Správa o stave spoločnosti
Slovensko jedenásť rokov po páde komunizmu a takmer osem rokov po osamostatnení sústavne čelí problémom, ktoré odrážajú nevyspelosť a egoizmus veľkej časti politických, podnikateľských a vedecko-pedagogických elít. Všetci vieme, aké závažné nedostatky existujú v politike, ekonomike, školstve, či v zdravotníctve.
Úrovňou nezamestnanosti patríme k európskej "špičke", úrovňou pociťovanej korupcie sa nachádzame v polovici rebríčka sto krajín. Takmer štvrtina obyvateľstva vo veku 18 až 30 rokov uvažuje o emigrácii v dôsledku ekonomickej situácie a pociťovaného (ne)fungovania demokracie. Kto vo svetle týchto údajov môže tvrdiť, že Slovensko nie je v kríze? Alebo inak: kto sa odváži povedať, že naša krajina prosperuje?
Tento príspevok sa pokúša analýzou prevažne tohtoročnej, viac náhodnej ako systematickej diskusie o hlbších príčinách celospoločenskej krízy a návrhom na riešenie zistených problémov dospieť k určitej tvorivej syntéze. Je možné, že intelektuálmi vykreslený obraz súčasného Slovenska je priveľmi pesimistický alebo utopický, ale vzhľadom na ich schopnosť pozorovania a analýzy je málo pravdepodobné, že by bol úplne zavádzajúci.
Problém č. 1 - Nekvalitné elity
Ak sa zamyslíme nad pôvodom dnešnej tristnej situácie, po analýze intelektuálneho diskurzu dôjdeme k záveru, že problémom Slovenska je zlé riadenie krajiny na makroúrovni i mikroúrovni. Podľa Roberta Žitňanského vláda robí všetky reformné kroky tak, že najprv dlho rozpráva, a nakoniec prijme polovičaté riešenie. "Výsledkom je, že skupiny škodcov majú dostatok času na to, aby sa zomkli a zorganizovali" (Domino fórum č. 28). Takýto prístup je odrazom a súčasne dôsledkom korupcie, diletantstva a úzkoprsých záujmov pravdepodobne väčšiny politických a časti hospodárskych i ostatných elít. Známy publicista Ernest Weidler konštatuje: "Slovenská kríza je v prvom rade politická a súčasne aj mravná." (Národná obroda, 20. 1. 2000) Podľa Juraja Sokola "Politické strany novej vládnej koalície … už na začiatku svojho spoločného pôsobenia… prevzali princíp (predchádzajúcej moci - pozn. autora) a dokonca ešte zdokonalili hlavný princíp jej pôsobenia: klientelistické prepojenie držiteľov politickej moci s činnosťou vybraných ekonomických záujmových skupín" (SLOVO č. 43/2000). Emília Sičáková, prezidentka slovenskej pobočky Transparency International hodnotí úroveň korupcie na Slovensku ako rozhodne horšiu než v ostatných krajinách Višegrádskej štvorky. "Korupcia zachvátila všetky oblasti verejného života, vrástla do systému, a preto ju nemožno vykoreniť jednorazovými akciami, ale iba metodicky, systémovo" (OS č. 8/1999).
Plebejci na čele
Jednoznačne hlavný, alebo aspoň najviditeľnejší problém sú slovenské politické elity. "Úplne nešikovní a ťarbaví sa aspoň usalašili vo svojich straníckych centrálach a tam, zahniezdení ako hnidy, znemožňujú akýkoľvek rozlet ľuďom, ktorí by možno mali záujem splniť primárne predpoklady slušného politika." (Ernest Weidler, Národná obroda, 20. 1. 2000). V dôsledku kontroverzného dlhodobého pôsobenia politických elít "vyše dve tretiny obyvateľstva inklinujú k subjektom založeným na výraznej osobnosti s viac alebo menej populistickými prvkami alebo na etnickom princípe" (Svetozár Krno, SLOVO č. 42/2000). Ako napísal Eduard Chmelár v SLOVE v č. 31-32/2000) - "Najväčším sklamaním sú akiste politické elity a nimi vybudovaný ekonomický a sociálny systém… Slovensko sa dnes ponáša na jeden veľký kriminál, v ktorom nikto nechce vidieť tú špinu okolo seba, každý priviera oči nad nelegálnymi činmi a pre istotu nikto o ničom nevie." Poslanec Peter Weiss už v roku 1997 písal o "nelichotivom, priam krízovom stave politickej elity" (OS č. 6).
