Hry o Moravu
Po roku 1989 sa na istý čas objavili pokusy oživiť moravský separatizmus. Nakoniec sa však ukázalo, že Moravania sa nepovažujú za iný národ ako Česi a nanajvýš si želajú väčšiu mieru regionálnej samosprávy. František Mezihorák v knihe Zápas o Moravu - Separatisté, iredentisté a kolaboranti (Praha, Mladá fronta 1997) popisuje príbeh zneužitého regionalizmu, na ktorý sa odvolávala jedna z odrôd moravského fašizmu. Ten na svoje ciele využili nacisti a pokúšali sa na ňom budovať aj slovenskí ľudáci.
V Časť Moravy sa nazýva dodnes Slovácko, dialekt tohto regiónu je blízky dialektu, ktorým hovoria Slováci za štátnou hranicou, a blízky je aj folklór. V prvom období vojnovej Slovenskej republiky existovali snahy vyžiadať toto územie od Nemcov a pripojiť ho k nej. Bol v tom poriadny kus politickej naivity. Nacisti by sa predsa za žiadnych okolností nevzdali už raz okupovaného územia.
Tragédia nedoceneného maliara
Dnes je Joža Uprka uznávaný ako geniálny maliar. Jeho obrazy sa inšpirovali slováckym folklórom. Územie Slovácka na Morave a s ním susediacu časť Slovenska považoval za jeden celok, ignorujúc hranicu, ktorá ich oddeľovala. Úprimné nadšenie pre ľudové umenie tohto regiónu ho však viedlo k politicky zmäteným názorom. V Prahe sa z neho vysmievali, podobne ako zo skladateľa Leoša Janáčka. Uprka nikdy nedokázal zabudnúť a odpustiť nespravodlivú kritiku výstavy svojich obrazov v pražskom Rudolfíne v roku 1888. V roku 1894 ho však vysoko ocenili v Paríži a v roku 1902 ho dokonca navštívil slávny sochár Rodin. Krátko pred jeho smrťou, v októbri 1939, si ho chcela udobriť protektorátna vláda. Na narodeniny mu darovala mizerných 5000 korún. Uprka to považoval za ďalšiu urážku a dar odmietol. Až po maliarovej smrti sa pre Hrad zakúpili jeho dva obrazy za 250 000 korún. Kým Joža Uprka sa politicky významnejším spôsobom neangažoval a iba pripustil, aby sa na jeho meno odvolávali fašisti, jeho syn Jan sa začal profilovať výraznejšie. V roku 1938 sa pridal k Národnej obci fašistickej, krátko sympatizoval s ľudákmi a napokon sa dal do služieb nacistov.
Fašisti v slováckych krojoch
Hádam až do polovice 20. storočia bol folklór na juhovýchodnej Morave súčasťou každodenného života. Podľa Františka Mezihoráka Slovácko tvorilo 324 obcí s asi 430 000 obyvateľmi na ploche 4000 štvorcových kilometrov. Najmä oblasť na moravsko-slovenskom pomedzí (Horňácko) v mnohom zaostávala za inými českými a moravskými regiónmi. Hlavným zdrojom obživy bolo poľnohospodárstvo. Neradostná hospodárska situácia regiónu slúžila ako dôvod tvrdenia, že Praha nielenže o Slovácko nedbá, ale ho zámerne diskriminuje a udržiava v zaostalosti. Z týchto argumentov vychádzali konfrontačné protipražské nálady smerujúce k útočnému regionalizmu.
Agrárna strana chcela zachovať patriarchálny charakter slováckych dedín, napriek prevažujúcemu vývojovému trendu. Druhý postoj viedol k politicky dobrodružným krokom, na politickej scéne sa objavovali demagógovia a karieristi, ktorí svoje osobné ambície (zväčša mnohonásobne prevyšujúce ich schopnosti) obliekali do slováckych krojov. Od konca dvadsiatych rokov sa extrémny regionalizmus prejavoval predovšetkým vo fašistickej podobe. Mimochodom, z tejto oblasti pochádzal líder českých fašistov Radola Gajda.
Vzhľadom na svoju kultúrnu vyspelosť si miestne obyvateľstvo nekládlo otázku svojej národnej príslušnosti. Existuje viacero podobných regiónov, kde si ľudia uvedomovali predovšetkým to, že sú "tunajší". Príkladom môže byť Zakarpatská Ukrajina a Rusíni.
Pokiaľ ide o vzťah tohto regiónu k Slovensku, svojráznu úlohu v ňom zohral podnikateľ svetového významu Jan Baťa, ktorý mal k nemu blízko. Za čias prvej ČSR sa údajne prikláňal k možnosti, aby Morava a Slovensko tvorili jeden autonómny celok. Keď začala byť hrozba nacizmu reálna, vedenie koncernu v Zlíne nakoniec uvažovalo o tom, či by nebolo lepšie, keby sa toto územie stalo súčasťou Slovenska. Baťa sám chcel počas druhej svetovej vojny zachrániť Čechov a Moravanov pred Hitlerom zosnovaným osudom tak, že by sa vysťahovali do Južnej Ameriky, do Patagónie.
Bábková komédia
Dejiny česko-slovenského fašizmu v 30. a 40. rokoch sú trápnou komédiou. K fašistom sa pridávali iba dobrodruhovia najnižšej kategórie. Keď nacisti okupovali české krajiny, ukázalo sa, že mali minimálny spoločenský vplyv a dali sa využiť nanajvýš na špicľovanie. Nacisti vlastne nemohli ani pripustiť existenciu skutočného fašizmu, ten je predsa nacionalistický a český nacionalizmus je predsa predovšetkým protinemecký.
Počas nacistickej okupácie nacisti akceptovali spolok Národopisná Morava. Hoci v jeho vedení boli kolaboranti, fašisti nepripustili, aby vyvíjal reálnu politickú činnosť. Zdôrazňovanie folklórnych aktivít malo viesť iba k rozbíjaniu jednoty českého národa. Ľudáci na Slovensku síce istý čas propagandisticky zdôrazňovali, že "za riekou Moravou žijú Slováci", no nacisti im pomerne rýchlo vysvetlili, kto ovládal priestor strednej Európy a určoval jeho osudy.
Dnes, na prahu 21. storočia je už folklór turistickou atrakciou a je prakticky vylúčené, aby v strednej Európe zohrával politickú úlohu.
