Intervencia bez národných záujmov

Mimoriadne vydanie Newsweeku z decembra 1999 - februára 2000 prinieslo článok Michaela Elliota a Michaela Hirscha s názvom Globalizmus a suverenita. Minuloročná vojna osvetľuje napätie, ktoré medzi nami bude dlho pretrvávať.
Počet zobrazení: 1681

Mimoriadne vydanie Newsweeku z decembra 1999 - februára 2000 prinieslo článok Michaela Elliota a Michaela Hirscha s názvom Globalizmus a suverenita. Minuloročná vojna osvetľuje napätie, ktoré medzi nami bude dlho pretrvávať.

Jedným z najčastejšie komentovaných následkov po bombardovaní Juhoslávie je jej zvrchovanosť. V tomto neuveriteľne prázdnom období sa však o tejto vojne, ktorá sa odohrala pred našimi očami, nehovorí a nepíše. Možno občas na internete. Spomínaná reportáž na základe poučení z Kosova ukazuje, že východisko nejestvuje. Dôležitejšie je však to, o čom reportáž nehovorí: skutočnosť, že nadnárodné sily sú do značnej miery anonymné. Ako podľa známeho sociológa Zygmunta Baumana hovorí H. von Wright: "...transnacionálne sily je ťažké identifikovať. Nepredstavujú ucelený systém či poriadok. Sú konglomerátom systémov, ktorými manipulujú neviditeľní aktéri... neexistuje jednota ani zámerná koordinácia týchto síl... "Trh" nie je vyjednávajúcou interakciou súťažiacich síl, skôr zmesou zmanipulovaných požiadaviek, umelo vytvorených potrieb a túžby po rýchlom zisku". Nový svetový neporiadok však nie je bezprostredne zapríčinený iba zánikom blokového usporiadania sveta. Platí, že nový svetový neporiadok a globalizácia sa dnes stali synonymami. Dochádza k takému spochybňovaniu štátu a jeho suverenity, ktorá sa zdá bezprecedentná. Spochybňujú sa jeho funkcie a otvorene sa napáda jeho doteraz najvýznamnejší atribút, ktorým je zabezpečovať približnú rovnováhu medzi rastom spotreby a rastom produktivity práce.

Potreba slabých štátov Václav Bělohradský otvorene varuje pred demontážou významného výdobytku: demokratického sociálneho štátu. Globalizácia vyvlastňuje národný štát, chystá sa odstrániť jeho demokratickú podobu: sociálny štát. Je zaštítená anonymitou, zneprehľadňuje verejný priestor a prináša aj novú diskontinuitu bez protihráča. Čo sa stane, ak svet bude kopírovať západný konzum? Spor medzi štruktúrou a možnosťou premeny môže nadobudnúť v súčasnosti nebývalé rozmery. Politika ani politici na to nie sú pripravení. Keď vlani v júni prestali nad Kosovom lietať bombardéry, nastal podľa reportérov Newsveeku koniec nanajvýš čudnej vojny. Nepochybne, doteraz prebehli bitky - ba aj menšie vojny - v ktorých jedna strana mala výrazne vyššie straty ako druhá. Ale došlo niekedy k situácii, kedy víťazný útočník (v tomto prípade sily NATO) neutrpel ani jedinú stratu v boji? Takto sa táto čudná vojna prezentuje. Nadnárodné korporácie a informačný priemysel majú záujem na fragmentovaní politiky, existuje dokonca dopyt po slabých štátoch. NATO sa zjavne pustilo do vojny, aby ustanovilo akési Kosovo, ktoré nie je nezávislým štátom, ale má "výrazný stupeň autonómie" v rámci Juhoslávie (čo bol cieľ, ktorý nesledovala ani jedna z miestnych znepriatelených strán, teda ani Kosovčania, ani Srbi). Ak sa zamyslíme nad cieľmi, na základe ktorých NATO vybojovalo najintenzívnejšiu a najdrahšiu vojnu v Európe od roku 1945, boli mimoriadne nezvyčajné. USA, ktoré poskytli leví podiel techniky a ktorých ozbrojené sily riskovali oveľa viac ako ktorákoľvek z ostatných krajín NATO, nemali v horách na juhu Balkánu podľa reportáže nijaké zjavné národné záujmy. To isté platí o troch západoeurópskych veľmociach. Nešlo o záujmy územnej celistvosti ani národné záujmy týchto štátov.

Prečo sa teda NATO pustilo do boja? Najlepším vysvetlením je, že to urobilo z "humanitárnych" dôvodov, aby zastavilo etnické čistky kosovských Albáncov. Nie je však zmysluplné začať vojnu proti zverstvám v dedinkách a osadách zo vzduchu z výšky päťtisíc metrov - a práve toto sa urobilo. Táto zmätenosť cieľov - nerozhodná humanitárna intervencia vybojovaná silami bez národných záujmov podporujúca čosi menej ako je suverenita pre Kosovčanov a proti Miloševičovmu dovolávaniu sa národnej suverenity - bude v učebniciach nášho storočia svietiť veľkými písmenami. Pochopte, aká bola vojna v Kosove nová a pochopíte, aký ťažký svet zdedia naše deti: stvárnený čoraz urputnejšími ťahanicami medzi silami národnej suverenity a globalizmu. Slabé štáty sú presne to, čo nový svetový neporiadok, parafrázujúc opäť Baumana, potrebuje. Signalizujú oddelenie ekonomickej a politickej moci. Deregulácia, liberalizácia, uľahčovanie finančných transakcií na trhoch nehnuteľností a pod. robí inštitúciu, ktorá to vykonáva, čoraz bezmocnejšou. Tá od týchto úloh nemôže ustúpiť. Je prakticky nemožné účinne riešiť sociálne problémy.

