Názor historika a publicistu
Starí Gréci považovali za patrónku historikov jednu z múz - Kleió. V antickej kultúre sa totiž dejepisectvo považovalo za umenie. Historik mal teda podobné postavenie ako básnik alebo dramatik. Umenie v antike však malo slúžiť predovšetkým k výchove občana a práve dejepisectvo malo pri občianskom sebauvedomovaní zohrávať kľúčovú úlohu.
Moderná doba považuje históriu za vedu, ktorá však nemôže byť akousi čistou vedou. Historik má zistiť, „ako to naozaj bolo“, no chtiac-nechtiac sa musí zapájať do zápasov svojich čias. Okrem umeleckých žánrov zaoberajúcich sa históriou (historický román či film) existuje aj angažovaná publicistika, kde história nie je cieľom poznávacieho procesu, ale prostriedkom boja.
Ivan Kamenec patrí k historikom, ktorí sa venujú výskumu a interpretácii moderných dejín Slovenska v 20. storočí. Svoj záujem však nesústredil iba na niekoľko ústredných tém, či na politické udalosti, ale aj na široko chápané dejiny kultúry a literatúry. Hľadanie a blúdenie v dejinách je názov výberu z Kamencových článkov a štúdií, ktorý v tomto roku vydalo nakladateľstvo Kalligram.
Strach a voľba menšieho zla Iný významný slovenský historik Ľubomír Lipták pri charakterizovaní ústredného motívu Kamencových prác upozorňuje na morálnu angažovanosť a etický problém riešenia problému tzv. voľby menšieho zla. V slovenských dejinách stáli jednotlivci i skupiny pred touto voľbou pričasto. Je tu však iný problém: išlo vôbec o skutočnú voľbu? Argument voľby menšieho zla sa používa v prípade Jozefa Tisu i Gustáva Husáka. Uskutočnili však obaja slobodnú voľbu, mali na výber medzi dvoma rovnako reálnymi alternatívami?
Ivan Kamenec, ako prvý v slovenskej historiografii, upozornil na ďalší rozmer tohto problému - otázku strachu. Ide o životný pocit, ktorý sa pretransformoval cez postoje, cez konanie či nekonanie. Naše historické dianie ovplyvnil oveľa viac, než si predstavujú zástancovia krátkych a jednoduchých spojení ako idea - historická realita. Historik nesúdi, poskytuje iba materiál na poznanie a formovanie postojov.
Rozdvojená historiografia V jednej zo svojich štúdií Ivan Kamenec upozorňuje, že proces veľkých spoločenských a politických zvratov, ktorý na konci 20. storočia zasiahol strednú Európu, sprevádza obroda historizmu v romantizujúcej, až agresívnej podobe.
Verejnosť od historikov požaduje, aby konečne povedali pravdu nielen o dávnejšej, ale najmä novšej minulosti. Zároveň sa podrobujú permanentnej, viac-menej oprávnenej kritike za rôzne deformovanie a falšovanie národných dejín. Tento oživený historizmus však vedie aj k opakovaniu antickej koncepcie histórie ako učiteľke života a veľkej vychovávateľke. Historici by mali mať v rukách nielen liek na mnohé spoločenské problémy, ale aj prostriedok na rýchle, efektívne a pre všetkých prijateľné formovanie historického vedomia. Tým by sa z prevažnej väčšiny obyvateľstva stali vzdelaní a národne i inak uvedomelí občania štátu.
Výsledky práce historika preto pozorne sleduje politická moc, no zároveň aj jej politická opozícia. Obe skupiny od historikov očakávajú (napriek všetkým vyhláseniam a sľubom) najmä potvrdenie svojej legitimity, odobrenie svojich predchádzajúcich i súčasných politických krokov a rozhodnutí, ktoré sa navyše majú považovať za zlomové historické medzníky. Ivan Kamenec pripomína, že je doslova fascinujúce, ako sa model vzťahu medzi každodennou politikou a tzv. hľadaním zmyslu dejín zanovito opakuje v našej minulosti i súčasnosti.
Tento problém sa osobitne prejavil najprv vo vzťahu domácej a exilovej historiografie. Okrem literárnych diel sa jej zahraniční protagonisti osobitne venovali problematike dejín. Písali nielen historici, ale aj príslušníci najrozličnejších profesií, ktorí zväčša k dejinám pristupovali z citových, a nie racionálnych pozícií. Ich nevýhodou bolo, že nemali prístup k základnému pramennému materiálu, ktorý sa nachádzal v slovenských archívoch. Exilové práce však nepochybne priniesli také poznatky a pohľady, ktoré za bývalého režimu nemohli vysloviť domáci historici.
