Konfliktná koexistencia Chiraca s Jospinom
Čím viac sa blíži rok 2002, v ktorom budú Francúzi voliť prezidenta, tým napätejšie sú vzťahy medzi dvomi uchádzačmi o úrad hlavy štátu. Bolo by to pochopiteľné, keby nešlo o dvoch najvyšších predstaviteľov štátu: doterajšieho prezidenta Jacquesa Chiraca a premiéra Lionela Jospina. Každý z nich predstavuje opačný pól politického spektra. Prezident je jedným zo zakladateľov pravicového gaullistického Združenia pre republiku (RPR), premiér hlavou stredoľavej Socialistickej strany.
Vzťahy medzi Elyzejským palácom, sídlom francúzskych prezidentov, a Matignonom, kde úradujú premiéri, prežívali rôzne stupne napätia. Aj v predchádzajúcich prípadoch, keď pri prezidentovi - socialistovi Françoisovi Mitterrandovi pôsobili pravicoví premiéri, dochádzalo z času na čas k iskreniu, no v zásade sa k sebe správali v duchu dôstojnej štátnickej múdrosti. Terajšie iskrenie nadobúdalo však už charakter nebezpečného požiaru, keď sa v denníku Le Monde objavilo začiatkom septembra šokujúce odhalenie, ktoré obviňovalo prezidenta Jacquesa Chiraca z klientelizmu a porušenia zákona o financovaní politických strán z čias jeho pôsobenia na čele RPR.
Svedectvo "zo záhrobia" Svojím "posmrtným" svedectvom rozpútal škandál bývalý parížsky podnikateľ s nehnuteľnosťami a sponzor RPR Jean-Claude Méry, ktorý na videozázname za prítomnosti advokáta tvrdil, že J. Chirac bol prítomný pri odovzdávaní sumy päť miliónov frankov pre RPR výmenou za klientelistické krytie výhod pri kúpe nehnuteľností v Paríži a pri objednávkach stavebných prác pre Méryho firmy. Kúzlo tohto odhalenia spočívalo jednak v tom, že Méry už viac ako pred rokom podľahol nerovnému zápasu s rakovinou, a že jeho advokát odovzdal kazetu Jospinovmu priateľovi, vtedajšiemu ministrovi hospodárstva Dominikovi Straussovi-Kahnovi. Ten kazetu "náhodou" našiel vo svojej zásuvke a odovzdal ju vydavateľovi Le Monde Jean-Marie Colombanimu, ktorý má s Chiracom zrejme svoje účty a škandál bol na svete. Prvá reakcia hlavy štátu nebola najšťastnejšia, pretože prípad označil za klamstvo, ohováranie a manipuláciu. Neskôr však zvolil obozretnejšiu taktiku a v tlači sa začali objavovať články o prehreškoch iných strán proti zákonu o financovaní politických subjektov. Písalo sa napríklad o bývalom lídrovi Socialistickej strany Henri Emmanuellovi, ktorý sa v súvislosti s finančným škandálom týkajúcim sa sumy 3 milióny frankov musel vzdať funkcie predsedu a predstúpiť pred súd, alebo o 1 milióne frankov pre komunistickú stranu.
Spory škodia obom Utíšeniu škandálu neprospeli ani diskusie o prezidentovej imunite a o možnosti predvolať ho ako svedka. Dôsledkom bol pokles prezidentových preferencií, no ich vzostup na strane premiéra nebol až taký veľký, čo donútilo obe strany zamyslieť sa nad otázkou, kto môže najviac profitovať z vojny medzi Elyzejským palácom a Matignonom. Pri rastúcej roztrieštenosti pravice a napätiach v koalícii to mohlo viesť k odklonu voliča od tradičných politických oponentov a k rastu vplyvu strán a hnutí viac naľavo aj napravo od stredu. V tábore pravice, vrátane RPR, sa čoraz častejšie objavujú tendencie neviazať osud pravice s kandidatúrou J. Chiraca. Uvádzajú sa noví uchádzači o kandidatúru v prezidentských voľbách, ako napríklad François Bayrou z Liberálno-demokratickej strany, či Alain Madelin z UDF. Vyzerá to presne tak, ako so životnosťou podobných škandálov na politickej scéne: pomaly sa na ne zabúda, nastupujú nové. Tak sa aj terajšie vzťahy premiéra s prezidentom dostali do latentnej fázy, pričom čas odhalení ešte len príde.
Dôležitejšie priority Francúzsko má teraz iné priority, ktoré si žiadajú skôr úzku spoluprácu medzi týmito dvomi najvyššími predstaviteľmi. V rovnakom duchu vystupovali Jospin a Chirac na neformálnom summite EÚ v Biarritzi, kde spoločne obhajovali bilanciu francúzskeho predsedníctva v EÚ. Pripravujú sa tiež na druhý polrok roku 2000, ktorý sa má na decembrovom medzivládnom summite EÚ v Nice zavŕšiť prijatím nových štruktúr a systému ich fungovania ako podmienky rozširovania o ďalšie kandidátske krajiny. Druhou vnútropolitickou prioritou, ktorá stavia napätie vo vzťahoch medzi premiérom a prezidentom do nového svetla, sú prípravy na komunálne voľby, ktoré boli vždy vo Francúzsku dôležitou skúškou pred voľbami parlamentnými a prezidentskými. Niektoré pravicové strany vyjadrujú svoje pochybnosti o ich výsledkoch, ak nedôjde k prekonaniu roztrieštenosti a k spochybneniu výsledkov socialistickej koaličnej vlády. Koalícia však napriek rôznosti názorov nachádza spoločnú platformu. L. Jospin robí bez veľkého hurhaja zmeny vo vláde a ťaží z úspechov v politike vytvárania nových pracovných miest a znižovania nezamestnanosti. Teraz sa na parlamentnej pôde odohráva boj o mieru zníženia daňového zaťaženia, ktoré sa má stať ďalším motorom francúzskej konjunktúry.
Autor (1932) je redaktor denníka Národná obroda