Súčasný stav slovenskej spoločnosti a zlyhávanie politických elít výstižne opísal aj Vojto Haring v Literárnom týždenníku č. 24/2000: "Cestami-necestami sa potácame za suitou týchto kvázivodcov a toľkokrát proklamované jasné ciele blahobytu sú stále v nedohľadne." Sociológ Ján Stena pripísal opakované nezvládnutie vládnutia zo strany SDĽ tomu, že "…prevzala zodpovednosť bez pripravených koncepcií, bez alternatívnych projektov a vlastnej predstavy o jednotlivých reformách" (SLOVO č. 16/ 2000). Podobne ako Vojto Haring uvažuje aj Daniel Šmihula v Literárnom týždenníku č. 29/2000: "Väčšina slovenských politikov, žiaľ, pôsobí dojmom nezodpovedných plebejcov, ktorí sa nejakým zásahom vyšvihli zo subalterných miest na výslnie."
Politológ Rastislav Tóth to vyšvihnutie bezduchých a nezodpovedných plebejcov vysvetľuje nasledovne: "Politické elity po vzniku samostatného štátu si nedokázali vytvoriť kritériá výberu potenciálnych štátnych elít, a preto pokračoval samovýber, umožňujúci ďalší prienik nekvalitných jednotlivcov do mocenských elít… Celkovo možno konštatovať neúspech pri vytváraní národnej politickej a ekonomickej elity." Len zriedka nachádzame pozitívne hodnotenie slovenských politických elít, a aj to len po spŕške predchádzjúcej kritiky: "Napriek všetkému treba priznať, že súčasná vláda predsa len niekoľkokrát dokázala, že demokracia a spravodlivosť nepovažuje za frázy dobré akurát tak na ohurovanie verejnosti" (Štefan Šimák, Plus 7 dní č. 28/2000).
Je jasné, že kvalita dnešných politických elít odráža - minimálne nepriamo - kvalitu našej vedy a našich humanitných pedagógov. Ak pokladáme politikov za kľúčových hráčov súčasnosti a humanitné vedecko-pedagogické elity za kľúčových hráčov prípravy budúcnosti, a konštatujeme ich permanentné zlyhávanie, nečaká nás skvelá budúcnosť. No nie je dôvod vzdávať vopred súboj o budúcu tvár slovenskej spoločnosti.
Problém č. 2 - Chýba etické správanie
Na Slovensku celkovo chýba morálne správanie na úrovni elít a nepísané pravidlá slušných spoločností sa nedodržiavajú, či, podľa niektorých názorov, ešte neexistujú, ale sa len tvoria. To tvrdí poslanec za SDĽ Peter Weiss, ako aj poslanec za KDH František Mikloško. Predbežne, podľa Mariána Repu (SLOVO č. 42/2000): "…v spoločnosti sa udomácnila morálka, ktorej nepoctivosť, cynizmus a ľahostajnosť sa považujú za všeobecne akceptovanú normu". Osobitne v malej komunite nefungujú, alebo nedostačne fungujú mechanizmy obrany kvality či štandardov, vrátane morálnych. Zásadným problémom slovenskej politiky a spoločnosti je nedodržiavanie elementárnych morálnych zásad - "nedostatok noblesy, rešpektu pred zákonom a ´obyčajnej´ džentlmenskej tradície" (Ivan Harman, DF č. 33/2000).
