Archeológia
sa stala populárnou vďaka takým objavom ako bola Tutanchamonova hrobka, mayské pyramídy či poklady antickej Tróje. Za romantikou sa však skrýva nielen intelektuálne, ale aj fyzicky náročná práca. Nálezy pokladov či iných atraktívnych predmetov nie sú tým najdôležitejším, čo archeológia prináša. Archeológia je vlastne určitým oponentom a korektorom historickej vedy. Písomné pramene nezriedka zachovávajú iba to, čo si mocní a vplyvní želali, aby ostalo v pamäti ľudstva. Cieľ historickej vedy, ktorý sformuloval veľký nemecký historik Ranke v požiadavke "ukázať ako to bolo" nie je možné realizovať bez archeológie. Navyše, písomné pramene hovoria iba o mocných a vplyvných, ale archeológia nám umožňuje si urobiť predstavu o tom, ako žil obyčajný človek. Napríklad až vykopanie Pompejí nám pomohlo vytvoriť si predstavu o životných podmienkach nielen obyčajných Rimanov, ale aj rímskych otrokov. Preto najvýrečnejšie o svojej dobe vypovedajú smetiská pri veľkých mestách.
V našom stredoeurópskom priestore je archeológia aj politikum. Okrídlený výrok, že "papier znesie všetko" tiež znamená, že na základe tendenčných zápisov kroník namiesto vedeckého obrazu minulosti možno vytvárať historické mýty. Jedným z historických mýtov boli napríklad výmysly niektorých nemeckých historikov v XIX. storočí, ktoré potom prebrala aj nacistická propaganda o nízkej kultúre slovanských národov, kde potom nositeľmi a rozširovateľmi skutočnej kultúry ("kulturtrégrami") sa stali Nemci. Práve archeológia ukázala kultúrnu úroveň našich predkov. Napríklad je tu horlivo diskutovaný problém, či prvý kresťansky kostol v Nitre bol drevený alebo kamenný. Sú tu však aj opačné mýty: snaha nájsť národné korene v čo najdávnejšej minulosti. Najmä dnes musíme práve u nás viesť boj o historickú pravdu, boj proti ľúbivým mýtom o našej minulosti, proti snahe legitimizovať niektoré súčasné politicky snahy odôvodneniami čerpanými z údajnej pradávnej minulosti.
Za najdôležitejší poznatok, ktorý prinášajú práce archeológa a historika Dušana Čaploviča, treba považovať uvedomenie si, že už odpradávna bolo územie strednej Európy priestorom, kde dochádzalo k stretu a spolunažívaniu rôznych kultúr. Na našom území žili ľudia najrôznejšieho etnického pôvodu a náš národ a kultúra vznikali prostredníctvom ich vplyvu a pôsobenia. Sila európskej kultúry a civilizácie bola v jej pluralite, v schopnosti prijímať a osvojovať si hodnoty bez ohľadu na ich etnický pôvod. Z tohto hľadiska je naozaj najtypickejší priestor strednej Európy. Nech už bol politický vývoj hocaký, náš priestor bol vždy súčasťou Európy, vždy k nej patril...
Ak by sme u Dušana Čaploviča chceli nájsť niečo sporné a kontroverzné, možno by to boli jeho politické postoje. Veda môže byť ozajstnou vedou iba vtedy, ak v nej platia jednoznačné pravidlá. Politika je však o niečom inom. Často aj úprimne mienená a odôvodnená angažovanosť môže mať netušené a nechcené dopady.
