacgeneračným rodinám - deti chcú matku vyhlásiť za nesvojprávnu, aby nebola "hanba" v celom meste (veď matka si na poličku vystavila urnu manžela) a zároveň sa im tak črtá spôsob, ako matku dostať z bytu, aby ho mohli odpredať. Ester vypočíta, koľko dostane bývalý manžel a čo sa ujde jej synovi. Prejav nesúhlasu sa črtá len u Anniky, ale aj ona napokon podľahne naliehaniu brata a švagrinej. Všetci očakávajú návštevu psychiatra Frederika (Richard Stanke/Dušan Cinkota), ktorý je pozvaný inkognito ako tapetár a jeho úlohou je vyhlásiť pani plukovníkovu za nesvojprávnu. Ale to už prichádza aj Viggo (Juraj Slezáček), muž z matkinej minulosti, no Annika si ho pomýli s tapetárom - psychiatrom... Koleso zámen a náhod je roztočené a zastaviť ho môže len pani plukovníkova. Deti posiela domov, Frederika presvedčí o svojom duševnom zdraví a pritúli sa k Viggovi, bývalému milencovi. A napokon odhalí aj dávnu manželovu neveru s dámou, od ktorej by to najmenej čakala...

Pod taktovkou režiséra Pri inscenovaní Ahlforsovej hry ťažili tvorcovia - dramaturg Martin Porubjak a režisér Emil Horváth z osvedčených komediálnych prvkov (hlasová imitácia, potknutia a pády, nedorozumenia z mnohovýznamovosti slov) a dôraz kládli na hereckú akciu. Pohyb, gesto, mimika tu majú významotvornú funkciu a predstavujú nosné piliere jednotlivých výstupov. Nie sú to scény prenesené zo skutočného života (veď, ktorá žena chodí po dome v klobúčiku a ešte v ňom dokáže aj upiecť chlieb?!), ale vykonštruované obrázky dobre premyslených stretnutí, výsledok ktorých je nám dopredu známy. Všetky mizanscény sú dôkladne zrežírované, je vidieť, že režisér - herec často stál na javisku a mnohé obrazy svojim kolegom predhrával. V náhlom striedaní nálad, pohybov a gest sme videli jeho dirigovanie, ktorému podľahli snáď všetci, okrem najmladších členov súboru. Herci hrali v intenciách režiséra, s častými citovými zmenami a mierne preexponovaným výrazom.

Zbor hercov Do hlavnej úlohy obsadili tvorcovia Evu Krížikovú, ktorá sa v snahe o plastické vyjadrenie postavy menila z unavenej starej dámy na vrtkú "zvodnú žienku", dosahujúcu to, po čom od začiatku túžila. Ukázala ozajstnú hereckú tvorivosť so zmyslom pre burleskný až fraškovitý výraz svojej postavy. V role jej bývalého milenca sa objavil Juraj Slezáček ako skúsený a rutinovaný interpret stárnucich seladónov, bojazlivý, nervózny a len málo vyrovnaný s novou situáciou. Odvážne bolo obsadenie Dušana Tarageľa do postavy Roberta, ktorého vonkajšie fyzické znaky ani zďaleka nenaznačujú, že by mohlo ísť o syna pani Bergerovej. Jeho časté striedanie kontrastných citových hĺbok pôsobilo neprirodzene, ba až umelo. Robertova sestra Anna Javorková sa nebála pozrieť do tváre tragickému smiechu a večne rodiacu, uplakanú a nerozhodnú ženu stvárnila s ľahkosťou a precíznosťou. Najuvoľnenejšia, dokonalá v mimike a bohatá v nuancoch bola Ester Gabriely Dzuríkovej, ktorá spolu s Frederikom Dušan Cinkota/Richard Stanke pôsobí ako závan sviežeho vzduchu v zatuchnutom malomestskom salóne. Úloha kvantitatívne malá, no kvalitatívne jedna z najlepších bola v rukách upratovačky Kristy. Viera Topinková podala zharmonizovaný, presný herecký výkon podopretý dôkladným naštudovaním a kusom životnej empírie.

V okrovom "salóniku" Primerané herecké výkony doplnené zvukmi tanečných melódií 30 - tych rokov sa rozliehali po iluzívnej scéne dokonalej kompozície a farebného zladenia. Scéna Aleša Votavu bola v súlade s režisérskou koncepciou komédie. Vertikálno-horizontálne umiestnené náznakové steny zabezpečovali netušené a prekvapujúce príchody a odchody jednotlivých osôb a evokovali rozľahlý noblesný meštiansky salón prelomu storočia. Historizujúce nábytkové solitéry (stoličky v štýle druhého rokoka) sa eklekticky miešajú s modernými kusmi nábytku, bytovými doplnkami a predmetmi dennej potreby (vysávač najmodernejšieho dizajnu, telefón so záznamníkom), ktoré sa stávajú dôležitými účastníkmi tejto komédie.

Komédia uchvacujúca svojou prostotou, naivnosťou, až priezračnosťou si isto nájde svojho diváka, prichádzajúceho do divadla za oddychom a zábavou. n

Autorka (1972) študuje divadelnú vedu na VŠMU

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984