V dôsledku inštinktívnej kolektívnej obrany pseudoelít sa skutočne schopní a morálne pevní jedinci, potenciálni alebo aj reálni lídri vo svojich odboroch alebo v širšom ponímaní, dostávajú do pozície disidentov až štvancov. Je to preto, lebo - povedané slovami predsedu Okresného súdu v Žiline - "…protireformné sily sú organizačne veľmi schopné (lepšie než reformné) a dokážu okamžite znemožňovať svojich protivníkov" (Domino fórum, č. 39/2000). Publicista Ernest Weidler tento jav pripisuje malosti a malichernosti malomeštiackeho prostredia, ktoré nie je veľmi žičlivé samostatne uvažujúcim jednotlivcom (Národná obroda, 23. 8. 2000). Aj preto slovenská spoločnosť ešte nedosiahla stav, v ktorom by (nad)produkcia intelektuálov bola zdrojom formovania nových názorov (Marianna Oravcová, SLOVO č. 8) a kde by sa vytvoril strach pred neetickým správaním, ktoré by viedlo k vlastnému znemožneniu.
Hrozným paradoxom Slovenska je, že zatiaľ platí opak. Inými slovami - neschopní likvidujú schopných, alebo ich aspoň potláčajú. Pri neexistencii pravidiel slušných spoločností a všeobecne pravidiel "fair play" je to nakoniec logické. Jednoducho, Slovensko nemá elity podľa požiadaviek doby, a to aj preto, že to malé množstvo, čo vyprodukuje, si samo, priamo alebo nepriamo a každých dvadsať rokov v masovom meradle, zlikviduje a zvyšok odstaví postupne, v priebehu dejín. Naopak, dochádza k reprodukcii polointeligencie - bohato otitulovanej, ale slabo vzdelanej, či "rýchlenej", ako to raz vystihol prof. Ladislav Kováč (OS č. 3/2000).
Tradícia rakúsko-uhorskej monarchie sa na Slovensku prejavuje aj v tom, že tituly v humanitnej oblasti sa stávajú akousi automatickou zárukou prestíže a kvalifikácie, hoci ich získanie je často výsledkom spoločenských kontaktov a slabej vôle prísne, ale férovo zhodnotiť schopnosti kandidáta. Podľa Ladislava Kvasza (Filozofia č. 5/2000) - "Po odchode komunistickej strany z univerzít po roku 1989 akákoľvek kontrola prestala a na univerzitách sa postupne usídlil duch mocenského boja, ktorý rozložil dôveru a solidaritu, predtým takú typickú pre akademické prostredie."
Vytváranie virtuálnej reality
Naozaj vidíme, že aj z tých málo ne-politikov a nežurnalistov zapájajúcich sa do verejnej diskusie alebo prezentovaných v médiách ako osobnosti, časť tvoria pseudoexperti a pseudointelektuáli a celkovo pseudoosobnosti. Podnikateľ a vysokoškolský učiteľ, autor mnohých kníh o manažmente Štefan Kassay výsledný efekt opísal nasledovne: "…akoby sme vytvárali virtuálnu realitu, prezentujeme myšlienky a osobnosti, ktoré majú z hľadiska súčasného aj budúceho rozvoja spoločnosti nulovú hodnotu". (Pravda, 31. 7. 2000) Ako najznámejší príklad možno uviesť fakt, že televízni hlásatelia sa stávajú spoločenskými hviezdami, prípadne riaditeľmi alebo kandidátmi na riaditeľov verejnoprávnej i súkromnej televízie.