Spor o Ďuricovu knihu Spomínané problémy sa výrazne prejavili v spore o knihu exilového historika Milana Ďuricu Dejiny Slovenska a Slovákov. Ivan Kamenec konštatuje, že Ďuricova kniha „sama osebe v ničom neprekročila - ani v pozitívnom, ani v negatívnom zmysle slova - súčasnú historiografickú produkciu na Slovensku.“ No napriek tomu o nej vypukla polemika, ktorú nemožno charakterizovať inak než slovom hektická. Postoje niektorých politikov v tomto spore potvrdili tézu, že na Slovensku chce často štátna moc od historikov predovšetkým potvrdenie vlastnej legitimity, odobrenie vlastných činov.
Ostrý spor vypukol vlastne kvôli druhému vydaniu Ďuricovej knihy. Prvé vydanie z roku 1995 nemalo také pohnuté osudy. Zapadlo medzi tie publikácie exilových autorov, ktoré sa usilujú negovať výsledky domácej profesionálnej historiografie, najmä v oblasti moderných slovenských dejín. Kniha nevzbudila mimoriadnu pozornosť, lebo vlastne ani nešlo o vedeckú prácu, ale kalendárium slovenských dejín od ich začiatkov až po rok 1993. Autor v úvode napísal, že by mala slúžiť ako praktická pomôcka pre učiteľov dejepisu. V historickej obci však vyvolala slabý ohlas - vyšla iba jedna pozitívna a jedna veľmi kritická recenzia.
Ak sa niekto podujíma k práci na publikácii podobného druhu, podrobuje sa mimoriadne veľkému riziku. Nemôže sa vyhnúť istému stupňu zjednodušenia. V publikácii podobného typu sa nevyhnutne prejaví výrazná ideová orientácia a subjektívny prístup pri výbere jednotlivých faktov, udalostí a osobností. Autor by mal rešpektovať výsledky a úroveň, ktorú historiografia dosiahla. Milan Ďurica však v publikácii, ktorá by mala byť faktografická, dal prednosť ideologizovanému prístupu.
Práca sa priam hmýri nepresnými alebo skreslenými údajmi. Autor dokonca porušil aj metódu kalendária, lebo mnohé údaje a fakty (vybrané podľa selektovaného ideologického kľúča) doplnil subjektivistickými komentármi, citátmi od rôznych, neraz anonymných autorov, úryvkami z dokumentov, ktoré sú často neidentifikovateľné alebo nerelevantné. V záujme svojej koncepcie sa dokonca znížil k tomu, že deformoval a falšoval historické dokumenty, ktoré sú prístupné čo len trochu informovanejšiemu čitateľovi. Toto sa dá ľahko dokázať.
Podľa Ivana Kamenca je podstatou Ďuricovej koncepcie jednak návrat k romantizujúcemu, účelovému ponímaniu slovenských dejín (hľadanie slovenskej štátnosti tam, kde evidentne nebola), jednak k preexponovanej nacionalistickej interpretácii dejín Slovenska v 20. storočí. Obe tieto tendencie museli Ďuricu priviesť (bez ohľadu na to, či si to želal alebo nie) ku konfesionálne intolerantným a nacionálne xenofóbnym záverom.
Toto tvrdenie sa dá napríklad doložiť aj okolnosťou, že pokiaľ ide o jeho pozornosť historickým udalostiam, kniha je vyslovene disproporčná. Štvrtina jej rozsahu sa totiž venuje rokom 1938-1945, teda obdobiu ľudáckej vlády na Slovensku, ktoré Ďurica nepokryte pokladá za najvýznamnejšie obdobie moderných a vlastne celých slovenských dejín. Slovenské národné povstanie démonizuje, vysvetľuje ho ako národné nešťastie, ako sériu vrážd a ukrutností - pravdaže, zo strany povstalcov. Iné obdobia sú v kalendáriu zachytené priam macošsky. Napríklad z roku 1991, keď na Slovensku prebiehal zápas o demokratické a štátnoemancipačné premeny, nie je zo slovenských dejín zachytený jediný údaj. Celú faktografiu tvoria tri údaje z rozpadajúceho sa Sovietskeho zväzu.
Ivan Kamenec pripomenul, že pracovníci Historického ústavu SAV či iní kritici Ďuricovej knihy nežiadali jej stiahnutie z kníhkupectiev alebo zošrotovanie, ale konštatovali, že táto kniha nepatrí do škôl ani ako príručka, ani ako učebnica. Spor o Ďuricovu knihu však vrhol nepriaznivé svetlo na problémy slovenského verejného života a úrovne politickej kultúry u nás.
Selektívny výber osobností a udalostí Zaujatie historizmom na konci 20. storočia, úsilie legitimizovať určitý typ politiky históriou viedla a vedie k tomu, že sa z dejín selektívne vyberajú osobnosti a udalosti, aby sa účelovo interpretovali. V rámci tohto procesu sa rodia legendy a antilegendy, ktoré postupne prerastajú do stereotypov, a tie automaticky plodia nové mýty. Je to akési perpetuum mobile.
Určitý typ politickej moci nechce dejiny racionálne poznávať, ale si ich prisvojiť alebo prezentisticky negovať. Dodatočne sa v nich vyrábajú protivníci, ktorých treba porážať. Hoci podobné javy sú charakteristické predovšetkým pre totalitné režimy, imúnny proti nim nie je ani systém pluralistickej parlamentnej demokracie.
Prelínanie sa každodennej praktickej politiky (propagandy) s interpretáciou dejín vystupuje do popredia najmä v prelomových obdobiach, pri zásadných spoločenských a štátoprávnych premenách. Tých zažila stredná Európa a teda i Slovensko v 20. storočí pomerne veľa. Časté a nie vždy pozitívne zmeny mali aj u nás za následok ustavičné „prehodnocovanie“ histórie podľa aktuálneho ideovo-politického či štátoprávneho modelu. Nevyhnutne to muselo viesť k degradácii historiografie ako vedeckej disciplíny.
Okolnosť, že vedecké profesionálne dejepisectvo strácalo vo verejnosti kredit, vytvárala priestor na masívny nástup nekvalifikovanej, šarlatánskej, no o to sebavedomejšej a agresívnejšej publicistiky. Na Slovensku sa dokázala v hromadných oznamovacích prostriedkoch presadiť na úkor profesionálneho dejepisectva.
Okrem ideologických pseudovlasteneckých pohnútok tu zrejme zohrával úlohu aj banálny fakt, ktorý v pregnantnej forme vyjadril Anatolij Lunačarskij, že história začína ľudí zaujímať až vtedy, keď sa mení na klebety. Dochádza k situácii, ak by sa mali parafrázovať slová Alexandra Matušku, že na miesto odmietnutej historiografie nastupuje jej nevlastná sestra - pseudohistoriografia.
Vytváranie stereotypov a mýtov o slovenských dejinách nie je iba výsledok mocenskopolitických zápasov v 20. storočí. Jeho korene siahajú do oveľa skoršieho obdobia, prinajmenšom do 18. storočia, do začiatku procesu, ktorý sa nazýva dnes už anachronickým termínom - národné obrodenie. V špecifických podmienkach slovenského vývoja v rámci uhorského a neskôr česko-slovenského štátu muselo dejepisectvo (zväčša ešte stále na neprofesionálnej báze) často suplovať neexistujúcu alebo slabú, nesamostatnú slovenskú politiku.
Plebejský stereotyp V priebehu takmer dvoch storočí muselo dokazovať samotnú existenciu slovenského národa. Jeden z atribútov existencie národa bola jeho vlastná spoznaná história. Tá sa však dlho a účelovo spájala s existenciou vlastného národného štátu. Práve dejepis sa stával zbraňou v rukách vtedajších vládnych predstaviteľov a argumentom o údajnom výlučnom existovaní jednotného uhorského alebo československého národa. Proti týmto účelovým, no mylným tézam, ktoré zároveň sprevádzal masívny politický tlak, sa jednotlivé slovenské politické reprezentácie bránili „historickými zbraňami“. V minulosti hľadali dôkazy (pokiaľ neboli, tak si ich vymysleli) potvrdzujúce existenciu, svojbytnosť a dejinnosť slovenského národa. Okrem obranárskeho sa objavuje plebejský stereotyp - zidealizovaný hrdina, ľudový rebel a zbojník. Z obranárskeho stereotypu sa odvíja stereotyp „tisícročnej poroby slovenského národa“, ktorý mal podobu raz nacionálneho, inokedy sociálneho útlaku. Pri vytváraní tejto koncepcie sa síce vychádzalo z historických faktov, no tie sa účelovo interpretovali a mechanicky generalizovali.
Z obranárskej koncepcie dejín sa odvíja stereotyp sústavného ohrozenia slovenského národa, z čoho vyvstáva ďalší fenomén - stereotyp strachu. Dnes nastáva situácia, že jednotlivé politické strany a hnutia nahrádzajú absenciu vlastného konštruktívneho programu démonizáciou politických protivníkov alebo vyrábaním zahraničných neprajníkov, no najmä domácich nepriateľov a zradcov. Vyvolávanie strachu však prináša vždy iba trpké plody, zdôrazňuje Ivan Kamenec.
