Vzor pre celý svet
Mali by si konečne uvedomiť, že máme zriedkavú možnosť žiť v krajine, ktorá je vzorom pre celý svet. Viem, že mnohým z vás sa to vari ani nezdá, ba som presvedčený i o tom, že podstatná časť mojich blížnych má v tejto chvíli sto chutí so mnou polemizovať, a to od vedeckej výmeny názorov cez filozoficky ladenú polemiku, až po otvorenú inzultáciu. Lenže práve v tom je naša bieda - celé desaťročia sme so závisťou poškuľovali po kapitalistickej cudzine, a dnes, keď máme takpovediac western na každej ulici, opäť škúlime kamsi inam, a nič domáce nám nie je dosť dobré, presnejšie povedané - nič dobré nám nie je dosť domáce.
Mýli sa ten, kto si myslí, že po novembri 89, rovnako ako predtým, bolo Česko-Slovensko vo svete známe iba prostredníctvom Semtexu a že sa teda v podstate nič nezmenilo. Svet nás začal pozitívne vnímať najmä vplyvom zamatovej revolúcie, ktorej sa ešte dosiaľ kdesi hovorí aj nežná, pretože sme sa začali objímať a bozkávať priamo uprostred ulíc a námestí, pričom v Čechách, ktoré sú od Slovenska predsa len o čosi ďalej, sa tento zvyk naďalej naplno uplatňuje na medzinárodnej ceste E55. Našu nežnosť ocenilo viacero medzinárodných konferencií, čím sme sa dostali do povedomia svetovej verejnosti. Potom sme v nepravidelných intervaloch menili vládne zoskupenia, takže aj občania Talianska, ktorí sú zvyknutí na kadečo v tejto oblasti, sa často nesmelo pýtali, ktože nám to práve v tomto týždni vládne. Ale bol to prejav skutočnej demokracie, čo ocenilo medzinárodné sympózium a dodnes to oceňuje český prezident-filozof.
Vzápätí sa rozišli Česi so Slovákmi. Udialo sa to opäť veľmi pokojnou cestou, o čom ihneď referovala vedecká konferencia v Ríme. Náš rozchod dosiaľ nepochopili vari iba obyvatelia Cypru. Pre nich bola česko-slovenská federácia vzorom, podľa ktorého by radi usporiadali svoje vzťahy s tou časťou Cypru, ktorú okupuje Turecko. Nuž čo, pre Cyperčanov predsa nebudeme žiť nasilu v spoločnom štáte. Po niekoľkých mesiacoch hodnotili naše vynikajúce výsledky v približovaní sa k análnemu otvoru západnej Európy a USA v Bruseli a v Štrasburgu. V tej chvíli už bolo každému jasné, že Slovensko triumfálne vstupuje na medzinárodnú scénu. Pomerne neskoro, ale o to dôkladnejšie sa o našej krajine dozvedelo susedné Rakúsko, a to prostredníctvom nemocnice v Innsbrucku. Napriek tomu, že nás v tom naši českí susedia predbehli, dnes nás Rakúšania vďaka preschustrovanému zdravotníctvu vnímajú oveľa priaznivejšie, ako Čechov pre ich Temelín.
Veľký medzinárodný ohlas mali, samozrejme, aj ďalšie akcie - medzinárodné stretnutie rabínov v Bratislave a zasadanie Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky v Prahe. Pri oboch príležitostiach sme tu i tam dokázali svetu naše neochvejné smerovanie k demokracii. Skrátka, dnes sa o Slovensku vie, ba i mnohí Slováci o Slovensku vedia svoje. Kongresy, sympóziá, vedecké konferencie, medzinárodné semináre v rozličných častiach sveta - tam všade s úspechom vystupujú naši reprezentanti v tmavých oblekoch a bielych košeliach. Nazdávam sa preto, že by bolo načase, aby sme i my, obyčajní ľudia, pozdvihli svoje sebavedomie. Zaiste už nastal čas, aby sme usporiadali dajakú tú vedeckú konferenciu o neustálom zvyšovaní životnej úrovne obyčajného človeka. Mohla by sa uskutočniť napríklad v Bratislave a dôstojným miestom jej konania by zaiste bol podchod na bývalom Mierovom, dnes Hodžovom námestí. Lebo ani mier už nie je dnes tým, čím býval. Presne v súlade s požiadavkami doby a sveta.