Národný štát a globalizácia V Británii vyhlasuje Konzervatívna strana, že chce Európsku úniu, v ktorej sa tovary, služby i ľudia môžu voľne pohybovať až do tej miery, pokiaľ únia neobmedzí možnosti Británie riadiť si hospodárske záležitosti podľa svojej vôle. V USA politici bežne proklamujú výhody amerického "globálneho vodcovsta" a vzápätí preukážu absolútny nezáujem o zvyšok sveta. Koncom októbra väčšina senátorov varovala pred medzinárodnými dôsledkami, ak sa bude hlasovať proti zmluve a zákaze jadrových skúšok. O pár dní presne toto väčšina senátorov urobila a tým znehodnotila politiku, ktorú USA viedli vyše 40 rokov. Nijako neprekáža, že v krátkom čase došlo k viacerým závažným ohrozeniam suverenity. Nezabúdajme, že 90. roky sa začali klasickou obranou národných štátov - vojna proti Iraku po jeho invázii v Kuvajte. Oproti tomu sa desaťročie končí mnohovrstvovým útokom na samotnú ideu národného štátu. Je tu dosah elektronických médií všade do celého sveta, ktorý prináša zverstvá z diaľok do pohodlných obývačiek vyspelého sveta. Koľko Američanov alebo Západoeurópanov by bez televízora či internetu vedelo, kde je východný Timor a aky je osud jeho ľudu?

Významnú zmenu stelesňuje aj Európska menová únia. Prijatím euro postúpilo jedenásť členských krajín vedome nadnárodnej inštitúcii významnú časť svojich právomocí. Žiadny iný regionálny obchodný blok sa ani nepriblížil podobnému usporiadaniu. I tak však veľa štátov uznáva, že v modernom svete je hospodárska suverenita istým anachronizmom.

Dva postoje Billa Clintona Zvrchovanosť má ešte vždy svojich stúpencov. Počítajme medzi ne republiky, ktoré za posledných 10 rokov vznikli zo ZSSR. Ďalej napríklad Taivančanov, Palestínčanov, Kurdov ba aj Kosovčanov, ktorí si možno ešte vybojujú pri hľadaní národnej svojbytnosti ďalšiu veľkú krízu. V západnej Európe úspech nacionalistických strán v Rakúsku, Švajčiarsku a narastajúci euroskepticizmus v Británii svedčia o tom, že rozsah suverenity, ktorej sa možno vzdať, má svoje limity, za ktorými nasledujú politické straty. Prečo by sa mala krajina natoľko hospodársky a vojensky dominantná ako USA vzdať čo len byľky svojej slobody v konaní, pýtajú sa reportéri. Pre čoraz viacej republikánov sa to rovná jednostrannému odzbrojeniu - ako ukázala rozprava k zmluve o zákaze skúšok. Odmietajú podriadiť sa akejkoľvek zmluve, ba aj záväzkom voči OSN či Svetovej obchodnej organizácii. Jediným riešením, ktoré poteší ich srdcia, je systém obrany, ktorý má Ameriku obohnať múrom jadrových zbraní.

Ostáva veľa otázok bez odpovedí a niektoré z nich sa týkajú experimentu v Kosove. Ukáže sa "humanitárna intervencia" pre USA katastrofou, "strategickou obludnosťou", aby sme použili slová Waltera Lippmanna na spôsob sovietskej kontroly? Alebo je takáto agresia nevyhnutnou záverečnou fázou globalizácie, ktorá bola koniec-koncov fenomén pod sponzorstvom USA? Svet videl ozbrojené intervencie na ochranu humanitárnych cieľov aj predtým: medzinárodné dohody z počiatku 19. storočia, ktoré prakticky dovoľovali Kráľovskému vojenskému námorníctvu brániť obchod s otrokmi. V nedávnej dobe organizácie ako Lekári bez hraníc založili svoju činnosť na "práve zasahovať". Ako ukázalo kľučkovanie Clintonovej politiky, prezident má dva názory. Verí, že NATO konalo správ Jne, keď bojovalo v Kosove, a pritom je ešte vždy "napoly posadnutý" tým, že sa mu v r. 1994-95 nepodarilo zabrániť genocíde v Rwande. Čoskoro po Koove začal Clinton a jeho najdôležitejší poradcovia hovoriť o "Clintonovej doktríne", ktorá by stanovila nové podmienky pre intervencie. Akokoľvek sa Biely dom zaoberal intervenciami po celej zemeguli, do jesene sa od tejto témy upustilo. Politici uviazli v interregne, v ktorom, ako kedysi povedal socialistický filozof Antonio Gramsci, "staré zomiera a nové sa nevie narodiť". Bude mať pravdu Karel Kosík, ktorý sa nového storočia obáva?

Materiály na strane podľa amerického týždenníka Newsweek preložil a spracoval Jozef Lysý

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984