Bezpečnosť je našou prioritou

Čo majú spoločné Boris Becker, David Bowie a Adriana Sklenaříková? Za svojho životného partnera si zvolili osobu s inou farbou pleti. V západoeurópskych krajinách sa to stáva čoraz bežnejšie. Najtolerantnejšia je v tomto smere Veľká Británia, kde žije najväčší počet zmiešaných párov na svete. Napríklad deväť z desiatich černochov vo veku 20 rokov žije s bielou partnerkou. Ako vyzerá slovenská realita?
Počet zobrazení: 1291

Čo majú spoločné Boris Becker, David Bowie a Adriana Sklenaříková? Za svojho životného partnera si zvolili osobu s inou farbou pleti. V západoeurópskych krajinách sa to stáva čoraz bežnejšie. Najtolerantnejšia je v tomto smere Veľká Británia, kde žije najväčší počet zmiešaných párov na svete. Napríklad deväť z desiatich černochov vo veku 20 rokov žije s bielou partnerkou. Ako vyzerá slovenská realita?

Zmiešané manželstvá sú u nás zatiaľ zriedkavosťou, aj keď sa situácia mení. Študenti z afrických krajín k mám začali prichádzať za minulého režimu. V rámci pomoci štátom Afriky, spadajúcich do sovietskej sféry vplyvu, sa im v Československu poskytovali štipendiá. Hoci sa prevažná väčšina vrátila späť do rodných krajín, niektorí z nich zostali. V súčasnosti sa odhaduje, že na území Slovenska žije asi 500 Afričanov, skoro všetci bývalí študenti. Prostredníctvom štipendia momentálne študuje na našich vysokých školách 25 afrických študentov a 29 doktorandov. Asi dvojnásobok si však financuje štúdium z vlastného vrecka.

Reggae party V súčasnosti môžeme bežne stretnúť zahraničných študentov nielen v uliciach slovenskej metropoly, ale aj v Martine a iných mestách. V Bratislave ich najskôr uvidíte v Mlynskej doline, kde väčšina z nich býva na internátoch. Študentské mestečko im poskytuje pocit bezpečia. Tu sa cítia „doma“. Podvečer sa schádzajú v niektorej z kaviarní, či provizórnych bufetov. Ako mi jeden povedal: „Viem, že tu žijeme ako v gete, izolovaní od sveta. Má to ale výhodu - nik nás tu neohrozuje.“

Vo štvrtok večer býva koncentrácia afroštudentov v jednom z miestnych podnikov ešte vyššia. Klub 39, ako jediný v celej Bratislave, pravidelne organizuje reggae party. Majiteľ môže byť spokojný, milovníkov jamajských rytmov tu zvyčajne býva viac ako po iné dni na obyčajných diskotékach. O hudbu sa stará dvojica DJ-ov Lackey a Thiery. S jedným z nich som sa zoznámil tak, keď som si prostredníctvom jeho priateľky chcel požičať cédéčka. Lackey mi ochotne ponúkol k dispozícii svoju diskografiu a takisto bol spolu so svojou priateľkou ochotný porozprávať sa so mnou v kaviarni.

Lackey a Elena Lackey pochádza zo Zimbabwe. V hlavnom mesta Harare sa jeho mama v domácnosti stará o ďalších siedmich súrodencov, otec s kamiónom brázdi cesty krížom po celej krajine. Lackey žije na Slovensku už deväť rokov. Vyštudoval architektúru a teraz pokračuje v postgraduálnom štúdiu architektonického designu. Ako doktorand pracuje na dizertačnej práci, špecializuje sa na tzv. inteligentné budovy. DJ-ing berie skôr ako hobby:

„Pre mňa je dôležité, aby som urobil šťastných svojich priateľov, potom som šťastný aj ja.“ Na jednej z reggae party si všimol aj Elenu. Obaja si presne pamätajú dátum svojho prvého stretnutia - 7. január 1999. Padli si hneď do oka. Po vyše roku „chodenia“ sa vo februári rozhodli povedať si „áno“. Reakcie zo strany rodiny v takýchto prípadoch bývajú rozličné.

