Biele miesta vojnových dejín
V dejinách neplatí keby. To však neznamená, že by bolo neefektívne špekulovať o možnostiach iných historických alternatív. Dôvodom môže byť skutočnosť, že sa môžu skôr či neskôr opakovať analogické situácie.
V Český publicista Antonín Měšťan na základe knihy Gabriela Gorodetského Grand Delusion - Stalin a nemecká invázia proti Rusku došiel k uzáveru, že "Stalin svojím nepružným postupom a predovšetkým odmietnutím preventívneho úderu proti sústreďujúcim sa silám wehrmachtu vlastne Červenej armáde prospel: sovietsky útok by bol pomerne ľahko odrazený." (Lidové noviny 20. 6. 2000)
Otázky a otázniky Uviedol izraelský historik Gorodetsky viacero populárnych mýtov a legiend o nemeckej invázii do ZSSR naozaj na pravú mieru? Možno určite súhlasiť s tvrdením, že sovietske dodávky pre wehrmacht sa plnili pomaly, sovietska spravodajská služba nesklamala, vedenie štátu bolo dobre informované. Nie je však už úplne isté, či by prípadný preventívny útok Červenej armády na sústreďujúce sa nemecké vojská nebol pomerne ľahko rozdrvený a či by nemecké jednotky pri pokračujúcom protiúdere neobstáli úspešnejšie ako v skutočnosti.
Hoci sa ani pol storočia po vojne nesprístupnili všetky dokumenty (najmä nie spravodajské), časť z nich sa dokonca účelovo spracováva, ba vyskytujú sa aj falzifikáty, na základe doteraz uverejnených materiálov je už možné urobiť si objektívnejší obraz o vtedajšej situácii. V prvom rade je isté, že ako reakcia na nemecký plán Barbarossa, čiže smernice k útoku na ZSSR z decembra 1940, Sovieti v máji 1941 pod vedením maršala Vasilievského vypracovali ideový Strategický plán sústredenia vojsk na vojnu proti Nemecku.
Sovietska stratégia útoku ZSSR sa neorientoval na obranu, jeho strategickým cieľom bol práve preventívny úder voči chystajúcemu sa agresorovi. Vojaci sa cvičili v duchu myšlienky, že nepriateľa treba zničiť na jeho vlastnom území. To znamená, že Červená armáda bola pripravovaná predovšetkým na útočné operácie a sovietski vojenskí odborníci ani len teoreticky neskúmali možnosti rozsiahlejšieho strategického ústupu, pripúšťali iba krátkodobý taktický ústup.
Na začiatku štyridsiatych rokov pracovalo v sovietskom zbrojnom priemysle vyše 20 miliónov zamestnancov a vynaložilo sa naň viac ako 40 percent štátneho rozpočtu (v nacistickom Nemecku to bolo údajne iba 15 percent). Na začiatku vojny mal preto Sovietsky zväz mnohonásobne vyšší počet tankov (29 tankových zborov s vyše 24 tisíckami tankov, z toho takmer dvetisíc najmodernejších typu T-34 a KV, v porovnaní s 3648 tankov a útočných diel, ktorými disponovalo Nemecko, z čoho bola viac ako polovica zastaralá), lietadiel (23 245 bojových lietadiel, z toho takmer štyritisíc najmodernejších oproti 2 510 nemeckým lietadlám) a delostrelectva (iba za posledného dvaapol roka sa vyrobilo 99 578 kanónov a granátometov, celkovo bolo k dispozícii 148 tisíc diel oproti 7148 nemeckým delám). Zatiaľ čo ZSSR poznal nemecké zámery (vrátane plánu Barbarossa), Sovietom sa darilo oveľa úspešnejšie utajovať pred Nemcami skutočný stav. Údaje a fakty uvedené v knihe nemeckého historika Wernera Masera Porušenie slova z roku 1996 bude, samozrejme, nevyhnutné skonfrontovať s inými prameňmi. Toto porovnanie však pravdepodobne nebude ďaleko od skutočnosti.
Možnosti a historická realita Je teda zrejmé, že Sovietsky zväz bol (aspoň pokiaľ ide o výzbroj) na preventívny útok alebo úder proti Nemecku pripravený. Z hľadiska veľkosti síl mal zároveň istú šancu na úspech, pretože útočná operácia sa môže podariť najskôr za predpokladu, že útočník má v kritickej chvíli k dispozícii minimálne trojnásobok vojenskej sily, čo vtedy mal zaistené. Takisto sa zdá, že obyvatelia strednej Európy by boli sovietskemu útoku naklonení viac než voči Nemcom, ktorí ich okupovali. Lenže pri týchto úvahách typu "keby" nemožno zabudnúť na okolnosť, ktorá zohrala podstatnú úlohu. Stalin síce venoval mimoriadnu pozornosť vývoju a výrobe najmodernejších zbraní, no Červenú armádu postihli v roku 1937 zároveň gigantické čistky, ktoré zlikvidovali väčšinu dôstojníckeho zboru. Podľa názoru viacerých historikov hitlerovský útok z 22. júna 1941 bol taký mimoriadne úspešný preto, lebo Červenej armáde, napriek jej početnému stavu a modernej výzbroji, velili neskúsení velitelia, ktorí sa vojenskému umeniu museli naučiť až počas bojov.
Ak teda A. Měšťan tvrdí, že "Gorodetského práca je veľmi dobre zdokumentovaná a autorove závery bude treba s konečnou platnosťou uznať za pravdivé," potom sa k takémuto tvrdeniu musíme stavať mimoriadne skepticky. Napokon ako ku všetkým "konečným pravdám", vrátane tejto. Historická veda, rovnako ako všetky ostatné vedy, neprináša pravdy poslednej inštancie, ale musí byť voči svojím záverom neustále kritická, neprestajne ich musí prehodnocovať. Okrem iného aj preto, že je nestálym dialógom medzi súčasnosťou a minulosťou.
Článok prevzatý z českého sociálnodemokratického dvojmesačníka Trend č. 4-5/2000.
