Reklama
Reklama

Zákopové boje v Česku

Takmer štyri mesiace trvala v Českej republike politická neistota, ktorú stelesňovala otázka, či spor o rozpočet na rok 2000 bude mať za následok pád vlády. Nervozita ani palcové titulky na prvých stránkach deníkov nemohli zakryť fakt, že výsledok sa dal veľmi ľahko odhadnúť.
Počet zobrazení: 597

Takmer štyri mesiace trvala v Českej republike politická neistota, ktorú stelesňovala otázka, či spor o rozpočet na rok 2000 bude mať za následok pád vlády. Nervozita ani palcové titulky na prvých stránkach deníkov nemohli zakryť fakt, že výsledok sa dal veľmi ľahko odhadnúť.

Nedávno uzatvorená pätica doplnkových dohôd medzi zmluvne-opozičnými stranami ČSSD a ODS sa dala predvídať: rokovania vlastne opísali kruh a v zásade sa vrátili k pôvodnej predstave o zmulve. Táto, pomerne ľahká priehľadnosť českej politickej scény, sa opiera o dve skutočnosti. V prvom rade doznieva obdobie romantickej politiky, kedy mohli štátnici podľa svojich predstáv modelovať osudy miliónov ľudí. Časy, keď činom politikov predchádzali prijaté zákony - alebo ich sprevádzala zámerne nedokonalá legislatíva - sa postupne stávajú minulosťou. Majetok je v podstate rozobratý a nový režim treba obliecť do kabátu právneho štátu. Súčasne sa však malé krajiny v strede Európy menia na miesta, kde politika nevytvára dejiny. Pominuli časy originálnych, rukami pracujúcich politikov typu Vladimíra Mečiara - štátnici musia niesť znaky sériovej výroby, aby boli kompatibilní s ostatnými vladármi v zjednocujúcej sa Európe. Rastie závislosť na Bruseli a medzinárodných ekonomických inštitúciách. V istom zmysle je to dobre - romantizmus veľkého počtu mocných má v Prahe črty sociálneho revanšizmu.

Stabilita ako cieľ V Česku sa na jeseň minulého roka začala merať efektivita vlády nie ekonomickými výsledkami a spokojnosťou verejnosti, ale a) charakterom posúdenia Európskej komisie o stave približovania Českej republiky k EÚ, b) schopnosťou presadiť vlastný návrh rozpočtu. Pretože sa podľa obidvoch kritérií vláda ukázala ako problémová, na základe takto preukazovanej nízkej efektívnosti sa spochybnila aj stabilita menšinovej vlády. Obsahové otázky politiky sa teda zmenili na trojitú aritmetiku: n koľko hlasov je potrebných v parlamente ako z hľadiska akutálnych potrieb schválenia vládnych alebo iných návrhov, tak aj z hľadiska budúcich volieb prezidenta, n ako sa vyvíjajú volebné preferencie, a to vrátane snahy nájsť vzorec, umožňujúci prepočítať čísla pochádzajúce od rôznych agentúr tak, aby sa odstránila neprijateľne veľká chyba, ktorá sa vyskytla vo všetkých voľbách, n vypočítať vo fatálne chápanom ekonomickom cykle deň, kedy je vhodné naskočiť na vládneho koňa a nechať sa na jeho chrbte niesť k úspechom. Tieto tri prepočty môžu vytvárať rôzne kombinácie zhodných a protikladných aktivít politických strán. Je to však stále iba miešanie niekoľkých konštantných čísel v rámci malého a dávno známeho množstva variantov. Výsledkom je zákopová vojna usilujúca sa o vyčerpanie protivníka. K rozhodujúcemu prelomeniu frontu chýba záujem, prostriedky a nápad.

Silnejší nevládne Rok a pol po podpísaní opozičnej zmluvy sa zdá, že ODS je z dvoch zmluvne opozičných partnerov silnejšia: má lepšie volebné preferencie a problémy vlády ČSSD sú zrejmé. Všetky prepočty prechodu ODS k výkonnej moci sa však stále končia rovnako: nemôže sa dohodnúť so štvorkoalíciou. Z predčasných volieb môže vyjsť ako víťaz, ale s potrebou koaličných partnerov. Štvorkoalícia sa stále dobrovoľne zrieka svojho koaličného potenciálu, lebo žiada viac, ako ponúka. ODS môže medzi ideologizovaným občianstvom rozšíriť svoju volebnú základňu len na úkor Únie slobody: vtedy, keď bude manifestovať radikálnu pravicovú politiku a zmení sa na vierohodného kritika sociálnej demokracie. To by však vo chvíli prijímania štátneho rozpočtu mohlo viesť k pádu vlády.

ODS sa snaží ukázať voličom, že síce chce pravicovú vládu, avšak zásadná zmena nie je možná. Prišla preto s ideou vlády podľa vzorca "všetci mínus jeden", teda všetky parlamentné strany bez komunistov. Takáto dúhová koalícia sa však dá vytvoriť len zoči-voči veľkej kríze, v ktorej by sa rozdiely prekonali vďaka spoločnému strachu z narastajúceho zmätku. Zatiaľ ale nič nesvedčí o existencii takejto dramatickej krízy, a preto sa obavy z komplikácie prejavujú u jednotlivých strán rozlične. Na uvedenom vzorci sa stáva dôležitým ono "mínus jeden": hrôza z rastúcich preferencií komunistov. Pretože je však do značnej miery predstieraná - s komunistami sa nechce nikto utvoriť koalíciu, ich strana prežíva bolestné vstrebávanie reality a geopoliticky neprichádza do úvahy moc mimo koalície - antikomunizmus nie je tým spoločným faktorom, ktorý by umožnil preklenúť rozdiely. V prípade superkoalície by sa zatiaľ neriešiteľné spory preniesli z parlamentu do vlády. Priveľký tlak na vytvorenie superkoalície a bránenie prijatiu rozpočtu by mohol vyvolať chaos, v ktorom by iniciatívu postupne prevzal prezident, lebo na Hrad by sa presunulo hľadanie kompromisov a výber kádrov pre novú etapu. Navyše, superkoaličnú vládu si môžeme predstaviť iba ako vládu zásadných rozhodnutí, v ktorých je možné pod tlakom núdze nájsť kompromisy medzi doktrínami. Pretože skutočné problémy českej spoločnosti sa nedajú vyriešiť takto, výsledok by zvýhodnil opozíciu - ono "mínus jeden", teda komunistov.