Začarovaný kruh
Kedže nie je problém odhaliť čudné pravidlá hry, vzniká nám inteligencia bez morálnych zásad, ktoré si vyžadujú aj prípadné obete. Veď veľká časť slovenských akademických elít nie je schopná tolerovať iné názory, prípadne nepozná princípy akademickej diskusie pripúšťajúce možnosť omylu, a osobitne nepovažuje nesúhlasiaceho alebo kritizujúceho za kolegu, ale za nepriateľa. Sociológ Ján Sopóci (SLOVO č. 33/2000) charakterizuje preto súčasnú slovenskú spoločnosť ako spoločnosť nedôvery. Nachádza pritom riešenie v spoločnosti vybudovanej na stabilnom systéme hodnôt. Inými slovami, vláda zákona a primeraná morálka sú nevyhnutnými predpokladmi pokroku Slovenska aj podľa Sopóciho. Podobne argumentuje Marína Gálisová (OS č.2/2000): "Morálka je podmienkou prosperity. Ak teda bohvieako neprosperujeme, mali by sme sa zamyslieť práve nad tým, či nám nechýba morálka."
Takto vzniká logicky začarovaný kruh. Budovanie občianskej spoločnosti, ale aj rozvoj ekonomiky sú bez prekonania vyššie uvedených problémov veľmi komplikované, ak nie nemožné. Výskum potvrdzuje, že samotné vzdelanie či relatívne vysoká (formálna) kvalifikácia občanov Slovenska nestačí - ak by vzdelanie naozaj malo mať priamu súvislosť s výškou našej životnej úrovne, tak by sme mali už v roku 1996 žiť približne dvojnásobne lepšie podľa parity kúpnej sily. Brzdou využitia skrytého potenciálu je práve konzervatívna, veľmi personalizovaná štruktúra vzťahov na Slovensku - niečo, čo by sme mohli nazvať zatvorenou spoločnosťou. Ani relativizujúce hodnotenie Sone Szomolányiovej, podľa ktorej na Slovensku je síce nezrelá občianska spoločnosť, ale nie je podstatne slabšia ako u susedov (OS č. 9/2000), nezmení nič na všeobecne pociťovanej akútnej kríze hodnôt. Sudca Ústavného súdu ČR Vojtěch Cepl (OS č. 2/2000) tvrdí: "Pri hlbšom zamyslení ľahko rozoznáme, že o nastolenie hodnotovo sterilnej atmosféry majú záujem najmä tí, ktorí majú maslo na hlave. Morálka je totiž praktická vec a moralizovanie je pragmatická činnosť."
Morálna anémia
Na Slovensku je morálny chaos v dôsledku toho, že už pred desiatkami rokov prestali platiť morálne pravidlá slušnej spoločnosti. Ani to, čo sa síce neaplikovalo, ale sa považovalo za pravdepodobne správne alebo žiaduce, nemalo po páde socializmu možnosť prejaviť a upevniť sa. Nové morálne pravidlá, ktoré by zaručovali výhodnosť slušného a čestného správania, sa nielenže nestačili etablovať, ale pre prežitie a prosperitu jednotlivca sa dokonca ukazujú ako nevýhodné. Každý vidí nesmierne zdeformovaný systém odmeňovania.
V dôsledku nedostatkov v zákonodarstve, príliš veľkých rozdielov v príjmoch pri celkovo nízkej životnej úrovni, beztrestného zbohatnutia mnohých jedincov pololegálnymi aj nelegálnymi spôsobmi, nefungujúceho alebo pomaly fungujúceho súdnictva, vysokej nezamestnanosti, slabosti polície a veľkej korupcie politikov sa nemohol etablovať systém hodnôt slušnej spoločnosti. Uspieva vulgárna forma populizmu, kedže ani dlhodobé záujmy spoločnosti nie sú jasne artikulované, alebo pochopené, lebo ich buď nemá kto presadzovať, alebo sa presadzujú v príliš abstraktnej forme. Chýba historická skúsenosť, že z dlhodobého hľadiska je slušnosť a čestnosť výhodná, ba dokonca nevyhnutná pre spoločnosť a v konečnom dôsledku aj pre jednotlivca.
Autor (1965) je politológ, pôsobí na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave
