Palestínčania - Židia Židov

Valné zhromaždenie OSN prijalo 29. novembra 1947 rezolúciu, podľa ktorej sa malo britské mandátne územie Palestína rozdeliť na dva štáty - židovský a arabský - a Jeruzalem mal získať neutrálny štatút. Hoci stratiť Jeruzalem bolo pre Židov mimoriadne bolestné, s rezolúciou súhlasili.
Počet zobrazení: 1257

Valné zhromaždenie OSN prijalo 29. novembra 1947 rezolúciu, podľa ktorej sa malo britské mandátne územie Palestína rozdeliť na dva štáty - židovský a arabský - a Jeruzalem mal získať neutrálny štatút. Hoci stratiť Jeruzalem bolo pre Židov mimoriadne bolestné, s rezolúciou súhlasili.

Ostro ju však odmietli Arabi, či už boli z Palestíny alebo zo susedných štátov. Nedokázali pochopiť, že za situácie, ktorá sa vo svete vyvinula, rezolúcia OSN im ponúkala to, čo už nikdy nemohli získať. Argumentovali tým, že musia platiť za viny iných, lenže akosi si nedokázali uvedomiť, že politika je realizácia možného, a nie uskutočňovanie zásad dokonalej spravodlivosti.

Arabi prekvapením i prekážkou

Rakúsky žurnalista Teodor Herzl bol jedným zo svedkov pochmúrnej ceremónie, ktorá sa odohrala v januári 1895 v Paríži, keď kapitána Dreyfusa degradovali a obvinili zo špionáže v prospech Nemecka. Herzlovi vtedy prišlo na um, či má úsilie Židov začleniť sa do národov, v strede ktorých žili, nejaký zmysel. A či Dreyfusova aféra naopak nedokazuje, že v Európe začínajú mať silný vplyv tie politické sily, ktoré pre Židov znamenajú smrteľné nebezpečenstvo. Jediné riešenie židovskej otázky Herzl videl vo vysťahovaní tohto etnika na nejaké územie, kde by si vytvorili vlastný štát. Podľa jeho názoru sa židovský štát nemusel zriadiť iba na území Palestíny, ale aj niekde na riedko osídlených územiach južnej Ameriky či Afriky. V roku 1905, rok po Herzlovej smrti, sa Svetová sionistická organizácia definitívne rozhodla, že nový židovský štát môže vzniknúť iba na území Palestíny.

Židia rozptýlení po celom svete si predstavovali Palestínu predovšetkým podľa Biblie. Skutočnosť, že na jej území žije nejaký národ, ktorý je pripravený brániť svoje práva, bola pre nich nepríjemným prekvapením. Sionistickí predáci po dlhé roky ignorovali, že na území Palestíny žijú Arabi. Až v roku 1925 jeden z nich - Chajm Weizmann upozornil na arabský problém. Na štrnástom sionistickom kongrese vyhlásil: "Šesťstotisíc Arabov žije v Palestíne. Každý z nich tu má rovnaké právo na domov, aké máme my."

V druhej polovici 19. storočia Palestínu obývali prevažne Arabi. Židia tvorili iba malú časť obyvateľstva - výnimku však predstavoval Jeruzalem, kde oddávna tvorili väčšinu. V roku 1880 mala Palestína 610 tisíc obyvateľov, z toho bolo 43 tisíc Židov (okolo 7 percent). Do vypuknutia prvej svetovej vojny sa ich počet zdvojnásobil na 87 tisíc a ich podiel vzrástol na 10,2 percenta.

Pokus o realizáciu utópie

V 19. storočí bola Palestína súčasťou Osmanskej ríše. Keď sa Herzl obrátil na tureckého sultána s prosbou, či by sa na území Palestíny nemohol zriadiť autonómny židovský štátny útvar, vládca reagoval nariadením obmedzujúcim židovské prisťahovalectvo. Z vtedajších veľmocí dala najavo sympatie voči sionistickým snahám iba Veľká Británia. Nebolo to až také nezištné, pretože Palestína mala v Stredomorí strategickú polohu.

Kým Herzl bol monarchistický konzervatívec, značnú časť sionistov tvorili utopickí socialisti. V budúcom židovskom štáte mala byť spojená biblická tradícia so socialistickými ideálmi. Títo sionisti odsudzovali židovskú mentalitu geta, chceli vyvrátiť mýtus večného Žida, ktorý sa štítil manuálnej roboty, bol zbabelý a podkupný. Preto presadzovali takpovediac kult fyzickej práce. Nový židovský štát potreboval viac kopáčov než filozofov. Priekopníci sionizmu chceli vytvoriť z prisťahovalcov takú robotnícku triedu, ktorá by dokázala realizovať ideály sociálnej spravodlivosti. Preto tvrdo požadovali, aby všetky židovské podniky v Palestíne zamestnávali výlučne Židov. Účinne to dokázala podporovať Všeobecná konfederácia židovských pracujúcich v Palestíne (odborová organizácia Histadruth).

