Reklama
Reklama

Anonymní režiséri v administratíve prezidenta

Ukrajinský parlament Verchovná rada stráca charakter (ak ho už celkom nestratil) suverénneho tvorcu zákonodarnej moci. Začína sa čoraz viac premieňať na akýsi "vreckový" nástroj, či podriadený odbor administratívy prezidenta. Deje sa tak pod viac alebo menej otvoreným tlakom hlavy štátu Leonida Kučmu.
Počet zobrazení: 371

Ukrajinský parlament Verchovná rada stráca charakter (ak ho už celkom nestratil) suverénneho tvorcu zákonodarnej moci. Začína sa čoraz viac premieňať na akýsi "vreckový" nástroj, či podriadený odbor administratívy prezidenta. Deje sa tak pod viac alebo menej otvoreným tlakom hlavy štátu Leonida Kučmu. Nemalý podiel na tom však majú aj veľmi vplyvné finančné oligarchické skupiny v jeho pozadí. Vydláždili mu cestu k opätovnému zvoleniu do najvyššej funkcie. Vo zväčšení prezidentových právomocí vidia šancu posilniť aj svoj vplyv na celkový vývoj na krízou zmietanej 50-miliónovej Ukrajine.

Proces prechodu neohraničenej a nekontrolovateľnej moci do rúk Leonida Kučmu bol spustený práve po jeho druhej inaugurácii vlani koncom novembra. Ukrajincov ubezpečil, že pred nimi stojí už nový prezident. Posilnený svojim víťazstvom vo finále prezidentských volieb nad lídrom Komunistickej strany Ukrajiny Petrom Symonenkom, ktoré však bolo skôr prejavom obáv voličov pred návratom do sovietskych čias, nedal na svoje slová dlho čakať. Súčasťou plánu, ktorý ráta aj s predčasným rozpustením parlamentu, ak by sa poslanci nepodriadili vôli staronového prezidenta, bol permanentný nátlak na parlament aj za cenu vyvolania vnútropolitickej krízy.

Obdobie permanentných konfrontácií Terajší parlament vznikol na základe výsledkov parlamentných volieb v marci 1998. Počas takmer dvoch rokov v ňom s problémami dominovala ľavica na čele s víťazom posledných volieb - komunistickou stranou (výrazne najsilnejší subjekt parlamentu). Podporovali ju socialisti, roľníci, progresívni socialisti a zo začiatku aj sociálni demokrati (zjednotení) a zelení. Prejavilo sa to tiež v obsadení najvyšších funkcií vo vedení parlamentu. Predsedal mu predstaviteľ roľníkov Oleksandr Tkačenko, prvým podpredsedom bol komunista Adam Martynjuk a podpredsedom sociálny demokrat Viktor Medvedčuk. Je však potrebné dodať, že to bolo obdobie, sprevádzané permanentnými konfrontáciami medzi - na jednej strane nepoddajným parlamentom a na strane druhej najmä prezidentom Leonidom Kučmom s autoritárskym štýlom politiky a jeho pravocentristickou vládou dnes už bývalého premiéra Valerija Pustovojtenka. Na tomto mieste je nutné poznamenať, že na Ukrajine, na rozdiel od väčšiny krajín s parlamentnou demokraciou, sa zloženie vlády priamo neodvíja od výsledkov parlamentných volieb, ale od osoby zvoleného prezidenta. Hlava štátu na Ukrajine sústreďuje vo svojich rukách najväčšiu moc, pričom jej postavenie neraz pripomína až kult osobnosti.

Vynútený vznik väčšiny Po opätovnom zvolení Leonida Kučmu na čelo štátu bolo jasné, že vzťahy s parlamentom už nemôžu pokračovať ďalej po starom, teda konfrontačne. Pred krajinou stála existenčná nevyhnutnosť obnoviť dovtedy neúspešné hospodárske a sociálne reformy. Parlament so 450 miestami (5 je dlhodobo neobsadených) sa z pôvodných 8 frakcií za necelé dva roky roztrieštil na 15 frakcií a skupín. Začiatkom tohto roka sa v ňom sformovala umelá proprezidentská väčšina z 11 pravocentristických frakcií pod silným tlakom z Bankovej ulice, kde sídli administrácia hlavy štátu. Niekedy sa to skôr podobalo vydieraniu. Ešte koncom minulého roka parlament odmietol opätovnú kandidatúru Valerija Pustovojtenka na post premiéra. Za nového šéfa vlády potom schválil na ďalší prezidentov návrh guvernéra Národnej banky Ukrajiny Viktora Juščenka. Pravocentristická väčšina v parlamente vznikla v čase, keď už po celej Ukrajine vrcholila prezidentovým okolím organizovaná masívna podpisová akcia za vypísanie referenda. Leonid Kučma už stihol vyhlásiť plebiscit po zozbieraní takmer 4 miliónov platných podpisov (stačili 3 milióny) na 16. apríla. Pôjde v ňom predovšetkým o posilnenie jeho právomocí práve na úkor parlamentu, ktorý sa má stáť od neho plne závislý. Hlava štátu má naopak získať takmer absolútnu moc.

Objednaný parlamentný prevrat Vývoj, prirovnávaný niektorými pozorovateľmi za rozohratie tzv. bieloruského scenára, donútil parlamentnú väčšinu, snažiacu sa predísť prípadnému rozpusteniu zákonodarného zboru a vypísaniu predčasných volieb, k rýchlym činom. Spôsob, ktorý si väčšina na čele s koordinátorom, prvým prezidentom Ukrajiny Leonidom Kravčukom, zvolila, bol však pomerne násilnický a pripomínal boľševické prevraty s uzurpáciou všetkej moci. Prvý pokus o prevzatie kontroly sa jej v sídle parlamentu napriek relatívnej prevahe a prekážkam zo strany ľavice nevydaril. Väčšina, podporovaná z najvyšších miest, preto zorganizovala dve oddelené zasadnutia mimo parlamentu. Vyvolala tým niekoľkotýždňovú parlamentnú krízu, ktorá zatriasla slabými základmi ústavného systému. Verchovná rada sa fakticky rozdelila na dve časti. Ľavicová menšina, označujúca aktivity väčšiny za protiústavné, zasadala napriek neuznášaniaschopnosti ďalej v parlamente. Väčšina zatiaľ odvolala ľavicové vedenie parlamentu a na čelo dosadila spomedzi svojich radov Ivana Pljušča, ktorý šéfoval parlamentu už v rokoch 1991-94. Prvým podpredsedom sa stal doterajší podpredseda Viktor Medvedčuk a podpredsedom Stepan Havryš. Taktiež si medzi seba rozdelila všetky funkcie v 23 výboroch.

Hoci 8. februára už bolo obnovené spoločné zasadnutie poslancov v priestoroch parlamentu v plnej réžii väčšiny s novým predsedom, kríza sa ešte neskončila. A nielen preto, že ľavicová menšina, ktorá sa nezaregistrovala, ale sedela v laviciach, prvé spoločné zasadnutie narúšala počas celého priebehu pískaním, búchaním a protestným kričaním. Ústavný súd by mal ešte rozhodnúť, či postup väčšiny bol zákonný. Dovtedy nebude menšina nové vedenie parlamentu uznávať za právoplatné. Zmena mocenských pomerov v parlamente a obnovenie spoločného zasadnutia zrejme oddialili hrozbu predčasného rozpustenia parlamentu. Aj keď ani to nie je zatiaľ celkom vylúčené. Bola to iba prvá vážnejšia medzihra. Na obzore je už ďalšia v podobe problematického referenda.

Autor (1965) je novinár, akreditovaný v Kyjeve

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama