Chatámího tanec v porceláne
Iránsky prezident Muhammad Chatámí už niekoľko rokov zvádza boj s konzervatívnymi silami o liberálnejšie uplatňovanie islamských pravidiel v krajine. Prvým úspechom tohto snaženia bolo v roku 1997 jeho zvolenie na post prezidenta. Vyhrať sa mu podarilo vďaka hlasom mladých ľudí, liberálnych intelektuálov a predovšetkým z pasivity sa prebúdzajúcich žien. Tieto tri zložkyvoličstva rozhodovali aj pred pár dňami v parlamentných voľbách o tom, kto bude ovládať dosiaľ prevažne konzervatívny Madžlís (parlament).
V Iráne má prezident relatívne rozsiahlu výkonnú moc. Stojí na čele vlády, no nekontroluje armádu, ani spravodajské služby. Hoci je volený obyvateľstvom, schvaľuje ho najvyšší duchovný a politický vodca, ktorým sa stal po smrti imáma Chomejního v júni 1989 vtedajší prezident Alí Chameneí. Najvyšší vodca je hlavným veliteľom ozbrojených síl, má posledné slovo v zahraničnej i vnútornej politike, ovláda justíciu, bezpečnosť i políciu. Nie je nikomu zodpovedný (iba Allahovi) a je úradne zakázané kritizovať jeho činy.
Najvyššieho vodcu volí Zhromaždenie znalcov, ktoré tiež dohliada na jeho činnosť a má právo ho odvolať. Toto zhromaždenie tvorí 86 významných náboženských činiteľov, ktorým v súčasnosti predsedá bývalý prezident Akbar Rafsandžání. Za svojho pôsobenia v prezidentskej funkcii (nastúpil po Chameneím v júli 1989) sa umiernený liberál Rafsandžání usiloval o opatrné reformy, obmedzenie vplyvu islamských fanatikov a zlepšenie vzťahov so Západom. Jeho stúpenci zvíťazili v parlamentných voľbách na jar 1992, no o 4 roky neskôr uspeli konzervatívci. Rafsandžání zastával prezidentský post až do roku 1997 (vystriedal ho Chatámí) a dnes nielenže predsedá Zhromaždeniu znalcov, no je tiež prvým poradcom vodcu Chameneího, čo mu umožňuje liberálnym smerom ovplyvňovať jeho názory.
Predčasná akcia študentov Konzervatívne islamské kruhy sa cítia byť ohrozené nezadržateľným postupom liberalistických tendencií atakujúcim na ich mocenské pozície a snažia sa prechádzať do ofenzívy predovšetkým formou represií. Rok pred parlamentnými voľbami začala ich kampaň zatýkaní, súdov i pokusov o atentáty na liberálne osobnosti. V apríli cirkevný súd posadil na rok a pol za mreže disidentského teológa Mohsína Kadvára za údajné hanobenie iránskeho moslimského systému a hneď na to konzervatívni členovia parlamentu podali návrh na odvolanie liberálneho ministra kultúry Mohádžeráního. Hlavným dôvodom útokov proti nemu bolo to, že "priznal priveľkú slobodu médiám". Zatknutý bol aj proreformný generálny riaditeľ tlačovej agentúry IRNA.
Po tom, čo konzervatívci začiatkom júla zastavili vydávanie liberálneho denníka Salam (jeho riaditeľ je poradcom prezidenta Chatámího) a polícia prenasledovala protestujúcich študentov až do univerzitného mestečka na akademickú pôdu, vypukli niekoľkodňové masové protesty vysokoškolákov, ktoré sa stali najzávažnejším prejavom nespokojnosti s islamistickým režimom od jeho vzniku pred 20 rokmi. Vláda sľúbila, že zasiahne proti fundamentalistickým členom "integristických nátlakových skupín" šíriacich násilie, no provokatérom sa už podarilo vyburcovať radikálnu časť študentstva k neuváženým činom. Napriek Chatámího výzvam, aby študenti nepadli do pasce konfrontácie, došlo k protiústavným urážkam vodcu Chameneího i k rabovaniu obchodov, čo znemožnilo dialóg presadzovaný prezidentom.
Pazdaráni museli kapitulovať Zastavenie uponáhľaného radikálneho vystúpenia študentov opäť zaktivizovalo konzervatívcov. Tajná služba začala hľadať "kontrarevolučné prepojenia" s cudzinou a po otvorenom liste 24 vysokých dôstojníkov iránskej armády prezidentovi Chatámímu sa dokonca začalo hovoriť o možnosti vojenského prevratu. Velitelia elitných oddielov Strážcov revolúcie (pazdarán), ktoré s políciou potláčali študentské nepokoje, vyjadrili v liste nespokojnosť s vývojom situácie a žiadali od prezidenta "revolučné rozhodnutia", pričom Chatámího varovali, že ak sa nič neudeje, budú konať. Prezidentovi prišli na pomoc Mudžahídi Islamskej revolúcie s vyhlásením, že velitelia by nemali zabúdať na 20 miliónov hlasov, ktoré Chatámí dostal vo voľbách v roku 1997. Mudžahídi obvinili Strážcov revolúcie, že sa snažia o zvrhnutie hlavy štátu. Generál Safáví, stojaci na čele pazdaránov, na to obratom vyjadril trvalú podporu jeho oddielov prezidentovi.
Prezident však tiež musel verejne uznať, že "slepé konanie spolu s klamlivými sloganmi" ohrozili národnú bezpečnosť a potvrdil odhodlanie vlády potlačiť akékoľvek podobné aktivity. Zdôraznil, že neexistujú názorové rozdiely medzi vládou, prezidentom a vodcom Chameneím. Zároveň však vyzval moslimské duchovenstvo v krajine k tolerancii k opozičným názorom a s mladou generáciou.
Predvolebné hrozby atentátmi Obyvateľov krajiny vyzval Chatámí už v novembri k aktívnej účasti na februárových parlamentných voľbách. Upozornil však, že účasť obyvateľstva musí byť väčšia, ako vo voľbách v roku 1997, keď ho len tesnou väčšinou zvolili do funkcie. Parlamentnú väčšinu potrebnú na presadzovanie reforiem sa Chatámího stúpenci snažili dosiahnuť rôznymi krokmi, no nespali ani odporcovia liberalizácie. Jedného z najprominentnejších reformistov, exministra vnútra a šéfa denníka Chordád - Abdalláha Núrího, ktorý mal byť kandidátom na predsedu parlamentu, obvinil náboženský súd z urážky predstaviteľov islamského systému a odsúdil ho na päť rokov väzenia.
Iránski študenti na protestnej demonštrácii pripomenuli, že zástancovia tvrdej línie za vlaňajšok zatvorili štyri proreformné denníky a niekoľko prominentných spisovateľov, novinárov a intelektuálov sa dostalo do väzenia, alebo boli dokonca zavraždení. V novembri bola dokonca zdržaná skupina extrémistov, ktorí plánovali zavraždiť Chatámího, Rafsandžáního a ďalších proreformných činiteľov. Ešte dva týždne pred voľbami došlo k sérii explózií pri úrade prezidenta... Napriek tomuto zastrašovaniu sa vo voľbách ukázalo, že liberalizáciu nebude také ľahké zastaviť. Boj o budúcnosť Iránu sa neskončil, len sa bude odohrávať už v o niečo zmenených podmienkach.
Autor (1955) je nezávislý publicista