Presadzovanie týchto zásad malo tragický dopad na palestínskych Arabov. Sionisti vykupovali pôdu od veľkostatkárov, ktorí žili väčšinu roka v Bejrúte, vyháňali arabských nájomcov a na uvoľnenej pôde usadzovali židovských kolonistov. Zásada povinného zamestnávania židovskej pracovnej sily a vykorenenie arabských roľníkov viedli ku vzniku arabského mestského proletariátu, zúfalej masy bez prostriedkov. Medzi oboma komunitami začala vznikať čoraz viac sa prehlbujúca priepasť.

Britská hra so sľubmi

Počas prvej svetovej vojny dala Veľká Británia dva vzájomne sa vylučujúce sľuby, navyše v písomnej podobe. Britský minister zahraničných vecí lord Arthur James Balfour poslal 2. novembra 1917 lordovi Walterovi Rothschildovi, hlave známej židovskej bankárskej rodiny list s textom, že "vláda Jeho Veličenstva je priaznivo naklonená myšlienke zriadiť národný domov pre židovský ľud... samozrejme tak, aby neboli dotknuté historické, občianske a náboženské práva nežidovských komunít existujúcich v Palestíne". Toto vyhlásenie o päť rokov potvrdil mandát, ktorý vtedajšia Spoločnosť národov poskytla Veľkej Británii.

Krátko po vypuknutí Prvej svetovej vojny poslal britský miestodržiteľ v Egypte sir Henry McMahon neoficiálnej hlave blízkovýchodných Arabov šárifovi Mekke osem listov. Za to, že sa vzbúria proti Turkom, ktorí boli spojencami Nemecka, Veľká Británia slávnostne sľúbila, že Arabi budú mať po skončení vojny vlastné kráľovstvo. Hoci McMahonove listy vyslovene nespomínali Palestínu, Arabi mali dôvody sa domnievať, že Palestína bude súčasťou ich budúceho kráľovstva. Arabi proti Turkom naozaj povstali.

Bývalým tureckým územiam na Blízkom východe bol však určený iný osud. Po revolúcii v roku 1917 uverejnili boľševici texty tajných dohôd, ktoré uzatvorilo cárske Rusko. Medzi nimi bola i tzv. Sykes-Picotova dohoda. Podľa nej Rusko malo dostať poriadny kus Turecka, kým o arabské územia sa mali podeliť Briti a Francúzi. Palestína sa mala dostať pod kontrolu Veľkej Británie. Britské impérium sa dávno rozpadlo, ale dodnes pretrvávajú dôsledky kolonialistickej taktiky - rozoštvať obyvateľstvo do takej miery, aby mohla Veľká Británia vystupovať ako jediný garant pokoja na tomto území. Dodnes napríklad prežíva konflikt medzi Grékmi a Turkami na Cypre, či medzi Indiou a Pakistanom.

V roku 1920 sa Palestína stala britským mandátnym územím. Kým Turci sa snažili židovskému prisťahovalectvu brániť, v období, keď bol britským vysokým komisárom v Palestíne Herbert Samuel, židovskému prisťahovalectvu sa dostávalo podpory. Záujmy Židov tu reprezentovala Židovská agentúra. Palestínskych Arabov mal reprezentovať Britmi vytvorený úrad Veľkého jeruzalemského muftího. V roku 1921 sa ním stal umiernený palestínsky politik Hisam al-Dín, ktorý chcel nájsť cestu zmierenia medzi Arabmi a Židmi. Potom však došlo k osudovej udalosti.

Vzájomná priepasť sa prehĺbila

Je otázne, či sa dohoda o spolunažívaní Židov a Arabov v spoločnom štáte dala dosiahnuť. Cieľom sionizmu bolo vytvoriť taký štát, v ktorom by sa Židia cítili bezpeční. Umiernený predstaviteľ palestínskych Arabov aspoň vytváral šancu na mierové riešenie. Niektorí arabskí predstavitelia sa domnievali, že židovské prisťahovalectvo bude pre región znamenať mimoriadny hospodársky vzostup. Britské úrady začali na Hisama al-Dína vyvíjať nátlak, aby odstúpil. Jeruzalemským muftím sa stal Amín al-Husajní, ktorého už v roku 1919 odsúdili za teroristickú činnosť.

Prvými obeťami sa stali Arabi, ktorí si želali nájsť pokojné riešenie vzťahu so Židmi. Jeho činnosť viedla najprv k permanentným nepokojom, ktoré v roku 1938 vyústili do povstania proti Angličanom a Židom. Po potlačení povstania našiel jeruzalemský muftí útočisko v nacistickom Nemecku. Tam získal priamy prístup k Hitlerovi a podarilo sa mu zmariť niekoľko akcií smerujúcich k záchrane aspoň časti Židov v okupovanej Európe. Amín al-Husajní poznal nacistické plány na "konečné riešenie" židovskej otázky a súhlasil s nimi. Z porazeného nacistického Nemecka sa mu podarilo včas uniknúť. Po vojne ho zachránili francúzske úrady.