Elena má však veľmi tolerantných rodičov: „Mama mi stále hovorila, že mám byť opatrná... No to mi kládla na srdce aj predtým. Nevravela mi to preto, že by mala nejaké predsudky, ale ona je skôr opatrná. No a teraz majú Lackeyho radšej ako mňa! Nikdy nemali námietky. Vo všetkom nás vždy podporovali.“ Elena sa pousmeje a dodá: „Okrem toho mám skvelého dedka. Ako mi povedal, pre neho to bola najšťastnejšia chvíľa jeho života, že sa jeho vnučka bude vydávať. Potom ale začal vymýšľať. Celý deň je sám doma, a tak špekuloval, aké všelijaké problémy nás môžu postihnúť. Napríklad v rádiu počul o skinheadoch. A tak nás upozorňoval, aby sme si dávali pozor. Keď sme išli autobusom, ponúkal nám peniaze na taxík. Je strašne starostlivý.“

Tak ako väčšina mladých ľudí, aj Lackey s Elenou majú problém s ubytovaním. „Obaja sme študenti, a preto nepotrebujeme nič veľké,“ tvrdí Lackey. V danej situácii sa mi zdá úplne prirodzené, že mladý pár by mal dostať miesto na manželských internátoch. Bohužiaľ, byrokratický šimeľ funguje vždy a všade. Keďže Elena má trvalé bydlisko v Bratislave, na internát nemajú nárok. Punktum. Pritom nikoho nezaujíma, že Lackey má to svoje trvalé bydlisko pekných pár tisíc kilometrov ďalej...

Výhody a nevýhody veľkomesta Bývanie nie je jedinou nepríjemnosťou strpčujúcou život Eleny a Lackeyho. Oveľa väčší problém je obyčajný pohyb v meste, pre nás ostatných tak samozrejmý. „Keď kráčam po ulici, nikdy nemôžem byť úplne uvoľnený. Nie sme celkom slobodní. Nevieš si predstaviť, aké nepríjemné pohľady na nás niekedy hádžu okoloidúci,“ hovorí Lackey a Elena dodáva: „A nielen skinheadi. Mal by si vidieť pohľady šoférov v mestskej hromadnej doprave. Kúpili sme si preto auto, aby sme sa vyhli problémom. Keby tu vládla normálna situácia, určite by sme si ho nekupovali. Minuli sme naň kopu peňazí, ktoré sme mohli využiť na niečo potrebnejšie. Ale bezpečnosť je našou prioritou. Je to unavujúce byť ustavične na pozore, keď sa prechádzame po ulici.“ povzdychne si Elena.

Oboch presviedčam, že prostredie na vidieku je ešte oveľa konzervatívnejšie a xenofóbnejšie. Aj keď sa usilujem nájsť argumenty v prospech veľkomesta, uvedomím si, že je to zbytočné, Lackey má pravdu: „Veľké mesto má svoje výhody aj nevýhody. Akurát skinheadi majú anonymitu. Predsa ťa nezmlátia v malej dedine, lebo by hneď vedeli, že je to ten a ten.“ Potom ako sa zmienil o fyzickom násilí, pýtam sa ho na skúsenosť s rasovými útokmi. Nebolo mu veľmi do reči: „Za tie roky, čo som tu, už viem, kam môžem chodiť a ktorým miestam je lepšie sa vyhýbať. Zažil som už takú situáciu.“

Po týchto slovách sa už ani nečudujem, že mladý manželský pár vážne uvažuje nad tým, že sa po skončení štúdia odsťahuje do zahraničia: „Ešte presne nevieme, ale pravdepodobne do USA, Kanady alebo Zimbabwe. Chceme žiť tam, kde budeme mať prácu a budeme môcť žiť normálne.“ Elena zanedlho ukončí bakalárske štúdium na Prírodovedeckej fakulte UK a potom budú voľní ako vtáci.

Áno tolerancii, nie rasizmu Samozrejme, existuje aj iný postoj voči Afroslovákom - v prípade, že ide o známe osobnosti. Napríklad spevák Ibrahim Maiga, či tanečník Fredy Ayisi sa tešia značnej obľube a majú aj svoje fanynky. Navonok sa všetci tvárime tolerantne, no za závojom predstieranej tolerancie sa skrýva krutá pravda. Kto z nás sa nestretol s výrokmi typu: Cigáňov do rezervácií!, Maďarov za Dunaj! alebo nápismi na stenách Juden Raus! ? Obrazom zmýšľania Slovákov sú aj prieskumy verejnej mienky - počas celých 90. rokov sa averzia voči Rómom pohybuje nad hranicou 80 percent! Najmenej päť rasistických vrážd vyvrcholilo tohto roku rasistickými vyhláseniami politikov a vraždou Anastázie Balážovej. Realita je neúprosná - od začiatku roka bolo zaregistrovaných viac ako 20 prípadov rasovo motivovaných útokov na Afričanov. V štatistikách by sa dalo pokračovať...

