Naša každodennosť
Len máloktorí z nás vedeli pred desiatimi rokmi reálne odhadnúť, akým vývojom sa bude uberať naša spoločnosť. V okamihu "odkliatia" a zrodu nového občana svet zrazu stratil svoju šedivosť a nebývalá pozitívna energia, priam sršiaca z ľudí sa zdala byť nevyčerpateľná. Všetko bolo razom na dosah - demokracia aj prosperita. Pootvorili sa nám dlho pribuchnuté dvere do sveta. Poniektorí síce s dávkou skepsy upozorňovali, že prechod k liberálnej demokracii bude dlhý a zložitý. Ich osamelé hlasy ale zanikli vo víre všeobecného nadšenia. Postupne sme na vlastnej koži začali pociťovať, že vývoj zvyčajne nebýva lineárny, ale s množstvom nečakaných zákrut. No ani najväčší pesimista by nečakal regres, do ktorého sme (aj vlastným pričinením) boli uvrhnutí na celé štyri roky.
Občan našiel v sebe odvahu a dokázal sa zmobilizovať v záujme znovunastolenia ideálov, pre ktoré vyšiel v Novembri na námestia. Druhé "odkliatie" bolo prejavom jeho osobného vnútorného dozrievania. Rozpor medzi proklamáciami a reálnou skutočnosťou, bola príliš veľká. Odmietnutie znetvorenej kvázidemokracie znamenalo druhé rázne vykročenie vpred.
Odvtedy uplynulo takmer poldruha roka a zdá sa, že stranícka oligarchia sa celkom dobre zabývala na nových postoch. Na všeobecné prekvapenie jej správanie v mnohom pripomína bývalú verchušku. Záujmy občana zostali opäť na vedľajšej koľaji. Svet politického ešte stále nenadobudol formálne črty typické pre západoeurópsku civilizáciu. Ešte stále sa pohybuje viac v myšlienkovom odkaze východu. Záujmy mocných majú väčšmi charakter úzko rodinný, klanový či stranícky. Proklamované vytvorenie občianskej spoločnosti je v nedohľadne. Politika je pre mnohých jej aktérov možnosťou obohacovania sa s cieľom zabezpečiť sa na celý život a nie prostriedkom na napĺňanie verejného blaha. Ideál skutočnej CIVITAS zostáva len akousi chimérou. Vonkajší svet politiky, v ktorom nefungujú ustálené pravidlá hry sa preto čoraz viac odcudzuje občanovi. Neurčitosť v životných očakávaniach ho ženie do ulity súkromia. Uzatvára sa do bezpečia svojho bytu, aby čelil vonkajšej neistote. Nemožno sa potom čudovať, keď ľudia hľadajú istotu v niečom, čo im je dôverne známe. S nostalgiou si vo svojich príbytkoch sadajú pred televízne obrazovky k sledovaniu Tridsiatich prípadov majora Zemana v Čechách, alebo v Poľsku k seriálu Štyria tankisti a pes, či na večierkoch "Ostalgie" v bývalej NDR popíjajú Club Colu (pamätáte sa ešte?). Slovák to tak ako vždy rieši po svojom - viac ako štvrtina z nás denne nečíta vôbec žiadne noviny. O to viac hundre po krčmách nedôverujúc už vôbec nikomu. Takto otrasení ľudia prestávajú dôverovať komukoľvek, kto reprezentuje politickú moc - tú minulú aj tú súčasnú. Najmä ak zisťujú, že politická garnitúra po vstupe do vlády musí postupne vyhovieť všetkým, ktorí jej na ceste hore pomohli. Hladných úst je neúrekom a prostriedkov na ich nasýtenie stále nedostatok.
Bezmocnému a sklamanému človiečikovi sa zrazu ponúka ideálne riešenie - mladý, erudovaný, razantný a ničím nepošpinený politik, aj keď trochu populista. Všimli ste si? V Rakúsku taký práve začína vládnuť.