Jeruzalemský muftí mal značný podiel na tom, že sa priepasť medzi Židmi a Arabmi čoraz viac prehlbovala. V roku 1936 sa Veľká Británia zahrávala s myšlienkou rozdeliť Palestínu na dve časti. Po arabskom povstaní tieto plány zavrhla a v roku 1939 prijala tzv. Bielu knihu, ktorá mala skoncovať so židovským prisťahovalectvom. V tom čase žilo v Palestíne už 445 000 Židov a tvorili tam skoro 30 percent obyvateľstva.

Založenie štátu Izrael

Po druhej svetovej vojne sa situácia v Palestíne natoľko vyostrila, že si Veľká Británia nakoniec uvedomila, že tamojšiu situáciu nezvládne a že musí odtiaľ odísť. "Horúci zemiak" dostala novovzniknutá Organizácia Spojených národov. Najmä na verejnú mienku európskych krajín šokujúco zapôsobila odhalená pravda o holokauste. Vytvorenie židovského štátu sa chápalo ako aspoň čiastočné odškodnenie za nepredstaviteľné utrpenie. Lenže...

OSN navrhla svojmu Valnému zhromaždeniu rozdeliť Palestínu na dva štáty - židovský a arabský. Židovský štát mal dostať 57 percent územia Palestíny, hoci väčšina pôdy a skoro polovica obyvateľov bola arabská. Kľukatá hranica budúceho židovského štátu merala viac ako 950 kilometrov a krajina merala na najširšom mieste 430 kilometrov. Za perspektívu mať svoj štát sa Židia boli ochotní vzdať Jeruzalema, kým pre Arabov bol vznik židovského štátu absolútne neprijateľný. Nevyhlásená vojna vypukla už v januári 1948, keď palestínski Arabi s podporou dobrovoľníkov z arabských krajín útočili proti osamoteným židovským osadám a podarilo sa im odrezať židovskú komunitu v Jeruzaleme (okolo 100 tisíc ľudí), ktorá sa pri nedostatku zbraní, munície, potravín i vody iba zúfalo bránila. Toto všetko sa odohrávalo v prítomnosti Britov, ktorí nechceli riskovať životy vlastných vojakov v tejto pre nich už aj tak stratenej hre. A že krutí boli nielen Arabi, dokázalo aj zmasakrovanie dediny Deir Jasín.

Nakoniec 14. mája 1948 odišiel z Palestíny posledný britský vojak a v ten istý deň vyhlásila dočasná Štátna rada (na čele s Dávidom ben Gurionom) samostatný štát Izrael. Nasledoval vpád susedných arabských štátov (Egypt, Zajordánsko, Sýria, Libanon a Irak), ktorých oficiálne proklamovaným cieľom bolo pomôcť palestínskym bratom a zlikvidovať židovský štát. Zdalo sa, že novovzniknutý štátny útvar sa ocitol v beznádejnej situácii.

Arabi vojnami stratili

Ďalšie udalosti však preukázali výrazné nedostatky na arabskej strane. Medzi jej vládcami panovala ostrá nevraživosť, každý sledoval vlastné ciele a spoločné vojenské velenie neexistovalo. Najbojaschopnejšou jednotkou disponoval zajordánsky kráľ Abdulláh. Bola to modernými zbraňami vyzbrojená Arabská légia, ktorej velili britskí dôstojníci. Cieľom vládcu bolo zmocniť sa území, ktoré mali tvoriť štát palestínskych Arabov na západnom brehu rieky Jordán, no s výnimkou Jeruzalema, pretože proti židovským územiam odmietol postupovať.

Izrael nakoniec obhájil svoju existenciu a navyše získal časť území, ktoré mali byť pôvodne súčasťou štátu palestínskych Arabov (išlo o časť Gazy, západného brehu Jordán, vrátane západnej časti Jeruzalema, a o väčšinu Galiley). Zvyšok palestínskych území anektovalo Zajordánsko, ktoré sa potom premenovalo na Jordánsko (išlo o západný breh Jordánu - Starý Jeruzalem), prípadne ich pod svoju správu prevzal Egypt (Gaza). Palestínčania teda nielenže nezískali vlastný štát, ale vyše 700 tisíc ich ušlo z Izraela. Zväčša sa ocitli v utečeneckých táboroch, kde žili alebo žijú po dlhé desaťročia. Medzi Izraelom a arabskými susedmi vypuklo potom niekoľko vojnových konfliktov, no Egypt a Jordánsko nakoniec uznali existenciu židovského štátu. Ostáva tu nedoriešený problém Palestínčanov. Je tu však trpká zákonitosť, že výsledkom každého arabsko-židovského konfliktu bolo vždy zmenšenie územia ich budúceho štátu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984