Čas hrá pre pravicu Prerozdelenie hlasov na ľavici sa už udialo: relatívne veľká časť bývalých voličov ČSSD sa vrátila ku KSČM. Posun bol pomalý, existuje však minimálna hranica, pod ktorú by nemali klesnúť preferencie ČSSD a maximálna hranica, nad ktorú by nemali vystúpiť preferencie KSČM. Problém však nie je v hraniciach, ale v pomere týchto dvoch strán. Možnosť dohôd medzi ČSSD a KSČM je v nedohľadne - práve kritici opozičnej zmluvy z okolia Petry Buzkovej a stredočeskej organizácie ČSSD sú autormi politiky "Bez komunistov na večné časy a nikdy inak!" A tak výsledkom zmeneného pomeru síl na ľavici bude zrejme jej odsunutie z vlády po budúcich voľbách.

Na prelome roka sa objavili ďalšie dva zaujímavé signály. Výskumy naznačujú to, čomu sa hovorí synkretický efekt v prípade vytvorenia jednej strany zo štvorkoalície: výsledné preferencie nového politického subjektu by boli vyššie než jednoduchý súčet preferencií jednotlivých jeho strán. Riziko takejto prestavby je však obsiahnuté ako v nepresnostiach výskumov, tak z dlhodobého hľadiska aj v strate identity strán, ktoré majú tradičné voličstvo - predovšetkým KDU-ČSL. Hrozí budúcnosť veľmi podobná osudu SDK na Slovensku. Aj výzva bývalých študentských vodcov s názvom "Ďakujeme, odíďte!" zverejnená pri príležitosti 10. výročia "zamatovej revolúcie", získala podporu verejnosti. Výskumy sľubujú, že by premena výzvy na stranu mohla viesť k volebnému víťazstvu. Pozoruhodné je, ako sa zo zoznamu tých, ktorí by mali odísť, v priebehu niekoľkých hodín vytratil prezident - požiadavka vyhodenia sa začala týkať len dvoch autorov opozičnej zmluvy. Objavil sa tak skrytý cieľ výzvy: dekapitácia v podobe zoťatia hláv ČSSD a ODS znamená likvidáciu najlogickejších prezidentských kandidátov. Tých, ktorí sa netešia priazni Hradu.

"Postštudentov" v Česku čakajú však najprv prípravné práce na vytvorenie strany - výber vodcov, programu, sponzorov. Nezačali najlepšie - namiesto zjednotenia nastúpilo štiepenie a heslá nápadne pripomínajú odvar z požiadaviek štvorkoalície: spojenie obecného kriticizmu s antikomunizmom znamená, že sa ľahšie hľadajú chlebodarcovia pre politiku, ale zúžila sa voličská základňa. Skúsenosť ruskej strany Jednota a slovenskej SOP však ukazujú, že mať v rukách televíziu tri mesiace pred voľbami umožňuje vytvoriť životaschopnú stranu - aspoň na jedno obdobie. O verejnoprávnu televíziu sa v Prahe začal boj práve teraz.

Hodnota dohôd Nové dohody medzi ČSSD a ODS sú zaujímavé hneď z niekoľkých dôvodov: hovoria, čo strany považujú za priority vyžadujúce kompromisy a čo za významné nepovažujú, príp. kde existuje zhoda. Hovoria aj to, o čom sa nerozhoduje na skupinových rokovaniach - preto mnohí márne hľadajú závery týkajúce sa výmeny ministrov. Nedá sa ale predpokladať, že by nové dohody medzi ČSSD a ODS umožnili prijatie rozpočtu na rok 2001 bez nových komplikácií. Pomery v Poslaneckej snemovni sa zrejme nezmenia, a tak ČSSD aj ODS budú musieť naďalej žiť podľa zásady: "Je jednoduchšie dohodnúť sa s rozumným protivníkom ako s nerozumným príbuzným." ODS preto spriada sieť okolo ČSSD. Stavia pritom na posilnenie väčšinových prvkov vo volebnom zákone, čo sa pravdepodobne ukáže ako omyl. Situácia sa komplikuje aj tým, že zachovanie tendencií vývoja volebných preferencií môže zrušiť kľúčový bod opozičnej zmluvy: ak totiž ČSSD a ODS spoločne nezískajú v budúcich voľbách nadpolovičnú väčšinu mandátov, zmluva sa nebude môcť naplniť, lebo nebude síl na rozdelenie zákonodarnej a výkonnej moci. Tieto hry sú pestré, ale svojím spôsobom nudné. Demokracia sa zúžila na pragmatický parlamentarizmus a politický zápas na spor o rozpočtové priority. Vytráca sa humanistický zmysel politiky, lebo kompromisy vo vnútri mocenskej elity nedbajú o blaho občana. Asi neexistuje efektívnejšia cesta k diskreditácii ideálov demokracie.

Autor (1948) je redaktor českého týždenníka Ekonom

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama