Reklama
Reklama

V krajine cédrov hrozí nová vojna

"Dúfame, že nové milénium urovná všetky konflikty a spory a privedie región na prah mieru a stability", napísal sýrsky denník Syrian Daily v prvý deň tohto roku, v predvečer druhého kola sýrsko-izraelských rozhovorov. Izraelský premiér Ehud Barak po prílete na rokovania do USA volil podobné slová o misii, ktorá by mala priniesť bezpečnosť a mier.
Počet zobrazení: 396

"Dúfame, že nové milénium urovná všetky konflikty a spory a privedie región na prah mieru a stability", napísal sýrsky denník Syrian Daily v prvý deň tohto roku, v predvečer druhého kola sýrsko-izraelských rozhovorov. Izraelský premiér Ehud Barak po prílete na rokovania do USA volil podobné slová o misii, ktorá by mala priniesť bezpečnosť a mier.

Ešte v polovici januára (keď bolo jasné, že vzájomná neústupčivosť vedie len k prešľapovaniu na mieste) vyjadril Barak očakávanie, že mierová dohoda so Sýriou sa uzavrie do dvoch mesiacov aj napriek odporu Izraelčanov proti odsunu z Golanských výšin. Oficiálny sýrsky denník Al-Baas vtedy tiež konštatoval, že Damask zostáva optimistom v súvislosti s nadchádzajcim tretím kolom rokovaní. Keď však vzápätí Sýria začala od Izraela vymáhať písomný prísľub odsunu z Golán ako podmienku ďalších rozhovorov, bolo každému jasné, že dialóg sa ocitá na slepej koľaji.

Kto sa zahráva s ohňom Barak sa ešte v snahe pritiahnuť Sýriu naspäť k rokovaciemu stolu odhodlal k vyjadreniu lichôtok o sile, serióznosti a dôveryhodnosti sýrskeho prezidenta Háfiza Asada, no z Damasku sa Barak a jeho židovskí spoluveriaci dočkali už len ponižujúcich obvinení (prostredníctvom článku v oficiálnom denníku Tišrín), že holocaust je len mýtus a že židia sa voči Arabom dopustili väčších zločinov ako nacisti. Tento úder na citlivú strunu a zabitie troch izraelských vojakov v Sýriou kontrolovanom Libanone viedol najskôr k varovaniu izraelského ministra zahraničných vecí Davida Levyho na adresu Sýrie, že "sa zahráva s ohňom a môže sa popáliť" a dnešná situácia okolo Libanonu je smutným vyústením spomínaných udalostí. V čase, keď minister Levy na blízkovýchodných mierových rokovaniach v Moskve (Sýria a Libanon účasť na nich odmietli) prednášal varovné slová na adresu Damasku, izraelské bojové lietadlá útočili na predpokladané ciele moslimských ozbrojencov na juhu Libanonu. Tí taktiež reagujú ozbrojenými akciami, čo provokuje Izrael k eskalácii útokov. Už nielen na pozície prosýrskych povstalcov z Hizballáhu, ale v rozpore s platnými dohodami na civilnú infraštruktúru "krajiny cédrov" (ako býva Libanon prezývaný). Hizballáh hrozí streľbou zo svojích "kaťúš" na severný Izrael, čo by pre okolo 300 000 tamojších obyvateľov znamenalo vymeniť opäť svoje domovy za protiletecké kryty...