Prednedávnom som sa stal v Mníchove svedkom obrovskej demonštrácie proti rasizmu, konanej pod záštitou sociálnodemokratického primátora. Posolstvo bolo jasné - ÁNO TOLERANCII, NIE RASIZMU. Niekoľko dní nato som tam stretol známeho z Etiópie, ktorý na Slovensku študoval žurnalistiku. Spolu sme si posedeli v africkej reštaurácii Hadas. Zegeje ma pozval na etiópsky festival, na ktorom sa stretli stovky čiernych a bielych. Podujatie zorganizovala koptská cirkev, jedna z najstarších kresťanských cirkví na svete. Za tých niekoľko hodín som mal pocit, že slová Johna Lennona v piesni Imagine majú zmysel. Uvedomil som si, aký môže byť svet krásny, ale zároveň aj to, že čosi podobné je na Slovensku, žiaľ, nemysliteľné. Aspoň zatiaľ. Pokiaľ nepovedia jasné NIE RASIZMU šéfovia všetkých relevantných politických strán a cirkví, budú musieť predstavitelia africkej komunity na Slovensku žiť naďalej v neustálom strachu.

Proti rasizmu sa dá istým spôsobom úspešne bojovať. Vo viacerých krajinách si vedia poradiť aj s verejnými činiteľmi, ktorí sa prejavia ako rasisti. Vo Francúzsku pre takých zvýšili sadzbu z dvoch na tri roky odňatia slobody, v Rumunsku dokonca až na päť rokov. V Španielsku musí sudca za diskrimináciu odsúdiť páchateľa na najvyšší možný trest a ak ide o štátnych úradníkov, automaticky letia zo svojich funkcií. Podobné opatrenia by sa mali zahrnúť i do našej legislatívy. Najdôležitejšie však je, aby sa NIE RASIZMU nebálo povedať čo najviac ľudí. Potom sa azda dočkám, spolu s Filipom zo združenia Zebra, príjemnej africkej reštaurácie niekde v strede mesta, kde sa majiteľ nebude báť vyčíňania skínov a „bieli“ Slováci tu budú bežnými hosťami.

Rasové útoky za marec 2000 (podľa monitoru slovenskej tlače)
Piatok 10. marca: dvadsaťčlenná skupina skínov na Obchodnej ulici v Bratislave zaútočila na Brazílčanov a Angolčanov. Jednému z nich sa podarilo ujsť. „Čierni, bime ich!“ kričali skinheadi a po dvaja sa vrhli na každého. Najhoršie obišiel jeden z Angolčanov. Naňho zaútočila s bejzbalovými palicami celá banda. „Rútili sa na mňa s palicami možno desiati, možno viacerí. Nemal som šancu ani ujsť, ani sa brániť.“
Nedeľa 12. marca: večer Angolčanka Christie odprevádzala svojho hosťa k autu. Keď sa vracala do ubytovne, pred vchodom z kríkov na ňu vyskočili tmavé postavy. Vzápätí pocítila spŕšku úderov päsťami. „Zavolajte políciu, zbili ma,“ vyhŕkla šokovaná Angolčanka na vrátnika v ubytovni, keď sa jej podarilo ujsť. Policajti, ktorí hliadkovali v okolí neďalekej reštaurácie, bezprostredne po útoku zadržali troch mladíkov. Proti jednému z nich sa začalo trestné stíhanie. Ak sa mu preukáže vina, môže byť potrestaný odňatím slobody na jeden rok. Ak sa dokáže, že motív útoku bol rasový, trest môže byť dvojnásobný. Christie mala na tele podliatiny a modriny, ktoré sa podľa odhadu lekára mali liečiť asi desať dní.
Štvrtok 30. marca: vo Vrakuni zaútočili skíni na afro-slovenskú rodinu s tromi maloletými deťmi, z ktorých bolo jedno telesne postihnuté. Rodina vychádzala z miestnej pizzerie, keď sa na nich vyrútili asi desiati skíni so psom. Začali ich prenasledovať, vulgárne nadávať a imitovať opice s pokrikom špinaví negri. Rodina utiekla do auta, po ktorom začali skíni dupať. Prenasledovaným sa podarilo naštartovať auto. Šli rovno na políciu, kde boli častými návštevníkmi vzhľadom na početné rasové útoky. Pred dvoma týždňami im tí istí skíni rozmlátili bejzbalovými palicami sklá na aute. Na počudovanie, policajti reagovali slovami, že sa vlastne nič nestalo. Naozaj, nik nebol zabitý...

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984