Zásluhy a nástupcovia
Po známom „izvenite“ Borisa Jeľcina zavládla v budove sekretariátu Spoločenstva „nezávislých“ štátov v Minsku panika. Úradníci sa báli, čo sa s týmto hybridom stane. Prezidenti Ukrajiny a Gruzínska dávno hovorili, že v prípade SNŠ ide o zbytočnosť. Navyše, šéfovanie Spoločenstvu sa aj tak pre Rusko skončilo dňom 31. 12. 1999. Nastupujúcim mal byť Tadžikistan, kde je vojna. Ústami prezidenta E. Rachmonova sa toho vzdal. Na rade bolo Arménsko. To odmietol podporiť Azerbajdžan a naopak. Dôvod? Náhorný Karabach. Summit prezidentov v Moskve rozhodol: predsedať SNŠ bude Rusko a predsedom rady prezidentov bude V. Putin. Síce ešte nie je prezidentom, ale demokracia v chápaní postsovietskych prezidentov asi vychádza z tézy „vsjo jasno“, tak načo sa zaťažovať voľbami. Pamätáte sa: „Veľmi by sme si želali, aby ste vyhrali voľby...“? Okrem svojho videnia demokracie títo sudr-páni-cháni-cári chceli v Moskve ešte niečo: obmäkčiť neprezidenta vo veci dlhov. Kazachstan dlhuje Moskve cca 240 mil USD, Kyjev 2,2 mld., Kirgizsko 200 mil., Moldavsko 650 mil. USD, Gruzínsko 46 mil., Kazachstan 239 mil. USD. Ešte niečo bolo v Moskve symptomatické. B. Jeľcin bol vyznamenaný za, a teraz sa podržte, demokratizáciu bývalej sovietskej spoločnosti. Prezidenti priviezli ocenenia - z Kyjeva rad Jaroslava Múdreho a z Minsku rad Franciska Skorinu. Presne v tom čase v Štrasburgu rozmýšľali, ako ostrakizovať Moskvu za prístup k demokratizácii vo vlastnej krajine v Dagestane, Ingušsku a Čečensku.
Autor (1959) je tajomník Zahraničného výboru NR SR