Libanon a bojujúce strany Skôr, ako si pripomenieme fakty o aktéroch a javisku krvavej drámy, treba konštatovať, že Izrael rád rozširuje svoje územie na úkor susedov, argumentujúc svojimi obavami z ich agresie. Práve o dve takéto anektované teritória ide aj v terajších sporoch so Sýriou. Jedným z nich sú Golanské výšiny, bez návratu ktorých si Sýria nevie predstaviť mierové spolužitie s Izraelom, a druhým sú okupované územia v južnom Libanone. Izrael okupuje časti Libanonu už od roku 1978, no v roku 1985 ustanovil bezpečnostnú zónu na juhu krajiny s rozlohou 850 kilometrov štvorcových, aby zabránil prenikaniu ozbrojencov na územie Izraela. Kontrolujú ju izraelskí vojaci a kolaborujúca Juholibanonská armáda (SLA). Na druhej strane barikády stojí Sýriou (a Iránom) podporované militantné moslimské hnutie Hizballáh. V Libanone je rozmiestnených aj 35 000 vojakov sýrskej armády, ktorá tam v apríli 1976 po vypuknutí občianskej vojny v tejto krajine intervenovala a "zabudla sa tam". Keď pri posledných prezidentských voľbách volili sýrski vojaci v Libanone aj s rodinami v normálnych volebných miestnostiach, libanonskí kresťania upozornili, že cudzinci všade hlasujú na svojich veľvyslanectvách. Sýria však ani nepovažuje za potrebné otvoriť v Bejrúte veľvyslanectvo čím kompromituje nezávislosť Libanonu. Sýrske vedenie tvrdí, že Libanonci a Sýrčania sú "jeden národ v dvoch krajinách" a exilový vodca kresťanských maronitov varuje, že je len otázkou času, kedy Damask vyhlási Spojenú Sýriu. V každom prípade Sýria kontroluje vnútornú i zahraničnú politiku Libanonu a je tak zodpovedná aj za útoky Hizballáhu na izraelské územie. Rovnako však je zodpovedný Izrael za akcie SLA.

Sťahovanie sa blíži Po svojom nástupe do funkcie premiéra Ehud Barak vyhlásil, že do júla 2000 stiahne izraelských vojakov z južného Libanonu a v uplynulých dňoch šéf izraelskej diplomacie David Levy potvrdil, že k odsunu dôjde, aj keď sa nepodarí uzavrieť mierovú dohodu so Sýriou. Ostatne, za jednostranný odsun sa vyslovuje podľa najnovšieho prieskumu 55 percent Izraelčanov (35 % je proti, ostatní sa nevyjadrili). Syn sýrskeho prezidenta Bašár už vlani vyhlásil, že ak Izrael stiahne z Libanonu vojakov Hizballáh ukončí svoju povstaleckú vojnu. Izraelskí predstavitelia však chcú, aby Hizballáh obmedzil svoju činnosť už teraz. Minister Levy vyzval Sýriu, aby nevkladala osud mieru do rúk tých, ktorí neskrývajú úmysly mier podkopať. Levy pripomenul, že palestínske úrady proti nepriateľom mieru zakročili, a ak by to Sýria a Libanon skutočne chceli, tiež by mohli udržať na uzde Hizballáh. Zatiaľčo Sýria obviňuje Izrael z porušenia dohody z apríla 1996 o prímerí na juhu Libanonu, Izraelčania nielenže z toho istého vinia Hizballáh, no navyše sa sťažujú, že islamskí bojovníci útočia na pozície izraelských vojakov z vnútra libanonských dedín a svoje veliteľské stanovištia rozmiestňujú v blízkosti civilných obydlí. Preto sa Izrael rozhodol nedodržiavať viac dohodu porozumenia sprostredkovanú OSN, ktorá obmedzovala útoky na územia mimo civilné ciele. Všetko by mohlo vyriešiť stiahnutie izraelských vojsk, pričom ak by sa okolo 3000 vojakov SLA obávalo následného prenasledovania zo strany libanonských úradov, mohli by sa v rámci odsunu tiež premiestniť do Izraela. Na mínovom poli arabsko-izraelského spolužitia je ťažké vykolíkovať trasy porozumenia, no bez dostatočnej trpezlivosti v hľadaní konsenzu, kde každý čosi stráca, no s výsledkom sa dá koexistovať, to zrejme nepôjde.

Autor (1955) je nezávislý publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama